Nedotiahnuté Hoffmannove poviedky v SND

Poslednou premiérou 99. sezóny Opery SND sa stali Hoffmannove poviedky. Na našu prvú scénu sa vrátili po 27 rokoch. Predchádzajúca legendárna inscenácia Jozefa Bednárika, ktorú si pamätá aj množstvo súčasných návštevníkov divadla, o diváka nemala núdzu. Predpoklad komerčne úspešného titulu bol (zrejme) jedným z motívov jej opätovného uvedenia. Inak sa nedá povedať, že by práve jediná opera Jacqua Offenbacha zásadne chýbala v aktuálnej programovej ponuke.

Tesne pred jubilejnou stovkou postihol našu prvú scénu rad zmien, ktoré neprispeli k dobrej kondícii divadla: zmena generálneho riaditeľa SND i šéfa operného súboru a z dôvodu finančných problémov následná redukcia pripravenej sezóny, ktorej za obeť padla jediná z operného mainstreamu dramaturgicky vybočujúca premiéra dvoch krátkych opier Benjamina Brittena. Navyše, pre údajnú legislatívnu nekompatibilitu došlo k zásadnej zmene inscenátorov pripravovaných Hoffmannových poviedok. Pôvodne angažovaný ukrajinský režisér Andriy Zholdak so svojím tímom nenápadne zmizli z webu SND a na jeho mieste sa objavilo meno interného dramaturga Pavla Smolíka. Ten sa ako „náhradník“ ujal réžie inscenácie, ktorá sa medzitým už hudobne pripravovala.

Hoffmannove poviedky sa zo sveta lyrickej francúzskej opery 19. storočia výrazne vymykajú. Keďže neexistuje žiadna skladateľom autorizovaná verzia, je počet spracovaní a interpretácií rovnako fantastický ako samotný dej. Opera SND siahla po bežne uvádzanej verzii Fritza Oesera.

Pavol Smolík sa k réžii vrátil po dlhšom čase. Potrebný čas na prípravu neľahkého diela evidentne nemal a na výsledku to poznať. Svedčí o tom množstvo načrtnutých motívov, ktoré neboli dotiahnuté, i niekoľko očividných inšpirácií inými režisérmi a scénografmi (Peter Konwitschny, Jozef Bednárik, Aleš Votava). Veľa nápadov bolo samoúčelných alebo neboli dostatočne zdôvodnené: motív divadelného zákulisia z prológu a epilógu, „stronzo“ zboru, postavy „protichemickej“ skupiny v scéne Olympie, nechtiac komicky pôsobiaca sabráž, záhadná zahalená (Michelangelova?) Pieta v druhom dejstve, nezmyselné drapérie na ťahoch alebo veľká efektná priehľadno-zrkadlová stena na horizonte. Naopak, objavilo sa aj niekoľko vydarených momentov, napríklad Olympia ako novodobá počítačovo riadená „homunkula“, zaujímavo koncipovaná strata tváre cez bulvárne médiá i záverečné zdôvodnenie, prečo postava Hoffmannovho priateľa Niklaussa po celý čas vystupuje ako žena. Vyskytla sa aj režisérska bezradnosť v podobe napodobňovania hry na klavíri v druhom dejstve a v apoteózne koncipovanej scéne smrti Antonie. Zmes nesúrodých motívov diváka takmer po celý čas zabávala – inú funkciu nemala, podobne ako rozpačitý baletný komparz. Takmer prázdna scéna Jaroslava Valeka s odhalenou technikou pôsobila improvizovane. Spúšťaním projekčných plôch (video Martin Kákoš), ojedinelými kulisami a rekvizitami viac či menej úspešne ilustrovala aktuálne miesto deja. V tvorbe atmosféry sa jej veľmi nedarilo. Svetlá Martina Račka exponovali farebnosť a dynamiku. Súčasné kostýmy Ľudmily Várossovej v hravom retro štýle boli neuveriteľne pestré a individualizované; okrem sólistov aj pre jednotlivých členov zboru. Niektoré kostýmy zboristiek dokonca paradoxne „tromfli“ svojou luxusnosťou sólistky.

Hudobné naštudovanie Hoffmannových poviedok mal pôvodne realizovať šéfdirigent a nový riaditeľ Opery Rastislav Štúr, no ako kompenzáciu za zrušeného Brittena sa ho ujal český dirigent Tomáš Brauner. Sústredil sa na budovanie opulentného (hoci efektného) zvuku orchestra na úkor francúzskeho šarmu, dynamickej pestrosti a vypointovania hudobno-dramatických detailov. Neporozumel si veľmi ani so spevákmi – na jednej strane orchester mnohých sólistov kryl, inokedy dirigent pôsobil príliš benevolentne (nevkusne prezdobená ária Olympie – obe sólistky). Zbor pod vedením Pavla Procházku spieval v súlade s dirigentskou koncepciou najmä v monotónnom forte. Sólistické obsadenie bolo nevyrovnané, prvá premiéra dopadla výrazne lepšie. Súbor nedisponuje vhodným interným predstaviteľom titulnej úlohy. Na prvej premiére sa predstavil Belgičan Mickael Spadaccini, solídny dramatický tenorista a vynikajúci herec, ktorý doslova „ťahal“ celé predstavenie. Jeho suverenita a nasadenie na druhej premiére veľmi chýbali. V Česku pôsobiaci mexický tenorista Rafael Alvarez disponuje citeľne opotrebovaným hlasom akceptovateľným dnes nanajvýš v charakterových úlohách a navyše, vďaka korpulentnej postave a hereckej bezradnosti pôsobil skôr ako paródia na Hoffmanna. Suverénnym Lindorfom (Copéliom, Miraclom a Dapertuttom) bol Gustáv Beláček. Naplno využil ideálnu basbarytónovú polohu postavy, modeloval výraz a dynamiku a herecky bol vyrovnaným partnerom Spadaccinimu. Alternujúcemu Jozefovi Bencimu je part položený privysoko a štýlovo pomerne vzdialený, hoci mal viacero vydarených miest.

Viac v aktuálnom vydaní časopisu.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.