Belcantové hrdinky Edity Gruberovej dospeli. Pružné mladistvé princezné získali vekom na rozvážnosti. Majú kráľovský charakter, ktorý sa prejavuje v koncentrovanom a vzpriamenom postoji. Ich elegancia spočíva v odvahe a múdrosti, čerpaných z bohatých skúseností. Nevystupujú už tak často, no stále sú žiadané a obľúbené. Publikum dokážu aj napriek rokom nadchnúť odvahou, disciplínou a osobitosťou.
„Chceli by ste ešte raz počuť Lindu?“ opýtala sa Edita Gruberová priam s neistotou mladého dievčaťa vypredanej veľkej sály divadla vo švajčiarskom Sankt Gallene. Za sebou mala celovečerný koncert a pred sebou publikum, ktoré ju neutíchajúcim aplauzom v stoji stále nechcelo prepustiť z javiska. Po prvom prídavku, árii Liù Signore ascolta, napriek absolvovanému náročnému programu, ktorý odspievala s ľahkosťou a precítenosťou, v okamihu preklenujúc štyridsať rokov strávených na javisku, sa obecenstvo nevedelo dobre naladenej slovenskej sopranistky nabažiť. Áriou Lindy di Chamounix z prvého dejstva totiž galakoncert s donizettiovským a belliniovským repertoárom otvorila.
Vo vysokých tónoch jej koloratúr je riedky vzduch aj pre mladšie kolegyne. Absolútna istota a bezstarostnosť, ktoré kedysi vyžarovali z techniky Gruberovej speváckej akrobacie, chýbali. Nahradila ich však odhodlanou koncentrovanosťou a výrazom. Auditórium v Sankt Gallene si získala odvážnym balansom po tenkom ľade, pri ktorom občasné zaváhanie nevadilo, ale naopak, nadchlo odvahou bez strachu zo zlyhania. V scéne šialenstva Lucie di Lammermoor bolo dojemné sledovať spomienky na rôzne réžie tejto postavy, ktorú umelkyňa stvárnila bezmála stokrát. Symfonický orchester Sankt Gallen pod vedením dirigenta Petra Valentoviča niesol jej stále dych berúce pianissimá a apoggiatury na najvyšších tónoch s citlivým porozumením. Komorný dialóg Lucie so štebotajúcou flautou virtuózneho Marca Fournela znova pripomenul niekdajší zvonivý glanc, ktorým sa Gruberovej melizmy leskli na svetových operných javiskách.
Po donizettiovskom bloku, zakončenom recitatívom, áriou a cabalettou Elisabetty Duchessa, alle fervide preci z opery Roberto Devereux, v ktorej sa naposledy opäť predstavila toto leto v Mníchove v inscenácii Christopha Loya pod taktovkou Friedricha Haidera, prišli na rad recitatívy a árie belliniovských šľachtičných Elviry (Puritáni, O rendetemi la speme) a Alaide (La straniera, Sono all’ara). Po prvej časti vynikajúco rozospievaná Gruberová predniesla ich tragický pátos s decentným a úprimným dramatickým nervom.
Dramaturgia dožičila umelkyni prestávky medzi jednotlivými výstupmi šnúrou predohier zo svižného Barbiera zo Sevilly, Dona Pasquala, Roberta Devereux a tragickej Normy, zakončiac ju étericky elegantnou meditáciou z Massenetovej opery Thaïs, s nádherne štíhlym husľovým sólom koncertného majstra Igora Kellera.
Päťkrát sa zdvihla pomyselná opona pre Gruberovej „kabinet“ belcanta. Jeho čaro a jedinečnosť ocenilo publikum vyše polhodinovými burácajúcimi ováciami v stoji.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.