Zámocké hry zvolenské a Giuseppe Verdi k sebe nerozlučne patria. Práve Verdiho Rigoletto otvoril pred tridsiatimi štyrmi rokmi prvý ročník opernej časti festivalu, ktorý dovtedy fungoval ako činoherné podujatie. Tu sa slovenskí poslucháči po prvýkrát stretli s Bitkou pri Legnane, Alzirou, Lombarďanmi, Zbojníkmi (navyše v exkluzívnom obsadení), tu v podaní špičkových interpretov hosťujúcich v predstaveniach Rigoletta, Trubadúra, Maškarného bálu, Traviaty, Aidy, Simona Boccanegru, Nabucca zažívali lekcie autentického verdiovského štýlu. Tohtoročná monotematická dramaturgia vzdávajúca hold dvestoročnému skladateľovi bola logickým vyústením dlhodobého smerovania Zámockých hier zvolenských. Nepriaznivé počasie prinútilo organizátorov presunúť väčšinu podujatí z nádvoria Zvolenského zámku do interiérov banskobystrickej Štátnej opery (Macbeth, Korzár) či zvolenského Divadla Jozefa Gregora Tajovského (Traviata, Requiem, Rigoletto), takže v autentickom priestore zaznel len záverečný Nabucco. Kvalitou sa však tento ročník zaraďuje do galérie tých vydarenejších, ako sa dočítate aj v mozaike vyskladanej z hodnotení našich recenzentov.
Otvárací večer – temný Macbeth
Režisérovi Petrovi Gáborovi, nitrianskemu rodákovi dlhodobo pôsobiacemu v Česku, slovenský operný debut v Košiciach nevyšiel. V jeho Rigolettovi (premiéra 10. 5.) je priveľa klišé, scénickému riešeniu chýba atmosféra a neraz aj elementárna logika, postavám vzťahy. Nič z toho sa nedá vytknúť Gáborovmu Macbethovi, ktorého premiérou (23. 6.) banskobystrická Štátna opera otvorila opernú časť Zámockých hier zvolenských. Bol to viac než vydarený štart verdiovského ročníka.
Peter Gábor povýšil temnosť shakespearovského príbehu na ústredný princíp inscenačnej koncepcie, a to nielen vo výtvarnej zložke (scéne Jaroslava Valeka dominuje čierno-červená farebnosť), ale aj v práci so symbolmi (zlo zhmotnené do manželov Macbethovcov nosí ľudskú tvár, ostatných aktérov drámy posúva bizarné mŕtvolné líčenie do polohy potenciálnych obetí; stoličky lemujúce scénu stavajú obyvateľov Škótska spočiatku do pozície nečinne sa prizerajúcich divákov, v závere do úlohy sudcov zločinného manželského páru) a v hereckom vedení postáv. Gáborov interpretačný vklad do nebohatej slovenskej tradície Verdiho opusu spočíva v psychologicky prepracovanej a herecky konzekventnej štúdii o zle hubiacom ľudskú dušu, aj o neschopnosti okolia včas sa proti nemu postaviť.
Gáborov Macbeth je ctibažným karieristom, ktorý by však na ceste k moci zrejme nesiahol po najšpinavších prostriedkoch, ak by ho k tomu nemanipulovala manželka. Lady Macbeth sa stáva priamou spoluvinníčkou Duncanovej smrti: kráľovrah Macbeth, uchopiac manželkine dlane, ich poškvrní nebožtíkovou krvou. Počas troch dejstiev ostáva Lady inertná voči strachu i výčitkám svedomia, povzbudzujúc manžela k novým zločinom. V závere však na javisku namiesto monštra stojí šialená nešťastnica, čo sa ľaká vlastného odrazu v zrkadle, ktoré bolo svedkom strmého vzostupu a pádu manželov Macbethovcov.
Louise Hudson dala svojej antihrdinke obludný i poľutovaniahodný rozmer – v dráme excelovala pevným kovovým tónom, záverečnú áriu Una macchia... zaspievala v zintímnenom mezza voce. Evez Abdulla bol najmä spočiatku strhujúcim Macbethom, herecky dramatickým a tónovo impozantným. Škoda, že pôsobivému výkonu ubrala na hodnote štýlová nekorektnosť a z nej prameniaca hudobno-výrazová jednotvárnosť. Absolutórium si odniesol Štefan Kocán ako luxusne obsadený, krásnym tmavým tónom vybavený Banco. Podobne exkluzívne obsadenie dostala postava Macduffa, ktorého Miroslav Dvorský obdaril krásnym talianskym tónom a lahodnou kantilénou. Opätovne zaujal aj perspektívny mladý tenorista Robert Smiščík v menšej postave Malcolma.
Hudobnú zložku inscenácie mal v rukách znalec verdiovského štýlu Marián Vach. V jeho analytickom čítaní sme si vychutnali dynamickú i agogickú bohatosť Verdiho partitúry, ktorú dirigent s ohľadom na veľké hlasy protagonistov mohol nechať zaznieť s dôrazom na jej dramatický nerv. Pochvalu si zasluhuje aj vokálne kvalitný, herecky mimoriadne disciplinovaný výkon banskobystrického zboru (zbormajsterka Iveta Popovičová).
Michaela Mojžišová
Svet v znamení V +W, ZHZ iba s V
Z dvojice titanov tradične zaznieva na Zámockých hrách zvolenských populárnejší Talian, hoci v jubilejnom roku mohol v prierezovom koncerte V + W zaznieť aj historicky prvý (trebárs len inštrumentálny) Wagner. Škoda. Monotematickú domácu produkciu obohatili dva hosťujúce súbory.
