Opera SND má za sebou prvú kompletnú sezónu v novej budove. Od 1. júla 2007 ju viedol Oliver Dohnányi, ktorý na základe nespokojnosti v súbore po roku a mesiaci riaditeľské kreslo opustil. O týždeň neskôr prevzala žezlo Gabriela Beňačková.
Terézia Ursínyová: Štyri tituly kvantitou neprekročili ponúkaný bratislavský štandard. Lucrezia Borgia splatila daň verným obdivovateľom belcantovej opery a zároveň zaujímavo vybočila z tradičnej donizettiovskej ponuky. To sa nedá povedať o Pucciniho Madama Butterfly. Na druhej strane práve táto inscenácia bola celostne najvydarenejším prínosom uplynulej sezóny. Spĺňala nielen kritériá moderného pohľadu na hudobnú „klasiku“, ale zaznamenali sme v nej aj zopár mimoriadnych speváckych výkonov a hodnotné hudobné naštudovanie. Burlasova Kóma by bola najideálnejšia v dramaturgii zaniknutej Komornej opery. Škoda, že národná scéna neoslovila či neprelistovala odkaz viacerých slovenských skladateľov.
V „báthoryčkovskom“ boome by bolo napríklad zaujímavé inscenovať novú podobu Zeljenkovej Bátoryčky podľa Záborského predlohy, či siahnuť po hudobno-dramatických dielach Víťazoslava Kubičku, ktorý v ostatnom čase mimoriadne zaujal (na inej pôde) duchovnými operami. Boris Godunov bol očakávaný ako vrchol sezóny. Stalo sa tak najmä po stránke dirigentsko-hudobného naštudovania, kvalitne pripravených zborov a niektorých sólových postáv. Návrat k pôvodnej verzii sa v situácii menšieho záujmu (či kultúry) obecenstva mal zvážiť. Štvorhodinový maratón je asi málo atraktívny pre širšie publikum. Diskutovať by sa dalo aj o nevyváženosti kostýmovej výpravy, statickosti zborov či nadužívaní niektorých scénických artefaktov...
Miloslav Blahynka: Vzhľadom na to, že ide o prvú sezónu v novej budove, chcem byť zhovievavý a nerád by som hovoril o zaseknutej opone, problémoch s prevádzkou a odrieknutých predstaveniach. Chcem veriť, že zabývanie sa v nej prinesie pozitívne plody. Sezóna mala dva nesporné inscenačné úspechy: Konwitschného Madama Butterfly a Chudovského Borisa Godunova. Obe inscenácie priblížili Operu SND k súčasným európskym trendom, k modernému režijnému divadlu. Oproti nim Gilhuusovej podoba Lucrezie Borgie abstraktne sošným vedením postáv rezignovala na výstavbu dramatických situácií a v dôsledku toho bola nudou. Ani hudobné naštudovanie nereprezentovalo viac než priemer.
Burlasova Kóma patrí svojou poetikou skôr do Divadla Stoka, s ktorým ako javiskový autor (zámerne nehovorím operný) skladateľ v minulosti spolupracoval. V Opere SND alibisticky splnila „významnú“ funkciu, nik nemôže povedať, že dramaturgia nedala priestor v prvých mesiacoch pôsobenia v novej budove slovenskej tvorbe. Po čase už nebude nikoho zaujímať, že išlo vlastne o antioperu bez ozajstných dramatických situácií a že ju videlo iba niekoľko desiatok, v lepšom prípade stoviek divákov. A ani to, že pravdepodobne zámerné ignorovanie vyše štyristoročnej tradície opery ako žánru vedie k estetickej a umeleckej efemérnosti. Kladne hodnotím oživenie hracieho plánu wagnerovským koncertom. Kto však počul hrať orchester v prvých číslach večera, rýchlo pochopil, prečo sa SND scénickému uvádzaniu hudobných drám veľkého reformátora opery programovo vyhýba.
Michaela Mojžišová: Od éry Mariána Chudovského (2002–2006), ktorú považujem za zvrat v smerovaní Opery SND, sa divadlo otvorilo v zmysle dramaturgickej viacfarebnosti a plurality režisérskych názorov, so snahou zaradiť sa do súčasného európskeho kontextu. Po dlhom období inscenácií, zakorenených skôr v realistickom svetonázore, sa na javisko konečne dostali iné uhly pohľadu: výtvarne estetizujúca poetika Zuzany Gilhuus (Alcina), apelatívne moderné divadlo Martina Bendika (Hrad kniežaťa Modrofúza) či v slovenskom kontexte revolučný Eugen Onegin Petra Konwitschného.
