O risku, ktorý priniesol zisk

Slovenské operné predjarie ovládla slávna dráma o láske a žiarlivosti. Banskobystrický a košický dom ponúkli divákom jedinečnú príležitosť: v krátkom časovom odstupe spoznať obe najznámejšie operné verzie Shakespearovho Otella. Tri týždne po košickom uvedení Verdiho diela (recenziu sme priniesli v minulom čísle) zaznela v Banskej Bystrici v slovenskej premiére rovnomenná lyrická opera od Gioachina Rossiniho.

Sujet Rossiniho Otella (1816) sa výrazne líši od pôvodného dramatického textu, aj od slávnejšej Verdiho opery (1887). Libreto Francesca Mariu Beria si zo Shakespearovej hry viac-menej len vypožičalo ústredné postavy (Otello, Desdemona, Jago, Emilia, Rodrigo) a motív žiarlivosti. Zmenilo sa geografické situovanie príbehu (celý dej sa odohráva v Benátkach), aj spôsob odvíjania dramatického konfliktu. U Rossiniho stojí proti víťaznému veliteľovi Otellovi nielen podlý Jago, ale tiež syn benátskeho dóžu Rodrigo, ktorý je zamilovaný do dcéry senátora Elmira, krásnej Desdemony. Tá sa však už tajne stala Otellovou ženou. Rodrigo sa po ťažkom vnútornom boji ušľachtilo vzdáva nároku na jej ruku, no dráma napriek tomu speje k tragickému koncu, zapríčinenému Otellovou žiarlivosťou. Nástrojom intrigy nie je v tomto prípade šatka, ale milostný list s pramienkom vlasov: Desdemona ho adresovala Otellovi, Jago mu ho však podsunie ako jej vyznanie Rodrigovi.

Od Verdiho opery, ktorou maestro dovŕšil vývoj od romantickej belcantovej opery k strhujúcej dráme s dôsledným psychologickým prekreslením postáv, sa Rossiniho Otello líši aj svojím lyrickým charakterom a redukciou dejových peripetií v prospech vypätých vokálnych čísiel. Podľa niektorých výkladov je práve toto hlavným dôvodom, prečo sa Rossiniho verzia uvádza omnoho zriedkavejšie než tá Verdiho. Čosi pravdy na tom zrejme bude. Je to však len jedna strana mince. Tou druhou je extrémna prevádzková náročnosť Rossiniho diela, ktoré predpokladá neobvyklú koncentráciu troch mimoriadne disponovaných tenoristov a jednej špičkovej sopranistky s koloratúrnymi dispozíciami. Skutočnosť, že si na toto neľahké zadanie trúfla ako prvá v dejinách slovenského profesionálneho divadla práve naša najmenšia operná scéna, budila (priznajme to na rovinu) značné obavy. Banskobystričania však vyrazili dych aj najväčším pochybovačom. Ich Otello je jednoducho zážitok. A to v prvom rade práve pre ten malý zázrak, že sa im podarilo naplniť jeho spevácke nároky.

Meno čínskeho tenoristu Zi-Zhaa Gua je na Slovensku i v Európe úplne neznáme. Mladý umelec po štúdiu na konzervatóriu v Šanghaji (2009–2014) pokračoval vo vokálnom vzdelávaní na milánskom konzervatóriu, ktoré absolvoval minulý rok. Banskobystrický Otello patrí k jeho prvým veľkým postavám, čo znie v kontexte skvelého vokálneho výkonu aj suverénnej hereckej kreácie doslova neuveriteľne. Zi-Zhao Guo je nielen majiteľom pevného, kovovo lesklého tenoru s neohrozenou, šťavnatou a plno znejúcou vysokou polohou (hovoríme o rozsahu prechádzajúcom nad vysoké cé), ale aj interpretom s citom pre špecifiká delikátneho rossiniovského štýlu. Podľa sufléra banskobystrickej opery sa snaží vybudovať si repertoár a presadiť sa na európskych scénach. Bezpochybne si to zaslúži.

Druhým vokálnym esom banskobystrickej inscenácie je sopranistka Mariana Hochelová, ktorá k poctivo odspievaným koloratúram Desdemony pridala aj sluch hladkajúce znelé piana a pekný timber hlasu – v strednej polohe vláčne mäkký, vo výškach žiarivo zvonivý.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.