Pripraviť ravelovský operno-baletný večer je principiálne cenným dramaturgickým počinom: opera Španielska hodinka sa uvádza zriedka a balet Dafnis a Chloé sa objavuje skôr na koncertných pódiách. No ak v kontexte baletného repertoáru SND ide o zaujímavý bonbónik, tak v prípade Opery SND, ktorá ignoruje viacerých kľúčových svetových a domácich skladateľov, je to ťažko zdôvodniteľný krok.
V krátkej opere Španielska hodinka (Lʼheure espagnole) sa zaujímavým spôsobom prejavil Ravelov ľahký Aspergerov syndróm. Akoby si vôbec nevšímal obhrublý námet s prostoduchým humorom – skomponoval naň inteligentnú a rafinovanú hudbu. Ponúkol svojský pohľad na impresionizmus: plný pravidiel a zároveň ich popretí. Ravelov decentný humor vyvoláva u vnímavého poslucháča, ktorý ho dokáže dešifrovať, skôr úsmev než salvy smiechu.
Concepcion, neverná manželka hodinára Torquemadu, si počas mužovej neprítomnosti volá do domu milencov, aby napokon zostala s jednoduchým pohoničom oslov Ramirom. Režisér Pavol Smolík zvolil šťastné východisko, no realizáciou ho nepotvrdil. Na scéne Mareka Hollého situoval dej do obrovského hodinového stroja umiestneného na tmavom horizonte, čo dokonale ladí s Ravelovou poetikou. Aj inšpirácia vizuálnym umelcom Jeanom Tinguelym je absolútne namieste. Scéna je rozdelená na dva plány. Na javisku (t. j. v dome hodinára Torquemadu) sa pohybujú speváci, v druhom pláne súkolia stroja a povrazov zase akrobati – dabléri aktuálne neprítomných postáv. Tento viac-menej zbytočný paralelný dejový plán však často pôsobí nelogicky až mätúco. Na scéne sa nachádza aj množstvo rekvizít (bicykel, vaňa, diván, perzský koberec), ktoré nesúvisia s dianím a narúšajú štýlovú čistotu.
Napriek všetkému by stále išlo o celkom zmysluplnú koncepciu, ak by ju režisér udržal v tejto polohe, aj čo sa týka kreovania postáv. Žiaľ, rozhodol sa prostredníctvom nich vniesť na javisko komično, ktoré mu zrejme v diele chýbalo. Kostýmy Ľudmily Várossovej sú samy osebe excelentné, ale z iného sveta – pohybujú sa v rovine cirkusovej hyperboly. Tomu zodpovedá aj vedenie spievajúcich hercov, no úporná snaha o karikatúru a gagy nepôsobí vtipne. Pridané štylizované postavy oslov s ľudskými vlastnosťami (čítajú noviny, pijú z fľaše) tiež veľa humoru nepriniesli, na scénu prichádzajú a odchádzajú podľa nečitateľného kľúča. Keď na záver v rámci pointy zložia oslie hlavy a nasadia ich trom postavám, je to zbytočná ilustrácia zrejmého.
Nevernú Concepcion spievala Terézia Kružliaková šťavnatým mezzosopránom s porozumením pre špecifický štýl, Monika Fabianová bola o poznanie dramatickejšia a hlasovo jemne parodická. Ľudovít Ludha predstavil Torquemadu v zenite hlasovej kondície a so suverénnym výrazom, Jozef Kundlák volil skôr charakterový prístup a pohral sa s precíznou francúzskou dikciou. Gonzalveho spieval na oboch premiérach Tomáš Juhás vo svojej štandardnej polohe romantického hrdinu s kvapkou narcizmu. Postave Ramira zodpovedali typovo i hlasovo obaja protagonisti. Pavol Remenár kládol dôraz na hlasovú prieraznosť, Filip Tůma dal postave viac vrstiev a tieňovanejšiu dynamiku. Gustáv Beláček premyslene budoval charakter postavy Dona Iniga Gomeza, využijúc zmysel pre komickú vokálnu frázu, Juraj Peter ostal viac-menej v prvom pláne grobiana. Precízne pripravený tím akrobatov-dablérov tvorili Helena Škovierová, Emil Leeger a Andrej Šoltés.