V takto nastavených koľajách kráča divadlo ďalej a výsledok uplynulej sezóny je – minimálne zo strany premiérového diváka – pozitívny. Dramaturgia bola koncepčná a plne akceptovateľná, ani jedna z premiér nebola neúspechom. Madama Butterfly, Lucrezia Borgia i Boris Godunov patria ku kvalitnej časti repertoáru, v Kóme sme sa po dlhom čase dočkali aj premiéry novej súčasnej opery. Novinky zarezonovali predovšetkým režijno-výtvarne, Madama Butterfly a Boris Godunov aj po stránke hudobnej. Problémom je skôr kolísavá úroveň repríz, vyplývajúca popri inom zo širokého repertoáru a veľkých odstupov medzi predstaveniami jednotlivých inscenácií.
Pavel Unger: Stručne – sezóna premyslenej, hoci o posledný avizovaný titul ochudobnenej dramaturgie, sezóna strát dirigentov (predovšetkým Ondreja Lenárda a šéfdirigenta Mikulášovej etapy Rastislava Štúra) a nenachádzania náhrad (napr. Juraja Valčuhu), sezóna prevádzkových improvizácií a vnútorných nepokojov v súbore. Navzdory tomu a napriek častej, nepochopiteľne tolerovanej neprítomnosti riaditeľa, jej profil vyznel dôveryhodne. Prekvapenie? Či skôr dôkaz toho, že ťažisko práce nespočíva na pleciach riaditeľa, ale na ansámbli? V prípade Madama Butterfly, kúpa repliky staršej inscenácie Petra Konwitschného splnila účel, jej tvar rokmi nestratil na apeli a v našich pomeroch splnil kritérium modernosti.
Vítaným prienikom do predverdiovskej opery serie bolo uvedenie Donizettiho Lucrezie Borgie vo vizuálne pôsobivom, aj keď nie vždy dotiahnutom tvare Zuzany Gilhuus. Mariánovi Chudovskému sa v Borisovi Godunovovi podarilo skĺbiť výtvarný minimalizmus s čitateľnou symbolikou. Burlasova Kóma, dielo s chýbajúcim dramatickým nábojom, bola skôr „čiarkou“ v riedkom zozname pôvodnej slovenskej tvorby. Po hudobnej stránke uspeli dve produkcie, Musorgskij pod taktovkou Stefana Lana a Puccini v Dohnányiho naštudovaní. Dramaturgickým prínosom bol wagnerovský večer s ťažiskom na koncertnom uvedení 1. dejstva Valkýry.
Vladimír Blaho: Sezóna veľmi rozpačitá, alebo sezóna nenaplnených nádejí. 150. výročie narodenia Giacoma Pucciniho sa dalo osláviť aj nápaditejšie než uvedením Madama Butterfly, hoci inscenácia vcelku uspokojila. Privítal som konečne uvedenie tragickej opery predverdiovského bel canta, avšak titul Lucrezia Borgia ako tak zachránila až na repríze Jolana Fogašová. Burlasova miniopera Kóma by mala opodstatnenie, keby bola piatou-šiestou premiérou sezóny. S uvedením Borisa Godunova súhlasím, hoci radšej by som prijal verziu Rimského-Korsakova. Oba koncerty (Dvořák a Wagner) boli osviežením, ale ich jednorazovosť je slabou náplasťou na chýbajúcu riadnu premiéru. Situácia nie je dobrá ani na dirigentskom poste, oceňujem zato angažovanie Pavla Procházku do funkcie hlavného zbormajstra. Veľké medzery sú v sólistickom ansámbli. Oliver Dohnányi – bilancia ročného šéfovania
Miloslav Blahynka: Kto pozná doterajšiu kariéru Olivera Dohnányiho, pochopí, že jeho hlavnou ambíciou je veľa dirigovať. U umelca v rozkvete tvorivých síl to má svoju logiku, z hľadiska očakávaní generálnej riaditeľky SND Silvie Hroncovej bola táto voľba skôr ilúziou. Na príklade predchádzajúceho, takisto jednosezónneho riaditeľa Petra Mikuláša, mala možnosť spoznať, že umelec na zenite síl sa pre riadiacu umeleckú a organizačnú funkciu nehodí. Napriek tomu zopakovala chybu a angažovala Dohnányiho, ktorý je šéfom v niekoľkých ustanovizniach zároveň. Za jeho vedenia sa mierne zlepšila úroveň orchestra, ale o systematickej práci s telesom sa nedá hovoriť v žiadnom prípade. Niektorí ním angažovaní hostia neznamenali prínos, ale iba rozmnoženie priemeru.
