Orfeus ako súčasná psychologická dráma

Po Petrovi Konwitschnom malo publikum Opery SND možnosť začiatkom decembra spoznať ďalšieho renomovaného režiséra, Poliaka Mariusza Trelińského. Na rozdiel od dvoch Konwitschného inscenácií (Eugen Onegin a Madama Butterfly), ktoré boli obnoveniami starších modelov, Orfeus a Eurydika Christopha Willibalda Glucka mal absolútnu premiéru práve v Bratislave.

Nebudeme si klamať, ale prvá slovenská scéna žije pomerne izolovane od medzinárodného operného diania, od súčasných režisérskych aj hudobno-interpretačných trendov. Každý sporadický dotyk s umeleckým priestorom mimo Slovenska a Čiech preto podnecuje zvedavosť a záujem. Zvlášť, ak sú v hre osobnosti cenené v širšom svetovom kontexte. Na našich doskách sú vskutku raritnými.
Po Petrovi Konwitschnom malo publikum Opery SND možnosť začiatkom decembra spoznať ďalšieho renomovaného režiséra, Poliaka Mariusza Trelińského. Na rozdiel od dvoch Konwitschného inscenácií (Eugen Onegin a Madama Butterfly), ktoré boli obnoveniami starších modelov, Orfeus a Eurydika Christopha Willibalda Glucka mal absolútnu premiéru práve v Bratislave. Keďže ide o koprodukčný projekt s Národnou operou vo Varšave, po ôsmich predstaveniach sa presunie do poľskej metropoly.
Mariusz Treliński v tímovej spolupráci so slovenským scénografom Borisom Kudličkom a kostýmovou výtvarníčkou Magdalenou Musialovou ponúkol autentický výklad neskorobarokovej predlohy, kde známy mýtus slúži ako inšpirácia k presunu deja do súčasnosti. Nebola to polovičatá práca, inscenátori každý zásah do partitúry premysleli a logicky zdôvodnili. Aj za cenu istého rizika, akému sa pri nekonformnom počine len ťažko vyhnúť.

Práve logickosť a príklon k realistickosti sú sympatickými výsadami bratislavského Orfea. Treliński principiálne odmietol prijať danú tému vo svojej mytologickej dogme. Nestotožnil sa s tradovanými vysvetleniami, že za všetkým je vôľa bohov. Pokúšal sa hľadať odpovede na prozaické stránky života a smrti, analyzovať ľudské príbehy, vzťahy. Dej sa odohráva v moderne zariadenom panelákovom byte, do ktorého sa nedávno nasťahoval mladý pár. Muž intelektuálneho vzhľadu Orfeus a jeho atraktívna manželka Eurydika. Iba ich priezvisko nepoznáme. Nachádzame sa v ich byte, skryté kamery a veľké projekčné plátno v hornej polovici javiska nám odhalia aj to, čo sa odohráva za dverami apartmánu. Predohra k opere obnažuje predhistóriu príbehu. Inscenátori v nej nechávajú kulminovať manželskú krízu, alebo nezvládnutú psychickú traumu, končiacu sa afektívnym aktom samovraždy ženy.

Tá ešte pred ňou, vo večerných šatách, pripravuje slávnostnú, zrejme poslednú spoločnú večeru. Razom sa všetko zlomí, sklom z rozbitého pohára si podreže žily, hltá tabletky, zapíja ich alkoholom. Vracajúcemu sa Orfeovi padá vo dverách do náručia umierajúca manželka. Všetko, čo potom nasleduje, sú Orfeove reminiscencie, dialógy s mŕtvou, vidiny opätovných stretnutí. Doma sa mu vynára Eurydikin pohreb (Amor, preoblečený za poštára, prináša spolu s nádejou v návrat manželky aj urnu s jej popolom), cesta za milovanou do pomyselného podsvetia (v skutočnosti do vlastného svedomia), očakávanie pri raňajkách, návrat Eurydiky medzi živých a vzápätí jej definitívna strata. Smrť ako definitíva je dôvodom vypustenia šťastného konca opery. Žiaden deus ex machina, žiaden návrat mŕtvej, láska ani umenie majestát smrti neprebijú. Prostriedky a rekvizity, ktoré používa Treliński, priestranná, realistická a pritom nikdy nie zbytočne popisná scéna Borisa Kudličku, súčasné kostýmy Magdaleny Musialovej a v neposlednom rade sugestívna choreografia Tomasza Wygodu (stvárnenie tanca fúrií kópiami Eurydiky), to všetko sa podpisuje pod modernú, myšlienkovo koncentrovanú a divácky zrozumiteľnú inscenáciu 21. storočia. Inscenáciu, ktorej podstatnou črtou je súlad javiskového diania s hudbou.

