Operné nebo sa vždy hemžilo hviezdami a hviezdičkami so skvostnými, no viac-menej zameniteľnými hlasmi. Na Parnas operného umenia však najčastejšie vystúpili len tie spevácke osobnosti, ktorých hlas dokázal transponovať emócie stvárnených postáv uveriteľne, priamo a nezameniteľne. Paradoxne to ani nemusel byť obzvlášť pekný hlas. Maria Callas – hlas storočia – sa do umeleckej večnosti zapísala skôr znepokojivo hrdelne rezonujúcim spevom, schopným vzácne unikátneho ponoru do emócie charakteru. Niekedy stačí poslucháčovi vypočuť si len niekoľko tónov, aby sa mu v jeho sluchovej pamäti vybavila nielen samotná postava, ale aj jej kreácia výnimočným operným umelcom. Takto identifikovateľný bol aj koloratúrny soprán Edity Gruberovej, ktorej umenie je v mnohom, či takmer výlučne, protipólom spomínanej Marie Callasovej.
Edita Gruberová totiž dostala do vienka neobyčajne zaoblený, svetlý, jasný a vyvážený hlas. Aj po 50 rokoch kariéry v opernom priemysle bol odborníkmi stále považovaný za symbol technickej dokonalosti, ktorá však na poslucháča nepôsobila fádne, ale pravdivo a emocionálne pohnuto. Operné heroíny kreovala Gruberová takto efektne vďaka mrazivo presnému, no vnútorným zápalom prestúpenému perfekcionizmu. Aj ona bola – nepochybne – hlasom storočia, ktorý 18. októbra navždy zmĺkol. Už korona zmarila nádej jej priaznivcov, že napriek rozlúčke s operným javiskom v Mníchove v marci 2019 vystúpi ich „Grubi“ predsa len ešte na nejakom koncerte, že sa ešte raz vráti na javisko, napríklad do Košíc, kde sa mala ešte raz predstaviť pred publikom ako Elisabetta v Robertovi Devereuxovi, a možno sa tak i zmieriť so slovenskou opernou scénou, na ktorej po 89’ nevystúpila ani raz v divadelnom kostýme. „Non regno, non vivo“ – týmito slovami otvára kráľovná Alžbeta v Donizettiho opere svoje strhujúce finále, v ktorom sa pred očami zhromaždených dvoranov premieňa z mocnej panovníčky na vetchú starenu a ukazuje, aké nemilosrdné vie byť starnutie. Gruberovej interpretácia v réžii Christofa Loya zostane nesmrteľná aj preto, že sa v nej nesnažila kamuflovať vekom vynútenú charakterovú zmenu jej hlasu. Hoci vo svojom umení pôsobila vždy nadčasovo, ku koncu kariéry sa neštítila priznať aj tento rozmer. Bez prikrášľovania, stále však s famóznou technikou, ktorú v zenite kariéry odvážne prispôsobila meniacim sa fyziologickým dispozíciám, tematizovala skutočnosť starnúceho hlasu v charakterovo úchvatných kreáciách kráľovien belcantového repertoáru suverénne a dojímavo. Elisabettu v Robertovi si na rozlúčku v Mníchove nezvolila náhodou. Počas intenzívneho skúškového procesu pred premiérou v r. 2004 ju Christof Loy nabádal k tomu, aby anglickú kráľovnú stvárnila vo finále ako osamelú, telesne zruinovanú a rozpadajúcu sa ženu, ktorá si – domnelo triumfujúc – strhne z hlavy parochňu a odhaliac svoje šedivé vlasy a doráňanú dušu predstúpi pred diváka prosiac o zmilovanie. Spevácko‑činoherným psychogramom tejto postavy písala Gruberová dejiny, podobne ako v ďalších Loyových inscenáciách: Donizettiho Lucrezia Borgia (Bavorská štátna opera, 2009) či Belliniho La straniera (Opernhaus Zürich, 2013) zostanú navždy míľnikmi interpretačnej tradície predverdiovského belcanta a dlhej umeleckej dráhy Edity Gruberovej. Na sklonku kariéry sa v týchto rolách dokázala nanovo vynájsť. Po rokoch, v ktorých sa sústredila na vokálne ekvilibristické, no herecky menej exponované postavy, sa vďaka Loyovi napokon vyprofilovala aj ako charakterová vokálna herečka. Po jej poslednej Elisabette v Mníchove zožala u obecenstva takmer jednu hodinu trvajúci potlesk. V hľadisku padali slzy dojatia a z povraziska na javisku ružové lupene na znak vďaky a uznania za závratnú kariéru výnimočnej speváčky, ktorej kritici zo začiatku vyčítali toporné herectvo. Toto označenie jej na dlhé roky aj prischlo napriek tomu, že sa k nemu v početných interview vedela postaviť so svojím typickým humorom a sebakriticky. Nikdy nebola so sebou stopercentne spokojná a vždy chcela podať čo najlepší výkon. Jej fascinujúci koloratúrny soprán (až na úplný záver kariéry sčerený drobnými artikulačnými nepresnosťami) stál na skalopevných základoch intenzívneho štúdia a celoživotného húževnatého tréningu. Gruberovej sebadisciplína bola exemplárnym dôkazom toho, že operný spev má blízko k vrcholovému športu. V pekelne riedkom vzduchu belcantových výšok vyžaduje od interpreta obratnosť, kontrolu dýchania a istotu polohy hlasu.
...pokračovanie článku nájdete v čísle 11/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.