A vymedzenie programu, smerovania? To je predsa pre umenie v časoch postmoderny len akási stará haraburda, zaváňajúca ideologizovaním. Hlavne, že sa „umenie“ robí... Opera SND by mala mať na čele dynamického, na prácu pre inštitúciu bezvýhradne sústredeného intendanta. Popri ňom má pôsobiť silná dirigentská osobnosť. Ako kritik som niekoľkokrát kritizoval vedenie Juraja Hrubanta. Dnes ho musím rehabilitovať. Takisto v režisérovi Mariánovi Chudovskom mala Opera SND osobnosť riaditeľa, ktorý vedel dať súboru umelecký program a smerovanie. Výber šéfov len na základe hviezdnych mien a bez zváženia ich riadiacich schopností pokladám na neprofesionálny.
Michaela Mojžišová: Žiaľ, Oliver Dohnányi ani v umelecky mimoriadne lukratívnej pozícii šéfa prvej opernej scény nezaprel povesť umelca, ktorý nechce povedať nie zaujímavým ponukám – aj na úkor aktuálne zastávajúcej funkcie. Jeho častá neprítomnosť a absencia kompetentnej ruky je v kľúčovom stave aklimatizácie na nové pracovné podmienky v novej budove neakceptovateľná. Inauguračné sľuby ostali len na papieri. Napriek avizovanej dramaturgickej vízii minimálne na tri roky vopred, sa koncepcia nasledujúcej sezóny zjavila na webovej stránke divadla až tesne pred prázdninami, s obsadeniami sotva na september.
Nezlepšila sa komunikácia s divákmi, nezracionalizoval sa sólistický ani administratívny aparát, s výnimkou javiskovej rozlúčky Sergeja Kopčáka sa nenadviazala systematickejšia spolupráca so slovenskými svetobežníkmi. Dohnányim pozvané dirigentské akvizície (A. Sangiorgi, F. Bonnin) nepozdvihli hudobnú úroveň predstavení. To, že sa negatívne čísla na jednej strane rovnice nepriaznivo neodrazili na premiérovom výsledku sezóny, považujem skôr za šťastný samospád veľkého kolosu, ktorého stroskotanie predsa len trvá dlhšie, než jednu-dve sezóny...
Pavel Unger: Pri vstupe do funkcie Oliver Dohnányi tvrdil, že v Opere SND „ucelená vízia doteraz absentovala“ a v novinových rozhovoroch sľuboval viacero rýchlych zmien. Frázami sa jeho „program“ začal a nulovými výsledkami skončil. Víziou sa naposledy prezentovala direkcia Mariána Chudovského, jeho nástupcovia už len profitovali zo zabehanej inštitúcie. Keďže na oficiálnom fóre Dohnányi nič nesľúbil (tlačová konferencia sa nekonala), nemal ani dôvod bilancovať. Horšie je, že ho nik k tomu nevyzval. Bol to rok premárnených príležitostí, plytvania financiami, za ktoré mohla vzniknúť luxusná inscenácia, či hosťovať zopár hviezd.
Z riaditeľského kresla ho napokon vypudila nespokojnosť v súbore, čo je len analógia situácie, akú zažil nedávno s rozhlasovými symfonikmi. Gabriela Beňačková vstupuje do rozbúrených vôd a ako sama v strohých vyjadreniach priznala, potrebuje sa zorientovať. Logický a vo svete akceptovaný je opačný postup. Dnes nik nevie, podľa akých kritérií ju generálna riaditeľka angažovala, s akým programom získala jej dôveru a na koľko sezón podpísala zmluvu. Opäť situácia nezdravá, na míle vzdialená štandardu.
Vladimír Blaho: Šéfom opery by nemal byť umelecky aktívny človek s množstvom záväzkov mimo materského divadla. Situáciu v súbore treba denne sledovať a promptne reagovať na vzniknuté problémy. Istú bezradnosť vedenia Olivera Dohnányiho potvrdzujú viackrát menené dramaturgické plány na budúcu sezónu.
