Pomaly sa končiaci rok 2020 bol pre slovenské profesionálne divadlo významným nielen kvôli pandémii koronavírusu. Na jeho sklonku bilancujeme už celé storočie existencie našej reprezentatívnej opernej scény, založenej v marci 1920. Na rozdiel od Čechov dostali Slováci svoje národné divadlo „do daru“ administratívnym rozhodnutím. No ako sa stalo národným?
Zrodilo sa v meste so sotva 20-percentným podielom slovenskej (málo vzdelanej) populácie, jeho základy položila Jeřábkova Východočeská divadelná spoločnosť, prvá opera slovenského skladateľa (Bellov Kováč Wieland napísaný v nemčine a skôr s nemeckou hudobnou estetikou) tu mala premiéru v roku 1926 a vo svetovom repertoári prvý raz zaznela slovenčina až v Massenetovom Kaukliarovi u Matky Božej v roku 1924.
Operné predstavenia sa hrali v češtine, za prvých 12 rokov pôsobenia divadla sa medzi tuctom dirigentov nenašiel jediný Slovák, prvá absolventka spevu Hudobnej a dramatickej akadémie pre Slovensko bola na Slovensku naturalizovaná Češka Helena Bartošová, hovoriaca až do smrti materskou češtinou, prvý slovenský sólista Janko Blaho sa stal členom divadla v sezóne 1926/1927, prvým čisto slovenským dirigentom bol od sezóny 1941/1942 Tibor Frešo, prvým režisérom od sezóny 1955/1956 Miroslav Fischer. Ale predsa! Tak ako sa nesmieme my Slováci zriekať tisícročných uhorských dejín, tak je aj Čechmi stvorené Slovenské národné divadlo naše.
Prvé fázy jeho existencie sú už dobre spracované, známe a jasne ohraničené. Je to éra Nedbalovcov, pred ktorou však nesmieme zabudnúť na tri sezóny operného súboru pod vedením medzinárodne rozhľadeného dirigenta Milana Zunu. Práve on začal s ozajstnou profesionalizáciou orchestrálneho telesa, s budovaním tradície symfonických koncertov, a v rámci konvenčnej dramaturgie sa nerozpakoval dirigovať aj Čechmi zaznávané tituly mladej talianskej školy. Historici najviac oceňujú jeho naštudovania Verdiho Aidy a Janáčkovej Káte Kabanovej. V jeho budovateľskom úsilí pokračoval Oskar Nedbal, preferujúci český (vrátane vlastných baletov) a francúzsky repertoár, skvelý dirigent symfonického charakteru, pokúšajúci sa začleniť súbor do európskeho kontextu formou zájazdov a úspešných hosťovaní významných zahraničných spevákov v Bratislave, no predovšetkým úprimne sa snažiaci vyhovieť aj slovenskému živlu. Medzi jeho najobľúbenejších spevákov patrila dvojica Bartošová–Blaho, popri Kováčovi Wielandovi uviedol aj kritikou odmietaného Figušovho Detvana. Hoci dirigoval a ako riaditeľ usmerňoval chod divadla až do svojej tragickej smrti v roku 1930, od sezóny 1928/1929 ovplyvňoval dianie na prvej slovenskej opernej scéne už viac jeho synovec. Významná éra pod egidou Karla Nedbala trvala až do jeho vynúteného odchodu zo Slovenska v roku 1938. Na mimoriadnu osobnosť Karla Nedbala sa časom nabalili isté mýty, ktoré uvádza na pravú mieru Jaroslav Blaho v prvom diele Dejín slovenského divadla (2018). Na rozdiel od spontánneho Oskara bol Karel dirigent analytik, ktorý s hlbokou znalosťou veci dokázal dešifrovať všetko bohatstvo partitúr. V dramaturgickej orientácii posilnil zástoj svetovej i českej opernej moderny, v ktorej sa však nevyhol ani prešľapom (opery skladateľov Ambrosa, Liliena, Nottara). Historickými udalosťami sa stali naštudovania inscenačne kvalitnej Straussovej Elektry (1929), Prokofievovej Lásky k trom pomarančom (1931) a druhé mimoruské uvedenie Šostakovičovej Ruskej Lady Macbeth (1935). Karel Nedbal bol však predovšetkým veľkým smetanovským dirigentom: v roku 1934 uviedol všetky skladateľove opery, a to trocha aj na úkor ním málo preferovaného Antonína Dvořáka. Vrúcnejší vzťah mal k Janáčkovi (štyri premiéry vrátane náročného opusu Z mrtvého domu v roku 1938, ktorý bol predposlednou prácou dirigenta v SND) a k ďalším českým skladateľom (Fibich, Foerster, Kovařovic, Novák, Jirák, Ostrčil). Naštudovania ich diel forsíroval aj s ohľadom na prevládajúce české operné publikum, ktorého však väčšina týchto opier nezaujala. Po Smetanovi bol jeho druhým miláčikom Mozart, takže svetlo sveta uzrelo v SND všetkých päť skladateľových najznámejších opier. O progresivite dramaturgickej orientácie Opery SND tých čias svedčí jeho vrúcny vzťah k obom Richardom – Straussovi i Wagnerovi. Repertoár tak obohatili štyri kvalitné inscenácie Straussových opier (naštudovanie Elektry pochválil sám skladateľ hosťujúci ako dirigent v SND) a uvedenie „reformovaného“ Wagnera (Tristan a Isolda, Parsifal) s pomocou významných sólistov z Viedne, no pri slabom ohlase publika.
Predpokladom pre poslovenčenie súboru v ďalšom období bolo angažovanie prvých stálych (Štefan Hoza, Zita Frešová, Margita Česányiová) i dočasných (Nelly Bakošová, Terezia Proschingerová) posíl slovenskej opernej mlade. Napriek politickým tlakom autonomistov však podmienky pre poslovenčenie Opery SND ešte nedozreli. Pravdou je, že Karel Nedbal nevyvíjal zvláštne úsilie o poslovenčenie opery, jeho snahou bolo skôr pozdvihnutie kvalít súboru na úroveň špičkových českých operných divadiel. V druhej polovici 30. rokov sa síce objavilo pár slovenských prekladov libriet (väčšinou opier s nízkou reprízovosťou) a skôr medveďou službou bolo premiérovanie eklektických operných pokusov Jozefa Rosinského (Čalmak, Mataj, Matúš Trenčiansky). Kritizovať podnikateľa Drašara v kresle generálneho riaditeľa SND za preferenciu obľúbenej operety je možné z hľadiska umeleckého, finančne však umožnilo existenciu „stratových“ súborov opery a slovenskej činohry. Aj za „druhého“ Nedbala si publikum v Bratislave nemohlo sťažovať na atraktívnych zahraničných hostí a zájazdy celého súboru do Viedne sa stali pravidlom. Tridsiate roky však znamenali významný posun operných produkcií aj z divadelnej stránky. Rutinný aranžér Bohuš Vilím, ktorého inscenácie boli po príchode do SND v roku 1928 oproti réžiám realizovaných spevákmi prínosom, sa stal neskôr brzdou. Niekoľko skvelých „režisérskych“ inscenácií v SND sa zrodilo zásluhu českého avantgardného ľavicového režiséra Viktora Šulca, väčšinou spolupracujúceho so scénografom Františkom Trösterom. Spolu vytvorili niekoľko divadelne skvelých inscenácií (spomínaná Šostakovičova Lady Macbeth, Hoffmannove poviedky, Fidelio, Čarovná flauta, Roccova talianska novinka Dibuk). Režisér s antiiluzívnym rukopisom a architektonickým chápaním javiskového priestoru zároveň dokázal dodať jednotlivým operným titulom jasné ideové posolstvo a zaradiť ich do aktuálneho spoločenského kontextu.
Osobitnú kapitolku tvorí obdobie medzivojnovej Slovenskej republiky, v ktorej sa zavŕšilo poslovenčovanie SND, hoci viacerí českí operní umelci...
...pokračovanie článku v čísle 11/2020. Teraz aj v PDF tu
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.