Voľba mužského hlasu do titulnej postavy Orfea zodpovedá parížskej verzii opery, skôr však ide o špecifickú autorskú úpravu, za ktorou nemožno hľadať ani jednu z dvoch pôvodných podôb diela. Hudobné naštudovanie zverilo vedenie divadla českému dirigentovi Jaroslavovo Kyzlinkovi, ktorý už u nás osvedčil príklon k predklasicistickej hudbe. Je vyznávačom historicky poučenej interpretácie, usilujúcej sa o rekonštrukciu originálneho zvuku partitúry pomocou moderného nástrojového vybavenia. Kyzlink volil komorne obsadený orchester, pri artikulácii hudobnej reči dbal na transparentnosť tónu a precíznosť v súhre. Možno, ak by vzhľadom na daný priestor veľkej sály Opery orchester umiestnil na vyvýšenú plochu, pomohol by ešte väčšmi oživiť jeho farebnú a výrazovú paletu. Takto znel miestami trocha sterilne, s rezervou v preparovaní dramatických akcentov, akých má aj baroková faktúra nadostač. Ak by boli inštrumentalisti – a s nimi aj v orchestrálnej jame umiestnený „komentátorský“ zbor – rovnocennými partnermi javisku, bol by celkový výsledok ešte sugestívnejší.

Na premiérach sa predstavili dve kompletné obsadenia, prvé v titulných rolách poľské, druhé domáce. Hostia sa zhostili svojich úloh o trocha presvedčivejšie predovšetkým po stránke štýlovej, ale aj herecko-výrazovou prepracovanosťou. Basbarytonista Wojtek Gierlach disponuje kultivovaným a príjemne sfarbeným materiálom, ktorým narába veľmi obozretne. V intenciách slohu modeluje frázy, v áriách aj v dramatických recitatívoch znie mäkko a dynamicky pointovane. Podobne ako on, aj Eurydika Malgorzaty Olejniczakovej typovo danej koncepcii presne zodpovedá a napĺňa režisérove predstavy. Jej sýty lyrický soprán znie vyrovnane v polohách, intonuje čisto a je výrazovo plastický.

Pôvabným Amorom je študentka VŠMU Lenka Máčiková, ktorá svoju áriu predniesla tónovo bezchybne a do postavy vniesla kontrastný závan živého sveta. Alternujúcemu Pavlovi Remenárovi (Orfeus) pristanú oveľa viac roly v modernej opere. S uhladenými frázami barokovej partitúry sa dokázal vyrovnať skôr v nižšej dynamike, s pribúdajúcou intenzitou zvuku sa jeho tón stával menej koncentrovaným a farebným. V stredoch a výškach znel kovovo jasný soprán Heleny Szabóovej (Eurydika) kompaktne a obsažne. Miriam Garajová je detsky hravým Amorom so subretným tónom, okrúhlejším vo vyššej polohe.
Nová inscenácia Orfea a Eurydiky výrazne obohacuje repertoár bratislavskej Opery a rozširuje obzor diváka dramaturgicky aj interpretačne. Zároveň má SND produkciu, s ktorou sa môže popýšiť aj v medzinárodných reláciách. A takých potrebuje čo najviac.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.