Terézia Ursínyová: Škoda plakať nad rozliatym mliekom... Opäť som si prečítala interview s Oliverom Dohnányim spred roka, kde „inauguračne“ vyhlásil: „Ťažko sa mi rozpráva o víziách (pozn. aut.: rozumej – dramaturgie), keď nám v týchto dňoch MK škrtlo 17 miliónov korún z rozpočtu a chystajú sa ďalšie škrty...“ Nie som ekonóm, aby som overovala reálnu súvislosť ekonomiky SND s umeleckými víziami nastupujúceho šéfa, ktorý však zrejme vedel, za akej situácie sa u nás tvorí umenie.
Že nežije na tzv. Západe, kde – okrem podpory umenia štátom, funguje aj sponzorský zákon, no kde tiež sú zložité podmienky pre operné umenie – ale v štáte, ktorý prvorado šetrí na kultúre. Pre mňa ostáva Oliver Dohnányi naďalej výborným – nielen operným – dirigentom. Mal by však zvážiť svoje ambície na vedúce posty, ktoré spájajú dirigentské umenie s umením dennej umelecko-organizačnej práce, navyše so súborom takých zložitých individualít, aké sú v Opere SND. Aké vízie predloží nová šéfka Gabriela Beňačková? Podľa avíz dennej tlače sa chce v novej sezóne oboznámiť s niektorými predstaveniami Opery SND. Čiže: „vízie“ – zatiaľ nulové.
Na akom modeli má fungovať Opera SND? Má mať stabilný ansámbel, alebo sa opierať o termínové zmluvy s hosťami?
Michaela Mojžišová: Z ekonomického pohľadu aj z pohľadu uspokojenia diváka by bolo určite vhodnejšie „vydržiavať“ menší súbor, nevyhnutný na obsadenie stredných a menších postáv a angažovať hostí na konkrétne roly. Otvorenie a prehodnotenie zmlúv je však otázka natoľko právne komplikovaná a z ľudského hľadiska bolestná, že v našich plytkých operných vodách je ťažké predstaviť si, že sa k jej riešeniu nejaký šéf(ka) odhodlá. Najmä, ak bude pochádzať z tohto „rodinného“ prostredia...
Pavel Unger: Vo svete fungujú operné inštitúcie na jednom aj druhom modeli, ale aj ich kombináciou. V malom sa o túto formu pokúšajú obe mimobratislavské scény. Operu SND, vzhľadom na jej oveľa pevnejšie ekonomické zázemie, možno považovať za typické ansámblové divadlo a prizývanie hostí len ako okolnosťami vynútené hasenie kríz. Tí prichádzajú do úloh, do ktorých chýba domáce obsadenie a iba zriedka znamenajú kvalitatívne obohatenie. Zbytočné honoráre odišli na konto Oľgy Makarinovej (Lucrezia Borgia), či dirigentov Sangiorgiho a Bonnina, zhodou okolností riaditeľových protežantov. Rozhodnutie ako ďalej, sa očakáva. Môže byť radikálne, no nesmie mu chýbať racionálne aj pragmatické jadro. Húf neproduktívnych členov divadla, administratívu nevynímajúc (posledným Dohnányiho husárskym kúskom bolo menovanie zo súkromnej agentúry prichádzajúcej Evy Slaninkovej rovno do funkcie zástupkyne riaditeľa!), stojí na platoch aj odvodoch nemálo. Súčasné tápanie nie je znakom koncepčnosti ani profesionality. Improvizácia do popredného operného domu nepatrí.
Terézia Ursínyová: Jedno aj druhé nastoľuje problémy. Stabilizovaný súbor sólistov nás utvrdzuje v myšlienke, že profesionálne divadlá žijú na Slovensku v existenčnom pohodlí. Malý „obslužný“ aparát zasa vyvoláva otázku, z čoho sa zaplatia honoráre, keď všetci horekujú nad škrtaním financií? Najprv by sme teda mali otvorene diskutovať o reálnej ekonomickej situácii v SND ako celku a jednotlivých súboroch zvlášť, a potom o prebudovaní dnešného zakonzervovaného postsocialistického stavu. To, že opery v Banskej Bystrici a Košiciach pozývajú na titulné postavy hostí, je nielen progres (v istých prípadoch určite), ale niekedy tiež otázka ponuky viac či menej kvalitných domácich sólistov, ich počtu, limitu na platy a prispôsobovania repertoáru daným možnostiam súboru. Je čas na otvorený, pravdivý (a chcený!) dialóg medzi zástupcami Ministerstva kultúry SR, vedeniami slovenských divadiel a odbornou verejnosťou. Ale skôr si myslím, že sa do toho nikomu nechce.
