Uviesť Pucciniho Triptych v Opere SND, prvýkrát v úplnom znení, považujem za dobrý nápad. Vzniklo po hudobnej stránke solídne predstavenie, v ktorom sa zišiel početný (všetky roly sú alternované) a pritom pomerne vyrovnaný spevácky ansámbel.
Naštudovanie dirigenta Rastislava Štúra považujem za najpresvedčivejšie spomedzi jeho operných naštudovaní uplynulých rokov. Orchester hrá kultivovane, súhra s javiskom je aj v ansámblových pasážach na dobrej úrovni. Čo sa týka koncepčného uchopenia troch partitúr, ktorých spoločnými rysmi sú členitosť a takmer až filmový „strih“, miestami by sa mi žiadalo menej uhladenej plynulosti a tvrdšie predely. Nám skôr narodeným nemožno zakázať mimovoľnú spomienku na pucciniovské projekty Ondreja Lenárda, ktorý, žiaľ, v bratislavskej opere už nediriguje. Ale v takejto „skúške Lenárdom“ v pucciniovskom a veristickom teréne obstojí sotvaktorý mladší slovenský dirigent.
Keďže nepatrím k tým, ktorí udeľujú spevákom odporúčania, ako zaobchádzať s výškami a prechodnými tónmi, spomeniem len niekoľko spevácko-hereckých kreácií, ktoré si najviac zapamätám. Linda Ballová ako Sestra Angelika, charizmatická a uveriteľná – pričom uveriteľnosť je v opere jednou z najťažšie dosiahnuteľných mét. Jitka Sapara-Fischerová ako Angelikina teta, dôstojná a impozantná vo svojej krutosti. Daniel Čapkovič, Michele v Plášti, jeden z najvýraznejších vokálnych zjavov súboru. Adriana Kohútková, ktorá v stvárnení Giorgetty, protagonistky veristicko-naturalistického Plášťa, bezpečne nachádza správnu mieru štylizácie. Gustáv Beláček, ktorému Puccini zjavne napísal postavu Gianniho Schicchiho na mieru. Tomáš Juhás ako veselý milovník Rinuccio. Dvaja rodení komici Martin Malachovský (Simone) a Juraj Peter (Betto). Adriana Banásová (Nella), ktorá nielenže teší oko, ale aj dobre spieva a hrá. A, samozrejme, obe hviezdne Laurettky: Eva Hornyáková a Katarína Juhásová.
Tak, a teraz o inscenácii. Musím začať trochu zoširoka. Je totiž banálne pravdivým a zároveň vysoko problematickým výrokom, že opera je druh divadla. A že operná réžia je špecifický umelecký odbor. Ak sa na tomto zhodneme, tak sa zhodneme aj na tom, že operný režisér by mal rozumieť konvenciám opery a mal by byť schopný počúvať hudbu i v nej ukryté dynamické a významové impulzy. Dobrým operným režisérom sa môže stať aj činoherný režisér (Strehler, Bednárik), za predpokladu, že splní uvedené podmienky. To sa však Romanovi Polákovi, napriek jeho úspešnej opernej kariére v Bratislave, Banskej Bystrici i Košiciach, nedarí.
Jedinou z Pucciniho troch jednodejstvových opier, na ktorú sa podľa mňa v novej bratislavskej inscenácii dá pozerať, je Gianni Schicchi, činoherne koncipovaná konverzačka založená na situačnej komike. Viacero výrazných hereckých kreácií – aj keď sčasti prvoplánovejších než je zdravé – mu zaisťuje úspešný divadelný priebeh. Avšak Sestra Angelika a Plášť môžu slúžiť ako akási negatívna inštruktáž o tom, čo všetko je povinnou výbavou operných inscenátorov – režisérov i výtvarníkov. Spomeňme len zopár položiek.
