Medzi symbolizmom a psychologickým realizmom

Len ako vzdialenú ozvenu si dnes vieme predstaviť, s akou intenzitou rozdrásal dobové publikum dekadentný námet zvrátenej Salome od pikantného spisovateľa Oscara Wilda v preklade manželky jedného z najväčších anarchistov vtedajšej doby, ktorý geniálne zhudobnil Richard Strauss.

Veľkoplošná psychologizácia postáv odkrývajúca podvedomé štruktúry ľudskej existencie, s akou sa stretávame v komplikovane prepletených rodinných vzťahoch Wagnerovho Prsteňa či neskôr v ambivalencii lásky a smrti Tristana a Izoldy, znamenala iba predvoj pozvoľného rozleptávania spoločenských tabu obdobia fin de siècle. Jednodejstvová forma bola u operných skladateľov začínajúceho 20. storočia (Leoncavallo, Puccini, Ravel, Strauss) vysoko v kurze. Prekrytím reálneho času s časom rozprávaného príbehu totiž umožnila plastické vykreslenie charakterov a psychológie ich vzťahov. V intencii aristotelovskej poetiky jednoty deja a času tak dokázala na pomerne krátkej ploche vytvoriť efektný lievik, ktorý svojou intenzitou vtiahol diváka priamo do deja, aby ho vyviedol do katarzného prúdu koncentrovaného divadelného zážitku. 

Nebol to len lokálny kolorit príbehu z počiatku zrodu kresťanstva, ktorý demontoval vtedajšiu rozšírenú winckelmannovskú predstavu o vznešenosti antiky. Koncept rozmaznanej pastorkyne patriarchálneho vládcu, otupenej blahobytom a emocionálnou mizériou, šokoval. Účinok poznania, že princeznú Salome vedela k najvznešenejšiemu spomedzi citov – schopnosti milovať – rozhýbať až extrémna situácia konfrontácie s odťatou hlavou Mesiášovho zvestovateľa Jochanaana, sa rovnal dnešnému dobrodružstvu všakovakých sexuálnych fetišov, ktoré sa pomaly stávajú bežným obsahom médií stredného prúdu. 

Pre nemeckého činoherného režiséra a dramaturga Hansa-Joachima Ruckhäberleho je príbeh Salome nadčasový. Abstrahujúca scénografia Helmuta Staubacha a Uweho Kuckertza pripomína redukovaný symbolizmus novej vecnosti. Pozadiu javiska dominuje obrovský kruh ako centrálna lunárna metafora hlavnej hrdinky. Celkom v intencii vstupnej scény hudobnej drámy, v ktorej sa vojak Narraboth vyznáva z lásky k Salome, ignorujúc varovanie pážaťa o jej chladnej kráse, sa aj Ruckhäberleho judská princezná rodí z mesačnej beloby. V cukríkovo ružových šatách s bielym golierikom vstupuje na scénu nasvietením v sprievode intrigánskej matky Herodias, ktorá je ušľachtilým zjavom skôr dcérinou konkurentkou.

Charakterovou protiváhou silných žien sú slabí muži: Narraboth (lyricky ľubozvučný Tomáš Juhás), ktorý si z neopätovanej lásky k Salome siahne na život, ale aj tragikomicky ubedákaný tetrarcha so „šarmom“ kráľa Ubu. Hodnotnou stránkou réžie je výrazná orientácia na kreáciu psychogramu hlavných postáv. No hoci je libreto na dialógy skúpe a pozostáva takmer výlučne z monológov, inscenácii by svedčal hlbší ponor aj do vzťahov medzi jednotlivými postavami, o ktorých rozpráva hudobný text naratívne pestrej a výrečnej partitúry. Medzi čistými líniami náznakovej scénografie, doplnenej o konkretizujúci sémantický charakter porozostavovaných stoličiek rozličných štýlov, sa takýto režijný koncept priam ponúkal.