Vladimír Blaho: Pri pevnom súbore v súčasnej podobe by sa museli spevákom ponúkať úlohy mimo ich vlastného odboru, či protirečiace ich momentálnym schopnostiam. Pokiaľ ide o hostí, mali by byť ozdobou inscenácií a nie núdzovým riešením. Pritom ich účasť by potrebovala masívnu mediálnu reklamu. Mali by to byť „sviatky“ a nie východisko z núdze.
Miloslav Blahynka: Operné domy typu SND smerujú v Európe k modelu domáci súbor fixovať trvalými zmluvami pre tzv. druhý odbor. Do hlavných rolí pozývajú hostí. Mnohí predstavitelia týchto divadiel závideli SND stabilný súbor, kde sústavným skúšaním a umeleckým prepojením jednotlivých zložiek môže vzniknúť nová kvalita. V skutočnosti sa SND stalo hybridom, balansujúcim medzi prvým a druhým modelom. Mladí umelci nemajú možnosť získať trvalú zmluvu, naopak staršia generácia z zmlúv uzavretých na základe odlišného právneho systému z tejto situácie profituje. Tento hybrid ťahá umelecky operu SND ku dnu.
Budúcnosť SND – perspektíva trojsúborového divadla či autonómie ansámblov? Majú riaditelia prechádzať konkurzmi?
Pavel Unger: Mňa myšlienka samostatného činoherného a operného plus baletného ansámblu prenasleduje už dlhšie a čoraz viac sa prikláňam k revízii trojsúborového divadla. Zvlášť pod súčasným, opere nežičlivým vedením. Napokon model, aký konzervuje hádam už len Bratislava a Praha, spochybnil nový riaditeľ pražského ND pán Černý. Jasne sa vyjadril o nutnosti osamostatnenia súborov, priameho menovania šéfov ministrom kultúry a len formálneho, tradíciu rešpektujúceho zastrešenia. Ak sa pozrieme vôkol, všade sú operné domy suverénnymi inštitúciami. Post generálneho riaditeľa je zbytočným poschodím. V novej budove, ktorá zdanlivo komplikuje situáciu, by ho mohol nahradiť akýsi „správny“ riaditeľ. Navyše, súčasný úzus menovať šéfov súborov bez konkurzu (štatút to dovoľuje) sa ukázal v opere už dva razy ako zradný. Na druhej strane prstom poukázal na osobu, zodpovednú za daný stav. Generálna riaditeľka sa tak sama zbavila „spoluvinníkov“ v konkurznej komisii. Logicky by teda mala bezvýhradne znášať dôsledky. Že minister kultúry nekoná, je veľkou záhadou.
Vladimír Blaho: Pripúšťam možnosť, že autonómia by mohla byť prospešná. Súžitie s činohrou veľa zahmlieva. Napríklad aj fakt, že opera má problémy s návštevnosťou, keďže na verejnosti sa prezentujú len sumárne čísla všetkých súborov.
Miloslav Blahynka: Fakt, že riaditelia súborov neprechádzajú konkurzným konaním, pokladám v súčasných spoločenských kontextoch sa doslova trápne. Tento pozostatok komunizmu by mal zmiznúť. Dôvody, prečo odišiel z funkcie riaditeľa Činohry SND Roman Polák, hovoria za model, ktorý naznačuje otázka. Na druhej strane treba konštatovať, že samotná architektúra novej budovy SND volá po jednote a vzájomnom prepojení troch súborov. Zaujímalo by ma, čo by autonómia znamenala pre jednotlivé ansámble ekonomicky. Túto otázku zatiaľ nik nezodpovedal.
Terézia Ursínyová: Či bude perspektívne SND trojsúborovým divadlom alebo nie, je vecou diskusie a v konečnom dôsledku i rozhodnutia (spoločenského presvedčenia) kompetentných. Zatiaľ sa zdá, že činohra (ale aj balet) šikovne obsadili historickú budovu, čo má bez pochýb svoje prednosti v návštevnosti. Ale činoherci si myslia svoje. Ich ponuka – napríklad na budúcu sezónu – je taká kvantitatívne bohatá a štýlovo pestrá, že oni si zasa myslia, ako „doplácajú“ na operu. Je to ako s rozdelením Československa. Tí čo – po osamostatnení dvoch národov a štátov – hrozili víziami krachu Slovenska, no časom zistili, že krach sa nekoná – radšej mlčia.