Rozhodne šťastnejšie pristúpila k druhej polovici večera, krátkemu baletu Dafnis a Chloé, debutujúca choreografka a režisérka, dlhoročná sólistka Baletu SND, Japonka Reona Sato. Pastorálny príbeh mileneckej dvojice z antického Grécka preniesla do súčasnosti: v štyroch hlavných postavách a troch životných etapách ilustruje obdobie detstva, dospievania a mladej dospelosti. Na takmer prázdnej scéne (opäť Marek Hollý) rozohrala minimalistickú drámu zmeny detskej lásky na lásku dospelú. V decentnej a invenčnej choreografii racionálne skombinovala klasické prvky so súčasným tanečným jazykom, ktorý sa stal v priebehu predstavenia dominantným.
Koncepcia Reony Sato je založená často na malých diskrétnych detailoch. Podobne narába so scénou: jedinými kulisami a rekvizitami sú väčšie či menšie biele kubusy a lavice. Kulisou sa stal aj operný zbor – raz ako dejovo aktívna tmavá masa, inokedy ako vzdialený pozorovateľ za polotransparentným horizontom. Režisérka vynikajúco pracuje s jemnými farebnými odtieňmi, či už v prepracovanom svietení (Michal Preis), alebo v minimalistických, no veľmi výrečných a funkčných kostýmoch Karolíny Kamenskej, inšpirovaných súčasnou severskou módou. V titulnej dvojici Dafnisa a Chloé sa predstavili dva rozdielne páry: herecky, výrazovo i technický silný, skúsený Juraj Žilinčár s mladučkou a éterickou Valériou Staškovou a naopak, mladícky Jean-Michel Reuter s uvážlivejšou a hĺbavejšou Sumire Shojima. Ich priatelia Dorcon a Lyceon v podaní Evgeniia Korsakova (obe premiéry), Kataríny Kaanovej a Any-Sanziany Beschia sa prezentovali technickou istotou, hereckým prepracovaním a plným nasadením. Rovnaké atribúty boli veľkou devízou baletného zboru.
Obe časti večera hudobne naštudoval mladý brazílsky dirigent Vinicius Kattah. Hoci dirigentov porovnateľných kvalít by sme našli aj v domácich radoch, hudobná koncepcia patrila k úspešným momentom dvojpremiéry. Kattah je hudobníkom, ktorý cíti impresionizmus a svoj cit vie pretlmočiť orchestru aj poslucháčom, čo rozhodne nie je samozrejmá vlastnosť. Účinne narába s farebnosťou, buduje atmosféru, hrá sa s dynamikou, gradáciami a náladou. Orchester Opery SND ho vcelku poslúchal, hral disciplinovane, bez výraznejších chýb. Zbor Opery SND (zbormajster Pavel Procházka) vystupuje v tomto dvojtitule, paradoxne, iba v balete, no tentoraz bol jeho výkon poznačený technickou rozkolísanosťou a žiadal by si precíznejšiu prácu s dynamikou.
Operno-baletný dvojvečer v konečnom dôsledku pôsobí nevyrovnane. Reona Sato empaticky pochopila Ravelov zámer, nechala vyznieť delikátnu hudbu, svoju verziu príbehu vystavala v súlade s predlohou a nesnažila sa ho tlačiť do neprirodzenej polohy. Ak by sa touto cestou vydal aj Pavol Smolík, myslím, že Španielska hodinka by dopadla oveľa lepšie.
Maurice Ravel: Španielska hodinka
Dirigent: Vinicius Kattah
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Réžia: Pavol Smolík
Maurice Ravel – Reona Sato: Dafnis a Chloé
Dirigent: Vinicius Kattah
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Karolína Kamenská
Choreografia a réžia: Reona Sato
Opera a Balet SND, premiéry 21. a 23. 9.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.