Operný inscenátor by mal, spolu s autormi opier, pracovať s viacerými plánmi – priestorovými aj významovými. V opere sa nezriedka prelína niekoľko „realít“. Keď skladateľ žiada spev zboru (Sestra Angelika) či sólistu (Plášť) „z diaľky“, za scénou, má zväčša na mysli reprezentáciu inej hudobno-divadelnej reality než je realita deja viditeľného na javisku (hoci spravidla sú obe navzájom metaforicky prepojené). Potom nemožno bez prijateľného režijného zámeru jednoducho vyteperiť všetkých účinkujúcich na jednotne osvetlené javisko – respektíve možno, ale s fatálnymi následkami na vyznenie diela (viď záver Sestry Angeliky).
Úlohou operného inscenátora je vytvárať a mať pod kontrolou atmosféru inscenácie. Napríklad v Sestre Angelike má na výber. Buď môže ísť v stopách autorov cestou mystiky, ktorá sa postupne zmocňuje Angeliky (ukázať ten proces), a ktorá je v protiklade s bigotnými a represívnymi zvyklosťami v kláštore. Alebo môže mystiku nahradiť niečím iným, čo však bude umelecky zdôvodnené. Ale kostýmovaný koncert s prídavkom všeobjímajúcej symboliky (voda v nádrži) a s rozpačitým zjavením mŕtveho dieťaťa nestačí.
Operný inscenátor pracuje s divadelným priestorom nielen atmosféricky, ale aj symbolicky a metaforicky. Keď sa na pozadí javiska týči veľká stena rozdelená na dve časti, ktorá sa vie otvárať ako dvere, divák očakáva, že výrazný vizuálny motív bude mať svoj význam, a že jeho použitie v priebehu predstavenia bude tvoriť líniu. Je potom trochu sklamaním, keď zistíte, že obrovské dvere sa, či už v Sestre Angelike alebo v Giannim Schicchim, otvárajú jednoducho vtedy, keď niekto potrebuje prísť alebo odísť.
A napokon, operný inscenátor by mal vypracovať postavy a ich vzťahy. Vzťahy, ktoré sú často veľmi plasticky vykreslené v hudbe (napríklad Michele a Giorgetta v Plášti), je nutné zviditeľniť v hereckej akcii. Na to treba režiséra, aj keď ide o herecky skúsených spevákov. A vôbec, v opere nestačí čakať, čo ponúknu herci, lebo to býva príliš rôznorodý materiál. Keď si totiž operní herci režírujú svoje roly sami, tak sa herecky skúsenejší a nadanejší povážlivo vzďaľujú tým ostatným. Potom niekto hrá s takmer činohernou intenzitou a iný sa obmedzí na starooperné spínanie rúk. Keď celkový dojem dotvorí zbor rozostavený do polkruhu, stojaci a spievajúci smerom k dirigentovi, tak si smutní manželia operných nadšenkýň v hľadisku, striedavo hľadiac na scénu a čítajúc titulky, ktoré v prípade Triptychu kolíšu medzi patetickým klišé a doslovnosťou v štýle google translate, najskôr pomyslia niečo ako „Ok, nič sa nedá robiť. Toto je opera.“
Triptych demonštruje, že Puccini je autor na rozhraní dvoch epoch. Nájde sa v ňom veľa sentimentu, ale zároveň v ňom prebleskuje moderný duch a analytický pohľad. Pucciniho diela majú potenciál pôsobiť prijateľne aj na dnešného diváka, a to nielen na skalného operného nadšenca či recenzenta. Ale treba na to inscenátorov s remeslom a s názorom.
Preto sa za svoje príkre slová o novej inscenácii Triptychu v SND síce ospravedlňujem, ale zároveň ich považujem za potrebné, pričom ich adresujem ani nie tak jej tvorcom, ako skôr priateľom vo vedení SND. Lebo pre mňa sa javí naliehavou otázka, či robia dobre, keď pozývajú inscenovať opery ľudí, ktorí na to nie sú pripravení.
O tom, aké priepastné kvalitatívne rozdiely sa vyskytujú medzi inscenačnými výkonmi školených operných režisérov, niekedy nabudúce...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.