A bratia Česi sú spokojní, že na nás konečne „nedoplácajú“ – a tiež radšej mlčia. Azda by sme sa teda mali pokúsiť o samostatnosť a svojbytnosť aj v umeleckých zložkách SND... Konkurzy? Bez nich si neviem predstaviť výber najkompetentnejšieho kandidáta na šéfa, intendanta – nazvime to akokoľvek. Zatiaľ sa všetko uskutočňuje v rovine dohovorov generálnej riaditeľky medzi odporučenými či záujem prejavujúcimi kandidátmi. Pri plnej úcte k momentálnym menám. Nemalo by však ísť len o súčasný stav. Ide o budúcnosť. Vízie zatiaľ nehrajú žiadnu rolu. Ide o posty!
Michela Mojžišová: Otázka osamostatnenia súborov sa sporadicky vynára už od zmeny režimu po novembri 1989. Neverím, že by sa v našom skostnatenom a pohodlnom prostredí našla vôľa zmeniť zabehnutý stav. Posilňovanie centralizácie divadla však určite nepovažujem za šťastné. V príliš úzko zviazanom teritóriu sa bude vždy pestovať pocit ukrivdeného súrodenca. Ak sa neprekliesni cesta osamostatnenia súborov (k čomu by musela byť v prvom rade politická vôľa), tak je každopádne treba posilniť vnútornú autonómiu súborov a ich šéfov. Nie jeden štát, ale demokratickú „konfederáciu“...
Smerovanie Opery SND a jej miesto v medzinárodnom kontexte
Vladimír Blaho: Hosťovanie súborov z Košíc a Banskej Bystrice ukázalo, že úroveň reprezentatívnych a regionálnych súborov sa vyrovnáva, čo ostatne platí – pokiaľ to môžem posúdiť – aj celosvetovo. Vzhľadom na historicky slabú recepciu opery na Slovensku (na rozdiel od folklóru) si Opera SND, možno bohužiaľ, možno chvalabohu, nemôže dovoliť príliš experimentovať. Jadro operného publika, ale aj filharmonického, je prestarnuté a konzervatívne. Osobne si myslím, že opera neoslovuje širšie vrstvy nie pre svoj konzervativizmus, ale jednoducho svojou podstatou. V dnešnej dobe, keď sa funkcie umenia často redukujú na zábavu, operu nezachránia ani režijné experimenty a snaha o filozofické zobrazenie sveta.
To si pomaly nemôže dovoliť už ani činohra. A keďže nemáme domácich operných skladateľov 19. storočia, nemôžeme na rozdiel od Čechov budovať naše SND ako reprezentatívny súbor národnej opernej tvorby. Tomu sa ostatne už menej, v porovnaní s minulosťou, venuje aj súčasné pražské ND. Vzhľadom na to, že v mnohých hlasových odboroch máme dnes výrazné manká, reprezentatívne národným už nemôže byť SND ani v rovine vokálnej interpretácie. Za úvahu by stálo rozmýšľať aj o tom, či vôbec model národného divadla nie je prežitkom. V Parížskej národnej opere, ktorú som nedávno navštívil, takmer nebolo Francúzov a aj v repertoári je domáca opera len v okrajovom postavení. Ak sa Opere SND občas podarí pripraviť parádnu inscenáciu (akou bola napr. Turandot), treba ju vedieť mediálne predať.
Terézia Ursínyová: Nerobme si ilúzie, že Opera SND bude operným domom à la Londýn, Mníchov, Paríž či Viedeň. Je to relatívne kvalitné stredoeurópske divadlo, ktorému špičkové sólistické kádre okamžite odoberá (a bude odoberať) bohatšia a perspektívnejšia prevádzka v blízkom a vzdialenejšom zahraničí. A šikovní manažéri, žijúci z talentov. SND by malo budovať svoju pozíciu jednak na hodnotách kvalitnej národnej kultúry, ako aj pestrej ponuky opier z rôznych štýlových období, na atraktívnosti premiér, ale aj na vyrovnanosti repríz.
