Pohľad na končiacu sa tanečnú sezónu v našich kamenných divadlách nie je nijako výnimočný: bratislavský aj košický baletný súbor v divadelnej sezóne 2014/2015 ponúkli divákom kokteil inscenácií bežnej prevádzkovej chuti.
Štátne divadlo inscenovalo titul autorského tímu Janeček – Mistríková – Šoth s názvom Nočná skúška – príprava na muzikál (svetová premiéra 28. 11.). Dramaturgicky neproporčný kokteilový gýč, parodujúci komerčné talentové súťaže, hýril pravidelne sa opakujúcimi choreografickými číslami. Režijným výsledkom fraškovitej karikatúry fiktívneho muzikálového konkurzu sa stala nezrozumiteľná spleť postdramatických scenáristicko-dramaturgických línií. Javiskové postavy Inšpicientky (vtipne komentujúcej divadelné zákulisie), Režiséra, Baletného majstra či Dramaturgičky bravúrne (pre)padajúcej cez baletnú tyč nedokázali interpretačne čeliť prvoplánovému improvizovanému humoru.
Autorom Nočnej skúšky nepomohla ani štruktúra muzikálového klišé (prvá časť inscenácie je skúškou, druhá časť samotným predstavením). Aj napriek jej jednoduchosti sa v nej inscenátori umelecky strácali. Konkurzný tím, ktorý v prvom dejstve zabával divákov a kriticky komentoval rôzne neprofesionálne aktivity celebritných umelcov, sa po prestávke bez dramaturgicko-režijného vysvetlenia posadil do divadelnej lóže. Vtipná téma čakania na pána prezidenta, ktorý možno zavíta na premiérové predstavenie, sa rozohrala iba dekoratívnym prechodom jeho ochranky v hľadisku divadla.
Košický baletný súbor s hosťujúcimi talentmi tancoval s interpretačným nadhľadom. Choreografie inšpirované svetovými tanečno-muzikálovými hitmi striedali (ne)vtipné výstupy, plné pohybových karikatúr Labutí, presladených Princov či spuchnutých punkových tínedžeriek v čiernom. Muzikálovú všehochuť nezachránili ani brejkujúci mladí nadšenci tanečného umenia, ani filmovo-sociologický prieskum pred historickou budovou košického divadla, ktorý sa obracal na okoloidúcich divákov.
Balet Slovenského národného divadla sa prezentoval tromi novými inscenáciami: svetovou premiérou mladíckeho diela Eugena Suchoňa Angelika (27. 9.), detským titulom Z rozprávky do rozprávky od Oskara Nedbala (5. 2.) a výpravnou podobou Adamovho Korzára (17. 4.).
Taliansky choreograf Mauro de Candia interpretoval Suchoňovu Angeliku pietne (premiére sme sa podrobne venovali v HŽ 11/2014, pozn. red.). Inscenátori spracovali zabudnuté libreto overenými postmodernými neoklasickými tanečnými prostriedkami. Nanovo vzniknutá hudobná partitúra uzavrela choreografa do minimalistického výtvarno-priestorového gestusu javiskových postáv, (pre)estetizovaná kostýmovo-tanečná lyrika plynula bez kontrastných dramatických chutí. Angelikina túžba, podobná túžbe mladučkého Suchoňa, po veľkomestskom kultúrnom živote sa premenila na rozprávkový (tele)balet pre dospelých divákov. Hudobno-dramatická línia ženy ako večnej múzy zostala v inscenačnej polohe estetizovanej viedenskej kávy na bratislavský spôsob, z ktorej si môžu odpiť aj deti.
