Prvá z dvoch inscenácií žne v Mníchove úspechy šesť rokov, druhá je absolútnou novinkou, avšak obe napĺňajú dvojtisícovú kapacitu hľadiska rovnako. Neutíchajúci záujem o Donizettiho Roberta Devereux zaručuje pravidelná prítomnosť mimoriadne obľúbenej Edity Gruberovej v úlohe anglickej kráľovnej. Súčasnému maďarsko-nemeckému dielu z pera Petra Eötvösa (hudba) a Alberta Ostermaiera (text), napísanému na objednávku divadla, zasa vdýchla život pútavá téma a jej zaujímavé spracovanie.
Christof Loy má rád Donizettiho historické námety, nevníma ich však prostredníctvom dobovej kulisy či kostýmu. Po Robertovi
Devereux tak sprostredkoval v Mníchove aj Lucreziu Borgiu, kde cez typovú a výrazovú jedinečnosť Edity Gruberovej a Pavla Bršlíka dosiahol divadelný efekt s nebývalými emóciami. V tretej časti tzv. tudorovskej trilógie tiež rezignoval na akékoľvek historizujúce asociácie a vystaval priamočiaru drámu postáv odohrávajúcu sa v priebehu dvoch dní. Drámu o žiarlivosti, moci, intrigách, o obetiach a páchateľoch zároveň. Vyrozprával príbeh z roku 1600, aký sa môže odohrať hoci aj v dnešnom Londýne. Psychologická sonda do vnútra starnúcej anglickej kráľovnej, jej nenaplnený ľúbostný vzťah, schizofrenická dilema medzi citmi a spoločensko-politickým postavením dostávajú v záverečnom dejstve Loyovho výkladu údernú a strhujúcu silu. Odovzdávanie prsteňa medzi Sarou a Elisabettou v plazivom pohybe na dlážke i finále s kráľovnou odhaľujúcou riedke šediny a odovzdávajúcou korunu synovcovi, to sú výjavy vyvolávajúce zimomriavky.
Strohosť scénického prostredia – autorom výpravy a kostýmov je Herbert Murauer (chladná, tapetovaná hala parlamentu, kožené kreslá, konferenčné stolíky, civilné dámske a pánske kostýmy) – v kontraste s expresívnym nábojom vo vokálno-výrazovej rovine, ale aj režisérova schopnosť veľmi účinného aranžovania masových scén, dávajú tejto inscenácii pečať nenásilnej modernosti. V centre diania stojí charizmatická Edita Gruberová ako Elisabetta. Nepotrebuje historický kostým ani masku a parochňu, aby vývojový oblúk hrdinky pôsobil pravdivo, emotívne a v scéne nervového zrútenia extaticky. Vstupnú cavatinu spievala ešte opatrnejšie, s nepatrnými intonačnými prehreškami, postupne však jej hlas naberal na intenzite, tón mocnel v strednej polohe a dominoval vo výškach. Rovnocennú protihráčku našla v Sonii Ganassiovej (Sara),mezzosopranistke s vrúcnym timbrom, jedinečným štýlom a umením herecky pointovať vzťah.
Z pôvodného obsadenia ostal Paolo Gavanelli (Nottingham), ktorého objemný barytón síce vo výškach občas strácal špičku, no kantabilné pasáže zvládol spoľahlivo. José Bros (Roberto) je ostrieľaným belcantovým tenoristom, jeho vo vysokej polohe bezpečný hlas je však farebne menej osobitý a herectvo konvenčné. Dirigent Friedrich Haider má partitúru dokonale zažitú, chápe zmysel zvukového obrazu a dramatického akcentu predverdiovskej tvorby. Navyše dôverne pozná požiadavky primadony, takže súladu medzi kvalitným orchestrom a javiskom nič nebránilo.
S napätím očakávaná novinka Tragédia diabla je stominútovou „komicko-utopickou operou v 12 obrazoch“. Opiera sa jednak o Madáchovu Tragédiu človeka, narábajúc s tými istými hlavnými postavami (Adam, Eva, Lucifer), a jednak o libretistom nanesenú novú vrstvu komunikujúcu s 21. storočím. S virtuálnym svetom, ale aj so stále platnými konfliktmi dobra a zla, vierou vo vyššiu moc a jej popieraním. Prelínanie tragických a komických nálad, prvky cynizmu a brutality, antiilúzie, filozofické, teologické, biblické i faustovské podnety, to všetko sa v slede dvanástich scén odohráva na rôznych miestach. Dielo začína prológom v nebi a cez púšť, „fosforové“ mesto, Atény, Rím a Bagdad sa dostávame k zničujúcemu záveru, keď Adam zabíja tehotnú Evu a Lucifer sa s pocitom bezmocnosti prepadá tam, odkiaľ sa objavil. V texte jednej z hlavných postáv zaznieva pointa opery – „tragédia diabla je božskou komédiou“.
O vizuálnu stránku prvého uvedenia sa zaslúžil režisér Balázs Kovalik, scénografiu (uvádzanú ako „inštalácia“) navrhol ukrajinský pár Ilya a Emília Kabakovci a pestré kostýmy pochádzajú z dielne Amélie Haasovej. Na javisku dominuje mohutný, pomaly sa otáčajúci fragment paláca ako symbol odkazu minulej kultúry so strmým, nikam nevedúcim schodiskom. To je ohraničený priestor, z ktorého Lucifer nemá únik. Kovalikova réžia je maximálne premyslená, presná vo vedení hercov a oddane slúžiaca myšlienke autorov. Silným hnacím motorom je partitúra Petra Eötvösa naplnená intenzívnou farebnosťou, rytmikou a schopnosťou vyjadrovať bizarné situácie. Už samotné rozloženie hráčov do dvoch telies s dvoma dirigentmi (v „jame“ sedí sláčikové kvinteto, bicia sekcia, akordeón, klavír a harfa, v pozadí javiska orchester s tradičným obsadením s akcentom na dychové a bicie nástroje) prináša zaujímavý zvukový efekt. Za dirigentskými pultmi stáli Christian Schumann a Christopher Ward a výsledok ich práce bol jedinečný.
Z interpretov hlavných postáv treba vyzdvihnúť najmä výrazného Georga Nigla vo vysoko položenej barytónovej úlohe Lucifera. Typovo jedinečný, v pohybe a gestách detailne prepracovaný je pár Adam a Eva v podaní Topiho Lehtipuua a Cory Burggraafovej, pričom tenorista svoj exponovaný part aj výborne odspieval. Väčšmi herecky než spevácky zaujala Ursula Hesse von den Steinen (Lucy). Elena Tsallagowa, Heike Grötzinger a Annamária Kovács (tri Rumaty), ale aj ostatní protagonisti prispeli k pozitívnemu ohlasu diela a dôstojne vypravili novinku na cestu opernými domami.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.