Tiež na „koreni“ svojich, domov sa vracajúcich a termínovo domácou scénou dopredu zabezpečených sólistov, ako aj mladých talentov a hodnotných hosťoch zo zahraničia. Tí v dávnych desaťročiach vytvárali nielen legendami opradené historky, ale najmä nezabudnuteľné operné večery. Vedenie a manažment SND by sa mali – po hektických chvíľach „zabývania sa“ v novej budove – snažiť o vytvorenie diváckeho zázemia, nepozostávajúceho väčšinovo z autobusových rakúskych divákov. Aj v zložke publika by to malo byť v prvom rade slovenské divadlo.
Michaela Mojžišová: Ťažko môže konkurovať Viedenskej štátnej opere, platiacej si spevácke hviezdy prvého rangu. Ale keď spomínam Viedeň, tak mi napadá inšpirácia cestou Theater an der Wien – jasná vízia, zmysluplne koncipovaná dramaturgia, ambiciózne inscenačné tímy, vyhľadávanie speváckych talentov, ktoré ešte dnes zaplatíme, no zajtra už nie.
Miloslav Blahynka: Mala by smerovať k tomu, aby sa stala národnou a reprezentatívnou opernou scénou. Nebude sa môcť porovnávať s Viedenskou štátnou operou, môže však pokojne konkurovať Prahe, Budapešti, Varšave a podobne. Zachovanie kvality musí byť prvoradé, rovnako ako koncepčnosť dramaturgie. Tá sa začala zlepšovať koncom Hrubantovej éry a kulminovala v časoch riaditeľa Chudovského. Dnešný trend reprezentuje návrat k prvoplánovo obľúbenému repertoáru, hoci česť výnimkám – ostatnej inscenácii Borisa Godunova. Zatiaľ čo niektoré zložky sa dajú pozdvihnúť promptne, napríklad angažovaním kvalitných umelcov, zlepšenie dramaturgie potrebuje dlhší čas. Predpokladá to nielen kontinuitu a organický vývin, ale aj rešpektovanie suverenity práce dramaturgov. Verím, že potenciál na porovnávanie SND s európskymi normami tu je.
Pavel Unger: Smerovanie bratislavskej opery nemôže vyprofilovať nik iný, než jeho vedenie. Nie je to ani parketa sólistov. Muselo by však narysovať prinajmenšom jeho strednodobú víziu a deklarovať princíp, na akom chce fungovať. Meniaci sa šéfovia tak neučinili, preto sa očakáva – najneskôr v prvý deň novej sezóny – rozhodné slovo Gabriely Beňačkovej. Konkurencia vo svete je obrovská. Divadlá strednej veľkosti, porovnateľné s Bratislavou, nezriedka produkujú špičkové umenie, trh s mladými a spočiatku cenovo dostupnými spevákmi je otvorený. Treba ho len preskúmať a kupovať. Opera SND nesmie ustrnúť ani z hľadiska inscenačného, stala by sa smiešnym múzeom. Pozor však na bezhlavé experimenty, aj také sa vonku nosia a kalkulujú so škandálmi, ktoré po medializácii tiež lákajú diváka. Taký „luxus“ si zatiaľ Bratislava nemôže dovoliť. Ešte dva príklady z okolia. Aký nevyhnutný je šéfdirigent, resp. hudobný riaditeľ, potvrdila Budapešť angažovaním Ádáma Fischera a Praha prizvaním Tomáša Netopila.
Návštevnosť v novej budove SND. Aký je dnešný operný divák?
Terézia Ursínyová: Problém návštevnosti je určite v kapacite sály novej budovy. Ale aj v neschopnosti divadla „otvoriť sa“ verejnosti. Staré formy propagácie (plagáty, avíza z tlačoviek, občasný reklamný šot...) nestačia. Za informácie sa dnes médiám platí. A tvrdo. Malo by sa dôkladnejšie a po novom pracovať s mládežou. Skladba publika je stredno-generačná, ba až stará. Tak je tomu aj na predpremiérových matiné v Opere SND, hocako sú obsahovo vzácne. V školách i rodinách chýba akákoľvek výchova k vážnemu umeniu, estetická výchova. Sociologický prieskum mnohé naznačí, sprehľadní, ale treba z neho robiť výstupy a ciele. Pred otvorením SND sa sľubovali nové formy propagácie v samotnej budove. Poriadajú sa tam síce krásne výstavy fotografií, ba i „krst“ publikácie pre pozvaných, ale... niet predajne s knihami o divadle a hudbe, s opernými CD, s hudobnými a divadelnými časopismi. Chýba zútulnenie vstupných priestorov, hovoriť by sa dalo o úrovni bufetov, ale aj o inom, čo by prospelo tomu, aby divadlo „národné“ bolo vskutku „naše“.
