Opera Slovenského národného divadla zvykla vítať divákov v novej sezóne zväčša „patchworkovým“ galakoncertom v podaní lídrov súboru, niekedy aj s účasťou medzinárodných hostí. Pri tej aktuálnej zvolila inú stratégiu: sezónu 2015/2016 otvorilo obnovené naštudovanie Sedliackej cti a Komediantov, zatraktívnené prítomnosťou svetoznámeho argentínskeho tenoristu Josého Curu.
Inscenácia Mariána Chudovského (SND 2006) odkazuje na poetiku neorealistického talianskeho filmu a jej účinnosť bezprostredne závisí od spevácko-hereckých dispozícií predstaviteľov i výkonu orchestra. Zažili sme s ňou viac aj menej vydarené večery. Piatkový večer 18. 9. sa zaradil do prvej skupiny.
A zďaleka to nebolo len vďaka Josému Curovi, stvárňujúcemu Cania v Komediantoch. Už Sedliacka česť nastavila interpretačnú latku poriadne vysoko. Javisku kraľovala Jolana Fogašová, kreujúca part Santuzze od zmätenej dievčiny tíšiacej svoju bolesť v okrúhlych piánach, cez vášnivú bojovníčku atakujúcu Turidda dramatickými výškami a mstiacu sa nešťastnicu vrhajúcu do Alfiovej tváre temnú žalobu, až po žalostne plačúcu „vdovu“, čo hľadá útechu v náručí mamy Lucie. Tá dostala ideálnu predstaviteľku v Jitke Saparovej-Fischerovej, v ktorej umení sa spája kvalita vokálneho materiálu s mimoriadnymi výrazovými a hereckými dispozíciami. Miroslav Dvorský ako Turiddu potvrdil pretrvávajúcu dobrú formu: ak aj jeho tenoru čosi ubudlo z lesku, vynahrádza to dramatickým nervom a kovovou razanciou materiálu. Tá chýbala jeho sokovi v láske Sergejovi Tolstovovi (Alfio), pomerne matne vyšla aj Lola Moniky Fabiánovej.
Josého Curu má bratislavské publikum v pomerne čerstvej pamäti ako Otella z hosťovania vo februári 2012. Aj vtedy si do SND priniesol vlastnú, rokmi vyzretú koncepciu charakterovo kontroverzného hrdinu. Jeho Otello bol starnúcim chlapom, ktorý za mužným zovňajškom a sebavedomým vystupovaním skrýva staré jazvy i vnútornú neistotu. Curov Canio bol akoby Otellovým bratrancom. Na javisku opäť stál muž za životným zenitom, rezignovaný, nešťastný a zlostný – z povolania, ktoré sa prieči jeho vážnej povahe, aj zo ženy, ktorú nedokáže ovládnuť. Avšak kým Otellom dokázal interpret udržať divákov v napätí a doslova im zaliezť pod kožu, jeho Canio nedojímal. Umelcov tenor je stále znelý, kovový a pevný (malé prehrešky voči hladkosti frázy sú v tomto repertoári nepodstatné), no po výrazovej stránke pôsobil trochu indiferentne – oblúk od podozrenia po vraždu zbehol akosi prirýchlo, bez výraznejšej vnútornej gradácie.
Zahanbiť sa opäť nenechali ani domáci speváci. Katarína Juhásová-Štúrová si užívala najmä vyššiu polohu Neddinho partu, kde jej soprán znel voľne a zvonivo. Aleš Jenis bol vokálne i herecky sympatickým Silviom, perspektívny Maxim Kutsenko snaživým Taddeom. Obsadenie Tonia Danielom Čapkovičom po druhýkrát v priebehu večera odhalilo fakt, že pretrvávajúcim hendikepom SND je absencia dramatických barytónov. Jeden z najtalentovanejších spevákov mladšej generácie odspieval part bez technických či rozsahových problémov, objektívne mu však ešte nemôže poskytnúť adekvátnu „mäsitosť“ a veristický drajv.
Ten predstaveniu v plnej miere dodal dirigent Rastislav Štúr. Jeho hudobno-dramaturgická koncepcia bola živá, v pravých chvíľach až živočíšna, nie však bez lyrických kontrastov a nežnej vláčnosti. Šťavnato neznel iba orchester, ale aj zbor, krásne farebný vo všetkých hlasových skupinách (zbormajster Ladislav Kaprinay).
Ak by Opera SND udržala interpretačnú úroveň, v akej sa uviedla na otváracom predstavení, nemusela by to byť zlá sezóna.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.