Presvedčivá herecká kreácia Salome v podaní Jolany Fogašovej je to najlepšie, čím bratislavská inscenácia disponuje. Aj napriek speváčkinej nejasnej artikulácii nemeckého textu, občasným chybám vo frázovaní, hlasovým rezervám v strednej polohe či nezvládnutej technike sprechgesangu. Jej javisková argumentácia štúdie hlavnej postavy, prekonávajúcej široký vývojový oblúk od femme enfant k femme fatale, sa vyznačuje obdivuhodným nasadením a suverénnou vysokou polohou. V krátkom zamatovom negližé, čižmách, s tetovaním, charakteristickou výraznou očnou linkou a natupírovaným účesom (kostýmy Ngozi Unamba-Oparah) bola očividne inšpirovaná tragickou postavou americkej popovej speváčky Amy Winehouse, ktorá v roku 2011 zomrela na následky otravy alkoholom. Aktualizácia postavy Salome nepôsobí cudzorodo, no ani invenčne.
Jan Vacík ako zrozumiteľný, textovo suverénny, vo vysokej polohe však miestami labilný Herodes bol herecky výrazným sparring partnerom Jolany Fogašovej.

Mankom zostalo iba prehrávanie v záverečnej scéne, kedy zbytočne ostentatívnymi gestami, demonštrujúcimi znechutenie nad laškovaním Salome s hlavou Jochanaana, ochudobňoval dramatickosť situácie. Temne zvučná a suverénna Herodias Denisy Hamarovej by si zaslúžila zaujímavejšie vedenú hereckú líniu, jej silnému a charakteristickému výrazu by v tejto postave pristalo skromnejšie nasadenie gesta. S režisérskou bezradnosťou sme sa však stretli najmä pri zbore cirkevných hodnostárov, ktorý zostal v pozícii štatistov odsunutých na rampu. Nekoncepčnosť zborovej réžie nezachránil ani nápad rozsvietiť sálu počas hašterenia sa o náboženských témach, ktorý vyznel ako rekurz na polarizovanú (slovenskú) spoločnosť.
Modernosť Straussovej Salome nespočíva len v pikantnej literárnej predlohe. Hneď na úvod klarinetový beh nahor v rozmedzí jednej oktávy v gis, ktorý nesmeruje k hlavnému tónu a, ale ústi do cis mol, tvorí spolu s malou sextou v nasledujúcom takte, hranou ako sixte ajoutée, rad zdanlivo nesúvisiacich a nelogických hudobných figúr. Strauss síce pracuje s leitmotívmi podľa vzoru Richarda Wagnera, no ich chápanie už nepodrobuje divadelnému účinku, lež opisu psychologických stavov, z ktorých vzniká charakteristická farebná polyfónia. Tonalita Salome participuje na tomto psychologickom hudobnom šifrovaní, pričom sa sama stáva súčasťou „psychickej polyfónie“.
Orchester Opery SND pod vedením šéfdirigenta Friedricha Haidera už v Lohengrinovi ukázal, že hudobné teleso, ktoré hrá najmä „po taliansky“, vie prehovoriť aj jazykom nemeckej hudobnej drámy. Mnohovrstvovosť Straussovej partitúry zvládol, i s prihliadnutím na jeho doterajšiu umeleckú prax, vcelku úspešne. Skúsenému poslucháčovi však neušla istá jednotvárnosť farby a zvuku. Niektoré z hudobných motívov zostali príliš ploché a vyššie spomínaná polyfónia tak trochu bez lesku. Nič, na čom by sa nedalo kontinuálne pracovať.
Základy príspevku Opery SND k práve sa končiacemu straussovskému roku sú solídne. Pre skalného diváka bude určite zaujímavé sledovať, ako budú speváci a orchester od predstavenia k predstaveniu vybrusovať psychologický realizmus tohto, z mnohých hľadísk atraktívneho, repertoárového prírastku.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.