Lucia z Detroitu a jej slovenskí muži

Donizettiho v chvate skomponovaná Lucia di Lammermoor s tak trochu problematickou vnútornou dramaturgiou bola v Bavorskej štátnej opere vždy trhákom. Kasovým, hudobným i speváckym. Edita Gruberová v titulnej postave sa za ostatných dvadsať rokov stala doslova mníchovskou atrakciou, na ktorú sa pred začatím predpredaja muselo pred pokladňami neraz i kempovať.

Teraz, keď sa už slovenská primadona venuje zatrpknutým tudorovským kráľovnám a ich pohnutým osudom, vstúpila do jej šľapají „domáca“ Diana Damrau, ktorá si priazeň mníchovského publika vyspievala už niekoľkokrát (naposledy v postavách všetkých štyroch múz v rámci jednej inscenácie Offenbachových Hoffmannových poviedok). V najnovšej produkcii úspešne zavŕšila ašpirantúru na tradíciu, ktorú by sme pokojne mohli nazvať Editiným dedičstvom.

Napriek tomu však zrejme väčšina publika beznádejne vypredanej premiérovej šnúry mníchovskej Lucie stúpala po veľkolepých schodoch pod propylajami operného domu roka zamestnaná otázkou, ktorá smerovala k dirigentovi Kirillovi Petrenkovi: Zvládne to tak ako v prípade Ženy bez tieňa? Dramatika antihudby Zimmermannových Vojakov je jedna vec, ale trafí aj nerv Donizettiho belcanta?

Petrenko pristúpil k partitúre podobne ako v prípade Vojakov. Zodpovedne a kriticky. Zrevidovaný a nezoškrtaný autograf, vydaný Gabrielle Dottom a Rogerom Parkerom, poňal s akríbiou, rozhodnosťou i spontánnou muzikalitou. Nevšedné „taktovetie“, hustota hudobného materiálu, komornosť, avšak aj občasná voľnosť a krehkosť vsadili dielu netradičnú dramatickosť a nezvyčajné akcenty. Najmä nasadenie Donizettim pôvodne zamýšľanej, no v opernej praxi takmer výlučne flautou nahradzovanej sklenenej harmoniky sa v árii šialenstva Il dolce suono stalo dychberúcim hudobným i speváckym vrcholom predstavenia. Krehkosť a do istej miery nevypočítateľnosť hudobného prednesu krehkého inštrumentu (Sascha Reckert) konotovali s dramatickým nábojom Damrauovej sopránu. Sklamaní zostali určite priaznivci príznačnej „italianity“. Trojštvrťové pasáže neboli pod Petrenkovou egidou odľahčujúcim „hm-ta-ta“, lež predzvesťou príšerného dance macabre Luciinho šialenstva, do ktorého ju dohnali „jej“ muži, správajúci sa k nej ako k dobytku v kortešačke o testosterónom nabité politické hry.

Vypointovaná drobnokresba figúr v orchestrisku našla svoj odraz i v premyslenej a inteligentnej réžii jednotlivých postáv. Tridsaťšesťročná varšavská rodáčka Barbara Wysocka situovala sujet do prostredia západoamerických päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Jednotná scéna v podobe ruiny detroitskej tančiarne v koloniálnom štýle (Barbara Hanicka) bola ako vystrihnutá zo známej fotoknihy Romaina Meffreya The Ruins of Detroit. Sála s prevrhnutými stoličkami, opadávajúcou omietkou, grafitmi s nápisom „Ashton“, zničeným lustrom a povybíjanými oknami i dverami sa rozpadávala postupne s Luciiným rastúcim zúfalstvom a úpadkom „chlapských“ mravov. Cadillac, ktorý spiatočkou vparkoval Edgardo do sály a permanetne prítomný cigaretový dym ostali jedinými inscenačnými klišé. Po prestávke sa prepadol už i strop a cez jeho diery bolo vidieť natiahnuté drôty s kŕdľami holubov. Vtáci v manéži vraj zvestujú nešťastie. Tí na drôte v Hitchcockovom filme sú predzvesťou hrôzy. Blížiaca sa búrka v hudbe partitúry bola popri psychologickom realizme vo vedení postáv odprírodnenou metaforou, vyjadrenou bleskami fotoaparátov žurnalistov, čakajúcich pred tlačovkou na Luciinho brata, ktorý má oznámiť jej zásnuby so slabošským Bucklawom (mladistvý Emanuele D’Aguanno). Perfektne pripravený, spevácky a činoherne vynikajúco disponovaný zbor v naštudovaní Stellaria Fagoneho kreoval dav politického cirkusu, ktorý vzdialene pripomínal ošiaľ prezidentskej kampane J. F. Kennedyho. Ani v zakrvavenej nočnej košeli, ani s rozcuchanými vlasmi. Virtuózny vokálny duet so sklenenou harmonikou v árii šialenstva nastúpi Lucia v priliehavých flitrovaných šatách (kostýmy Julia Kornacka) a s upraveným prísnym účesom.

