Sľubný režijný debut

Štátna opera v Banskej Bystrici je známa tým, že poskytuje priestor nielen menej frekventovaným autorom a dielam, ale aj talentovaným mladým tvorcom. V poslednej premiére sezóny 2018/19 ponúkla divákom obľúbený divácky dvojtitul, veristické „dvojičky“ Sedliacka česť/Komedianti v podaní začínajúcej opernej režisérky Zuzany Fischerovej.

Sedliacku česť (Cavalleria rusticana) Pietra Mascagniho a Komediantov (Pagliacci) Ruggiera Leoncavalla spája pozoruhodné množstvo náhodných formálnych paralel i podobný osud. Hoci sú obe diela deklarované ako jednoaktovky, každé z nich fakticky pozostáva z dvoch častí predelených orchestrálnym intermezzom. Obe sú prehľadne koncipovanou a dramatickou silou nabité opery s plnokrvnou talianskou hudbou plnou emócie. Sedliacka česť je priamočiarejšia, hlučnejša a dramaticky účinnejšia. Komedianti sú zasa sofistikovanejší, hudobne pestrejší a majú prepracovanejšie postavy. Obaja skladatelia nedokázali vo svojich ďalších dielach dosiahnuť podobnú úroveň, ani zopakovať úspech „dvojičiek“. Napriek tomu predstavujú dotiahnutý koncept nového hudobného smeru – verizmu, ktorého náznaky už badať u Bizeta, Ponchielliho a raného Pucciniho. Symbolickým manifestom verizmu je prológ Komediantov, v ktorom spevák divákom oznamuje, že uvidia kus naozajstného života. Na Mascagniho a Leoncavalla nadviazali viacerí skladatelia (Giordano, Cilea, Puccini, D‘Albert), no verizmus vo svojej úplnosti predstavujú len tieto dve opery.

Mladá slovenská režisérka Zuzana Fischerová je absolventkou Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne, jej diplomovou prácou bola réžia Mozartovej Čarovnej flauty. Vo svojom režijnom debute v Štátnej opere Banská Bystrica sa postavila pred náročnú úlohu: inscenovať práve dvojtitul Sedliacka česť/Komedianti. Za svoj koncept zvolila predovšetkým dôsledné prečítanie oboch predlôh v spojení s neľahkou cestou hľadania všeobecnejších a symbolických momentov. Vychádza z presvedčenia, že prostá emócia, ktorá je v oboch operách najľahšie odčítateľná, nie je ich jedinou hodnotou. Scéna Davida Janošeka je výsostne štylizovaná a rezignovala na akúkoľvek situačnú opisnosť. Predstavuje historizujúci kazetový strop so svietidlami, ktorý je prevrátený na horizont. Dokáže sa univerzálne a veľmi dynamicky meniť i členiť priestor javiska, no viac-menej sa zámerne vyhýba informácii o tom, kde sa ktorá scéna odohráva. Táto informácia vyplýva, veľmi prehľadne, výlučne z kontextu. Scéna je v oboch operách prakticky nemenná, jediný rozdiel spočíva v použití tienidiel – bielych masiek na svietidlá v Komediantoch, ktoré sa stali silným symbolom diela a zároveň predstavujú publikum, ktoré na umelcov neustále hľadí. V Sedliackej cti zasa protagonistov v dramaticky vypätých situáciách sledujú okoloidúci, predstavovaní zborom a baletom, často so svojimi vlastnými drámami. Realizmus režisérka preniesla na rekvizity a filmovo neorealisticky pôsobiace kostýmy (taktiež David Janošek). Herecké vedenie postáv je v kontexte veristickej opery nezvyčajné, pôsobia pomerne chladne, strnulo – často akoby spolu komunikovali bez vizuálneho kontaktu. Redukcia gesta a mimiky, miestami dokonca pohybová štylizácia, je možno na prvý pohľad prekvapivá, rovnako prekvapivá je však aj skutočnosť, že v tomto prípade drámu automaticky o to silnejšie uchopí hudba. Pred začiatkom Sedliackej cti pred oponou čakajú klauni a tesne pred prvými tónmi predohry prekvapivo odchádzajú. Vrátia sa (po rokoch?) do toho istého mestečka v Komediantoch, kedy sa už v početnejšej skupine stanú nemou, no pohybovo výrečnou súčasťou kočovného komediantského súboru. Obe opery majú sugestívny, viackrát opakujúci sa spoločný motív čiernych okvetných lupeňov i podobne koncipované orchestrálne intermezzá: po vypätých scénach ostávajú hlavní protagonisti Santuzza a Canio na potemnelom javisku v pomalom doznievaní drámy meniacej sa na rezignáciu. V závere Komediantov režisérka radikálne zruší tradičné divadlo v divadle: javiskové obecenstvo – zbor presunie do reálneho hľadiska k divákom. Na tragický záver hľadí z jednej strany auditórium a z druhej strany stena z masiek na horizonte. Živí ľudia aj masky sa rovnako pasívne prizerajú tragédii. 