Miloslav Blahynka: Zdá sa mi, že obecenstvo chodí do novej budovy rado, mám pocit, že vo foyeri je dobrá atmosféra. Samozrejme, propagačné možnosti zďaleka nie sú vyčerpané. Napríklad na internetových stránkach obyčajných kín vidieť, koľko ostáva voľných miest na konkrétne predstavenie. To v SND neexistuje. Študenti, najmä z umeleckých a humanitných škôl, by mali mať možnosť vstupu za symbolickú cenu. Návštevnosti v novej budove by prospela aj rekonštrukcia historického stánku, ktorá je nesmierne potrebná.
Veľmi zlá je dostupnosť SND mestskou dopravou, ale aj chaos na parkovisku. Akého operného diváka máme? Obávam sa, že prieskum by mohol byť zneužitý na preferovanie páčivého repertoáru bez vyšších umeleckých ambícií, mohol by zabrzdiť prezentáciu slovenskej tvorby či opernej literatúry 20. storočia. Viac než poznať diváka, potrebuje Opera SND poznať samú seba. Ešte jedna veta: Vo všetkých vyspelých kultúrnych krajinách by sa predloženými otázkami zaoberali nielen v odbornom časopise, ale aj v médiách s univerzálnym a celospoločenským dosahom.
Vladimír Blaho: Opera trestuhodne zanedbáva aktivity smerujúce k získaniu nového publika, čo sľuboval pred dvoma rokmi už Peter Mikuláš. V situácii, keď komerčná kultúra ohrozuje aj menej exkluzívne druhy ako je opera, treba si diváka systematicky vychovávať. Príklady si možno zobrať aj z niektorých talianskych divadiel, ktoré robia predpremiérové matiné nielen pre fanúšikov, ale aj pre nezasvätené publikum, programy pre rodičov s deťmi a viacžánrové programy s účasťou opery. So sociologickým prieskumom mám vlastné profesionálne skúsenosti, nuž nepreceňoval by som tento faktor. Je totiž obtiažne nájsť pravého adresáta a reprezentatívnu vzorku. Skupina pravidelných divákov je početne obmedzená a ak by sa reagovalo na jej požiadavky, návštevnosť by sa radikálne nezlepšila. Východisko vidím skôr v oblasti výchovno-vzdelávacej a v propagačnom úsilí masmédií.
Michaela Mojžišová: Myslím si, že keď sa dokončia stavebné práce v okolí novej budovy a prostredie sa zušľachtí, zvyknú si aj diváci. Ako jednu z kľúčových príčin poloprázdneho hľadiska vidím vysokú cenu lístkov bez prehľadnej a návštevníkovi dostupnej koncepcie zliav. Chybou je zrušenie dobre fungujúceho systému automatických zlacnení lístkov desať dní pred konkrétnym dátumom. Svoje zohráva aj privysoký počet predstavení a krívajúca kvalita repríz. Európsky trend je opačný ako náš – nižšia kvantita pri vyššej kvalite. Sociologický prieskum sa údajne uskutočnil a mohol by byť pomocnou metódou. O jeho výsledku však nič neviem.
Pavel Unger: Návštevnosť je zrkadlom divadla. Jeho úrovne a jeho správania sa voči potenciálnym záujemcom. Medzi vedením SND a verejnosťou je hrubý múr, komunikácia je mizivá a amatérska. Technické parametre internetovej stránky sú sotva priemerné (pousmial som sa nad ocenením, ktoré získala) a jej naplnenie ešte horšie. Navyše, chýba elementárna slušnosť, napr. ospravedlnenie sa pri ohlásení zmeny predstavenia sa objavilo až po mojej intervencii. Keby zodpovední (pochybujem, že dajaký marketing vôbec jestvuje) zistili, ako sa pracuje s publikom vo svete (aj v domoch, kde o diváka nie je núdza), prepadli by sa od hanby. Na rovinu – sme v plienkach. Nič zo sľubov, ohľadom celodenného zatraktívnenia divadelných priestorov, diskusií s publikom, workshopov či predajne informačného materiálu sa neudialo. Prieskumy môžu hovoriť svojou rečou. Bez účasti ľudského faktora nebude divadlo ničím iným, než jedným z článkov chladnej sklobetónovej Eurovey.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.