Revolverom drží v šachu celú spoločnosť. Chytajúc sa za ucho, počujúc vzdialený „sladký zvuk“, vstupuje do sebazničujúcej agónie. Sprvu neisto, takmer v piane rozvíja Damrau svoj skôr dramatický a plnokrvný soprán s absolútne istými a znelými okrajovými polohami. Umným nasadením hereckej a speváckej techniky premyslene, a pritom akoby svojvoľne, stupňuje tragickosť scény. Stojac pri mikrofóne, nasvietená spotom, je stelesnením jagavých, no tragických hollywoodskych dív. Dynamiku nevyhrocuje tak ako Edita Gruberová, fragilitu prenecháva v piane sklenenej harmonike. V jej mrazivej kreácii nie je nič ponechané na náhodu. Mimika, gesto i virtuozita línie hlasu sú minucióznym kalkulom, ktorý sa nemôže minúť účinku. Scénu šialenstva mimochodom sprístupnila Bavorská štátna opera na internetovom videoportáli youtube. Koncert oboch fascinujúcich nástrojov – Damrauovej sopránu a sklenej harmoniky – sa rozhodne oplatí vypočuť.  
Bez akejkoľvek nadsádzky či falošného patriotizmu môžeme skonštatovať, že Lucia v Mníchove ostáva aj napriek absencii Edity Gruberovej naďalej v slovenských rukách. Pavol Bršlík so stále lyrickým hlasom charakteristického sfarbenia s jemným vibratom si pripísal na konto ďalší úspešný debut v belcantovom odbore. Ako štylizovaný James Dean s nedbanlivo upravenou ofinou a v koženej ležérnej bunde stvárnil búrliváckeho Edgarda. O drámu a ďalší vrchol po árii šialenstva sa zaslúžil precíteným záverečným číslom, v ktorom hral vďaka pomalej Petrenkovej taktovke a expresívne žiarivému výrazu vabank. V náročnej poslednej vete, vyžadujúcej už beztak dlhý dych a tlmený tón, sa nalomila nielen jeho vôľa žiť, ale i hlas, ktorý sa v záverečnom takte takmer zošmykol z tónu. V kontexte inscenácie, tragiky scény i hudobnej drámy v orchestrisku vyznelo toto zakolísanie ako nutný dôsledok vypätej situácie, ktorá môže interpretovu precítenú a koncentrovanú kreáciu len podčiarknuť. Také sú skutočne veľké momenty operného umenia.
Dalibor Jenis ako arogantný Lord Ashton zaujal zasa svojím tvárnym a elegantne vedeným barytónom v činoherne náročnej postave naplnenej do poslednej noty. Obaja protagonisti ukázali, že „operný Hollywood“ je aj naďalej žiadaným a v konečnom dôsledku i nesmierne dôležitým a úspešným exportným šlágrom Slovenska, ktorý si zaslúži osobitnú pozornosť a vážnosť.   

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.