Novú inscenáciu spoľahlivo hudobne naštudoval dirigent Igor Bulla. Obe opery pod jeho vedením odzneli s minimom chýb, presnými nástupmi, viacero miest bolo strhujúcich, rušivo však pôsobilo viacero zbytočných tempických extrémov, pomalých i rýchlych. Orchester Štátnej opery podal zanietený výkon, vydarila sa najmä prvá premiéra. Výborne spieval zbor pod vedením Ivety Popovičovej. Sedliacka česť mala dve vynikajúce Santuzzy, suverénna Jolana Fogašová sa sústredila na emotívny rozmer a autentický veristický prejav. Michaela Šebestová svoju postavu kreovala vrstevnatejšie, viac v súlade s režijnou koncepciou a vokálne pestrejšie. Obaja Turiddu, Paolo Lardizzone i Max Jota, vďaka istej vysokej polohe a sklonu k spievaniu na publikum, vyzneli podobne efektne, no Lardizzone predsa len dal svojej postave väčšiu hĺbku. Alfio Šimona Svitka znel mladistvo a temperamentne, Zoltán Vongrey sa sústredil na jeho tragický podtón. Na úlohe nevernice Loly si zgustli Jarmila Balážová a Carmen Ferenceiová. Sugestívnu charakterovú štúdiu Mammy Lucie predstavila Eva Lucká. Predstaviteľ Cania v Komediantoch na prvej premiére, Valter Borin, spieval v indispozícii, ktorá mala za následok intonačné výkyvy. Alternant Paolo Lardizzone podal strhujúci výkon v autentickej dramatickej kreácii veľkého tragéda. Nedda sedela Patrícii Solotrukovej najmä v strednej polohe, vo výškach hlas znel unavene. Kultivovaná Michaela Kušteková pôsobila sviežejšie. Obaja predstavitelia Tonia boli ozdobou premiér, vokálne suverénni i herecky presvedčiví: Zoltán Vongrey ako starnúci zatrpknutý zúfalec a Šimon Svitok ako zákerný hyperaktívny šašo. Martin Popovič prepožičal postave Silvia vláčnosť frázy, Marek Pobuda pôsobil trocha neisto. V komediálnom zveličovaní profilovali postavy Peppeho Peter Račko a Michal Hýrošš. S nasadením a skvelým vystihnutím atmosféry spoluúčinkovali členovia baletu Štátnej opery ako klaunská družina.

Nová inscenácia veristických jednoaktoviek Sedliacka česť a Komedianti z banskobystrickej Štátnej opery je zaujímavou a mladistvo pôsobiacou produkciou. Dominujú jej inteligentná, výtvarne pôsobivá a so zapojením netypickej, no funkčnej štylizácie zrealizovaná režijná koncepcia i výborné spevácke obsadenie.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.