Baletný fenomén Dolinských má v slovensko-českom tanečnom kontexte 20. storočia nenahraditeľné miesto. Vynikajúci tanečník Jozef Dolinský st. si k svojej choreografickej tvorbe môže priradiť aj súčasnú inscenáciu detského baletu Oskara Nedbala Z rozprávky do rozprávky. Po dramaturgickej stránke si návrat k tomuto dielu v jubilujúcej 95. sezóne SND zaslúži pochvalu. Otázkou však zostáva, akými výrazovými prostriedkami obohatil Dolinský verziu Jozefa Zajka zo sedemdesiatych rokov minulého storočia. Nevýrazná chuť choreografie neobsiahla neobmedzené možnosti detskej fantázie tretieho tisícročia, tancuje sa v naivnom výtvarno-dekoratívnom duchu. Javiskové archetypy Princeznej, Krajčíra, čertov alebo zakliateho Žabieho princa zostali v priestore javiska iba pohyblivými marionetami bez života. Nehovoriac o prvoplánových, herecko-pantomimických, dejovo nezrozumiteľných mizanscénach. Choreografická stereotypnosť, ilustratívne kostýmy pestrých farieb a scénografický miš-maš nedokázali priniesť umelecký zážitok zo stále životného diela.
O vyvrcholenie jubilujúcej sezóny sa mala postarať inscenácia baletu Korzár (autori Adolphe Ch. Adam – Marius Petipa – Vasilij Medvedev). Na výnimočnosti inscenácie sa podieľali najmä členovia pánskej časti súboru s orchestrom SND (dirigent Alexander Anissimov). Je sviatkom počuť v klasickej inscenácii hudobné motívy v ich výrazových kontrastoch, vrátane dirigentských temp nebrzdiacich tanec na javisku. Popri výrazovo vyváženom, dynamicky tancujúcom zbore sa profilovali zrelí sóloví baletní umelci pod vedením choreografa Vasilija Medvedeva. Ich zmysel pre interpretačnú bravúru klasického tanca sa stal po rokoch bratislavskej interpretačnej nudy životaschopnou vzpruhou. Z dámskeho súboru zaujala výrazovo-technickou istotou Erina Akatsuka (Gulnara). Problémom zostávajú estetické kritériá ženského tancovania. Záplava ázijských tanečníc, hoci s kvalitnými baletnými školami, iba ťažko dosiahne želaný zborový objem scén klasických titulov. Západný typ balerín s ich telesnými proporciami je ustálený niekoľko storočí. Momentálna ponuka prvých sólistiek je pre tradičný klasický repertoár SND nevyhovujúca.
Trojica vzájomne sa dopĺňajúcich premiérových sólistov elektrizovala hľadisko dynamickou eleganciou, skokovo-rotačnými variáciami a všadeprítomným mužským espritom. Dobrodružstvá Birbanta (uvoľnene tancujúci Sergej Jegorov) dopĺňali orientálnu pokoru Aliho (interpretačnou istotou s pohybovou ľahkosťou excelujúci Orazio Di Bella), ktorého skokové variácie aj výrazná mimika stelesňovali divadelné napätie. Artemyj Pyzhov sa predstavil bratislavskému publiku v dvoch rôznych kreáciách. Na prvej premiére ako Konrád vniesol na javisko SND dlho očakávanú mužskú eleganciu širokého a dynamického milovníckeho tancovania, pričom nemal problém sa herecky udomácniť ani v naivných pantomimických plochách. Druhý večer ako introvertný a tajomný Ali opäť naplno ovládol javisko sústredenou tanečnou drobnokresbou i obdivuhodným tanečným temperamentom.
Podčiarknuté, zrátané: Kým košický šéf Andrii Sukhanov nenadviazal na minuloročnú sezónu originálnych choreografických pohľadov a uspokojil sa s jediným muzikálovo-tanečným kokteilom aranžovaným „na istotu“, riaditeľ baletu SND Jozef Dolinský ml. šermoval chuťami najrôznejších kvalít. Divákove zmyslové poháriky zahltil rôznorodou paletou inscenačných (ne)prekvapení. Tie sa pohybovali na zážitkovej palete od (pre)estetizovanej inscenačnej chuti (Angelika) až po presladené choreografické kokteily javiskových rekonštrukcií (Z rozprávky do rozprávky, Korzár).
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.