Košický Rigoletto v excelentnom hudobnom naštudovaní

Slávnostnú atmosféru premiéry Verdiho Rigoletta v Košiciach (10. 5.) znásobilo niekoľko zaujímavých momentov. Divadlo venovalo predstavenie jubilujúcej opernej a  muzikálovej dive, sopranistke Gizele Veclovej, ktorá 1.  mája dovŕšila deväťdesiat rokov. Do histórie košického divadla sa výrazne zapísala najmä v  povojnových rokoch 1945–1952, kedy ako zakladajúca členka súboru vytvorila mnohé hlavné postavy prvých repertoárových titulov (Violetta, Tosca, Čo-čo-san, Rusalka, Tatiana, Margaréta, Helena). Na košickej scéne naposledy účinkovala v roku 1990 v Bockovom muzikáli Fidlikant na streche. Tieto významné historické fakty vo svojom príhovore pred začiatkom predstavenia zdôraznil riaditeľ divadla Peter Himič a spoločne s  plným hľadiskom odoslali pozdravy vzácnej umelkyni, ktorej, žiaľ, zdravotné problémy neumožnili osobnú účasť na slávnostnom predstavení.

Raritou večera bola aj osobná prítomnosť tenoristov Júliusa Regeca a Stanislava Martiša – predstaviteľov Vojvodu z Mantovy v rokoch 1953 a 1959! Opera Rigoletto mala od prvých rokov obdobia po vojne v košickom súbore pevné miesto. Prvýkrát bola uvedená pod taktovkou Radovana F. Spišiaka a v réžii Imricha Godina v roku 1948. O päť rokov neskôr zaznela v slovenskom preklade Ladislava Holoubka. Gildu vtedy stvárnila Anna Poláková, tak ako aj v roku 1959 po boku nezabudnuteľného Rigoletta Antona Hucika (réžia Branislav Kriška). Súčasná inscenácia, venovaná dvestému výročiu narodenia skladateľa, je v poradí šiestou v povojnovej existencii košického divadla. Pri hlbšom pohľade do histórie dochádzame k poznaniu, že každé nastupujúce vedenie súboru siahlo po Rigolettovi ako po základnom pilieri romantickej opernej literatúry, aby ním etablovalo vlastný estetický názor, smerovanie i umeleckú náročnosť.
Tento jav sa opakuje i dnes: sezónu 2012/2013, garantovanú staronovým umeleckým šéfom Karlom Kevickým a dramaturgičkou Lindou Keprtovou, po Pucciniho jednoaktovkách Plášť a Gianni Schicchi a po výnimočnej inscenácii Poulencových Dialógov karmelitánok ukončil Rigoletto ako pravý hudobno-dramatický skvost.
Hudobné naštudovanie mladého slovenského dirigenta Petra Valentoviča obstojí z pohľadu najvyšších hodnotiacich kritérií, ba v mnohom je až prekvapivým umeleckým činom. Obe premiérové predstavenia hudobne vyzneli na vysokej profesionálnej úrovni, bez zaváhania v orchestri, bez najmenšieho nesúladu so scénou. Dirigent, ktorý patrí k doposiaľ málo známym, no o to viac obdivuhodným mladým talentom, dokázal dať orchestru Štátneho divadla novú tvár, nové farby, dynamiku nebývalých rozmerov, kontrasty, agogiku, neošúchané emócie v súlade s operným spevom i dramatický spád deja. Ide o naštudovanie, aké tu doposiaľ nezaznelo! Dirigentova spoluúčasť na hudobnej podobe árií, duetov, kvarteta i zborových partov je evidentná a pôsobivá. Z každého tónu cítiť Valentovičov názor na Verdiho hudobnú reč: popri vrúcnej melodike nachádza v partitúre dramatizujúce a kontrastné prvky, výraz je vždy hlboko citový, hoci dramaticky a obsahovo diferencovaný. V rovnakom duchu pracoval aj zbormajster Lukáš Kozubík, keď „stvoril“ nové teleso pánskej časti speváckeho zboru, ktoré spievalo ako jeden muž: rytmicky dokonale, bez zaváhania, v súlade s hudobným dianím.
Skvelú hudobno-dramatickú podobu vytvárali tiež sólisti, ktorých úspech vždy súvisel aj s ich hereckým vyjadrením, naplnením režisérových predstáv a s osobnostným rozmerom. Prvopremiérová predstaviteľka Gildy, sopranistka Petra Perla-Nôtová, spievala v záskoku namiesto chorej Michaely Váradyovej. Jej lyrický soprán vyznel vo všetkých polohách vrúcne a vášnivo. Adekvátny javiskový zjav, až „anjelská podoba“, akú si part žiada, bola naplnená, hoci jej oblečenie do čierneho (len biely golier) v snahe symbolizovať Gildinu budúcnosť vyznelo nadnesene a zbytočne. Režisér Peter Gábor i návrhárka kostýmov Katarína Holková, ktorí ladili celé predstavenie do tmavých tónov, u Gildy navyše vytvorili nelogickú súvislosť s čiernym oblečením zboru – čistota nevinnej dievčiny a podlosť ľahkovážnych mužov si žiadali kontrast a farebné odlíšenie! Tento nedostatok našťastie nezatienil mimoriadne úspešné naštudovanie postavy Gildy Mariannou Hochelovou, ktorá predviedla sýty okrúhly soprán s pôsobivou koloratúrou, zvonivými výškami a znelými pianami. Presnú a zreteľnú hlasovú techniku dopĺňal sústredený herecký výkon. Jej partnerom bol Martin Bárta (Rigoletto) so zamatovo znejúcim materiálom výraznej dynamickej škály, ktorého dramatizmus vychádzal viac z hlasového prejavu než z hereckého stvárnenia. Prvopremiérový Ludovic Kendi dokázal vyformovať „figúru“ Rigoletta ako základ pre komplexné stvárnenie postavy šaša, chudáka s vnútorne rozpolteným životom. Farbou hlasu i kompaktnosťou speváckeho výkonu patrí Rigoletto k jeho doposiaľ najvydarenejším kreáciám. Na oboch predstaveniach tvoril jeden z hudobnodramatických vrcholov vstup Monteroneho v podaní vždy spoľahlivého a pôsobivého Mariána Lukáča. V úlohe Vojvodu sa predstavili Peter Berger s krásnym kovovým timbrom a skvelý Vincent Schirrmacher s ľahkým, prirodzeným speváckym prejavom.
Scénograf David Bazika poskytol réžii značne zúžený priestor v rámci otáčajúceho sa polkruhu, na ktorom prebiehali všetky dejové situácie. Symbolicky naznačil spojenie s hľadiskom, len občas sa kruh uzatváral. Symbolom obmedzenia Gildy boli klietky s papagájmi, luxus vojvodovho salónu naznačili zrkadlá, pohovka so zlatými vankúšmi či hosťujúca baletka. Tvorcovia sa v scénicko-výtvarnej zložke inscenácie snažili o prienik minulosti so súčasnosťou najmä prostredníctvom kostýmov, réžii sa darilo účinne sprístupniť obraz lásky a jej podôb pretrvávajúcich aj dnes.      

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.