Už dávno naše médiá nežili operou tak intenzívne ako začiatkom tohtoročnej jesene. Dôvod mal slávnostný rozmer: 25. 9. sa dožil významného jubilea najznámejší slovenský reprezentant tohto vznešeného umenia, tenorista Peter Dvorský. Slovenské národné divadlo, v ktorého opernom súbore nielen profesionálne začínal, ale sa sem i verne vracal v časoch najväčšej slávy (a neskôr mu dokonca nakrátko šéfoval), si maestra uctilo slávnostným galavečerom s jednoduchým názvom Peter Dvorský 70.
Sedemnásť oficiálnych čísiel programu (dramaturgia: Jozef Červenka, Dalibor Jenis, scenár: Matej Drlička, Jozef Červenka) kopírovalo strhujúcu kariéru Petra Dvorského, ktorej trajektórie sa vinuli po dvoch hlavných koľajach: slovanskej a románskej. Kyticu pre slávneho kolegu, vyskladanú dvanástimi domácimi i zahraničnými sólistami a sólistkami a Orchestrom SND pod suverénnou taktovkou Ondreja Lenárda, uviedla príhovorom legenda činoherného súboru Emília Vášáryová. Ďalšie reflexie, vyznania i gratulácie zazneli v dokrútkach: na plátne sa vystriedali Dvorského žijúci i zosnulí kolegovia a kolegyne (v druhom prípade ich narozprávali členovia Činohry SND, Táňa Pauhofová a Tomáš Maštalír). Z výrokov Luciana Pavarottiho, Dominiqua Meyera, Mirelly Freniovej, Montserrat Caballéovej, Giuseppeho di Stefana, Gheny Dimitrovej či Plácida Dominga sa modeloval portrét Bohom obdareného umelca s fenomenálnym hlasom a dobrým srdcom, oddane milujúceho rodinu i rodnú krajinu.
Veľká škoda, že sa publikum nedočkalo hlasu samotného oslávenca, a to napriek bulletinom avizovaným ukážkam z predstavenia Suchoňovej Krútňavy (9. 12. 1999) a z filmu Petra Weigla L’amore e’destino (1984). Najmä menej znalým poslucháčom (aj z radov slovenských prominentov, ktorých bolo v ten večer v hľadisku neobvykle nahusto) to mohlo poskytnúť rukolapný dôkaz toho, čo Peter Dvorský v kontexte operného umenia poslednej štvrtiny 20. storočia znamenal. Na druhej strane, konfrontácia s jeho nádherne sfarbeným, slnečným, kovovo prierazným a medzi stovkou iných rozpoznateľným hlasom by zrejme nevyznela pre každého z gratulantov najlichotivejšie.
Z okteta účinkujúcich tenoristov sa Dvorského métam približuje jeho o pätnásť rokov mladší poľský kolega Piotr Beczała. Svoj krásny mužný spinto tenor prezentoval hneď v troch číslach, ktoré kedysi patrili k oslávencovým glanznumerám. Slovansky autentickou, vrúcnou emóciou prežiarenou áriou z Dvořákovej Rusalky (Vidino divná, přesladká) dokladoval, prečo je najvyhľadávanejším Princom súčasných operných javísk. S vášňou, no bez rušivého operného pátosu zaspievaná ária Pourquoi me réveiller, v ktorej priam fyzicky zhmotnil duševné utrpenie Massenetovho Werthera, sa stala interpretačným vrcholom koncertu. Neafektovaným výrazom a vzácnym timbrom obdaril i známu Cavaradossiho áriu E lucevan le stelle, uzatvárajúcu oficiálnu časť programu.
Druhý zo zahraničných hostí spievajúcich na veľkých medzinárodných scénach, rodák z Kanárskych ostrovov Jorge de León, za Beczałom nijako nezaostával prieraznosťou hlasu či technickou koncentrovanosťou, no jeho materiál má menej atraktívnu a uchu lichotiacu farbu. Do programu prispel dvomi verdiovskými číslami: áriou O figli, o figli miei! Ah, la paterna mano z opery Macbeth a partom Riccarda v dramatickom triu Ahimé! S’apressa alcun! z Maškarného bálu (spolu s Jolanou Fogašovou ako Ameliou a Danielom Čapkovičom ako Renatom)...
Na koncerte ďalej účinkovali:
Pavol Bršlík
Tomáš Juhás
Michal Lehotský
Miroslav Dvorský
Peter Berger
Petr Nekoranec
Adriana Kučerová
Eva Hornyáková
...pokračovanie článku nájdete v čísle 10/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.