Brnianska Traviata (25. 6.) sa hrá dvanásť rokov. To svedčí o diváckej popularite, menej o akceptovateľnosti inscenačnej podoby. Zbyněk Srba „svoju“ verziu oživil v archaizujúcej podobe, bez intelektuálnych výkladov aj vízií. Scivilnený tvar mal podobu kostýmového koncertu a romantická d(r)áma s kaméliami sa zmenila na príbeh z divadelného depozitu. Strohá scénografia variovala priestor zmenami stĺporadia, masovým scénam chýbal parížsky odor a ples u Flory pripomínal skôr tance z „Predanky“ než eleganciu mondénneho sveta.
Víťazstvom z talianskej Luccy ovenčená Andrea Vizvári (Violetta) nemala výraznejšie nedostatky (skvelá v koloratúrnom 1. dejstve), ale jednotvárna lyrickosť bez dramatických momentov bola slabým naplnením predstáv plnohodnotnej festivalovej kreácie. Dlžníkom ostal aj Roman Janál (Germont). Pôsobil nevýrazne, unavene a viacvrstvové herecké kreácie so silnými emocionálnymi plochami obmedzil na tradičné starooperné gestá. Naopak, nadchol Pavel Černoch – štýlová čistota, vokálna istota aj virtuózna technika s bezproblémovými výškami boli Alfredovou ozdobou. Akustika divadla nepríjemne zasiahla orchester. Jaroslav Kyzlink volil nepochopiteľnú dynamickú striedmosť, absentovali dramatické vrcholy a speváci často ostávali „nahí“, bez orchestrálnej opory. Absolutórium si zaslúži graficky elegantný a obsažný bulletin s libretom.
Neklasický výklad klasiky priviezol košický súbor. Rigoletto (27. 6.) v réžii Petra Gábora je koncepciou symbolov. Asketická Michaela Várady bola herecky aj spevácky z „iného sveta“. Bravúrne „žonglovanie“ s tónmi v pomalých tempách uberalo jej Gilde na kompaktnosti, pôsobilo exhibične, samoúčelne, chvíľami až nevkusne. Ludovic Kendi nemá vokálne dispozície alternanta Martina Bártu. I keď sa jeho barytón príjemne počúva, pre Rigoletta nedisponuje potrebnou razanciou ani dramatickosťou. Nedostatky kompenzoval najmä herecky. Peter Berger napriek ohlásenej indispozícii spieval s nasadením a krásnym timbrom (len v La donna e mobile s pamäťovým výpadkom). Dirigent Peter Valentovič sa suverénne vyrovnal s akustickými podmienkami, trvalou výhradou voči jeho koncepcii Rigoletta ostávajú nepochopiteľné neadekvátne zmeny temp.
V hlavnej úlohe ZHZ boli aj hviezdy bez kytíc a potlesku – zima a dážď. Nádvorie Zvolenského zámku je roky bez variabilného strešného systému, provizórium v činohre je pre operu nevyhovujúce. Je namieste ponúknuť divákovi nový priestor. Trebárs v sídle Štátnej opery.
Mária Glocková
Korzár – ďalší vklad do verdiovskej kolekcie
Tradíciu koncertných uvádzaní na Slovensku bežne nedostupných operných titulov, ktorú založili Zámocké hry zvolenské roku 2005, obohatil po donizettiovskej a belliniovskej odbočke (Poliuto, Beatrice di Tenda) opäť raritný Verdi. Il Corsaro síce nezaznel v slovenskej premiére (v koncertnej podobe ho roku 1992 objavili v Žiline), rozhodne však patrí do kolekcie neobohraných „verdioviek“. Pre rozmary počasia sa spod voľnej oblohy presunul na javisko banskobystrickej Štátnej opery.
Dátumom vzniku a termínom premiéry v Terste (1848) pochádza zo záverečnej etapy tzv. raného skladateľovho obdobia. Od Rigoletta ho síce delilo dva a pol roka (počas nich vznikli tri nové tituly), no už v Korzárovi badať popri zviazanosti s donizettiovskou schémou číslovanej opery náznaky neskorších skladateľových drám. A to aj napriek tomu, že dielo nie je vysloveným šperkom z Verdiho výkladnej skrine a po dlhé roky spalo v archívoch. V ostatných sezónach ho divadlá pojali do rehabilitačného balíka a aspoň sporadicky s ním zoznamujú verejnosť. Popri melodicky pútavých áriách, cabalettách, duetách, veľkom finále druhého dejstva a unikátnom záverečnom trojspeve dvoch sopránov s tenorom možno v inštrumentácii vystopovať aj známky orientálnych farieb zrkadliacich dej.
S orchestrom a zborom Štátnej opery a kvartetom talianskych protagonistov Korzára naštudoval dirigent Marián Vach. Umelec dôkladne oboznámený s estetikou raného Verdiho (pod jeho vedením sa na ZHZ odohrali všetky koncertné naštudovania) bol na pulze rytmu, agogiky a dynamiky partitúry. Orchester inšpiroval k sústredenej, aj keď nie bezchybnej hre a pohotovo reagoval na výrazové nuansy sólistov. Pokiaľ by aj zborové teleso, pripravené Ivetou Popovičovou, bolo početnejšie a azda vhodnejšie umiestnené, mohlo viesť akusticky rovnocenný dialóg. Takto znelo trocha poddimenzovane.
Zo sólistov hodno na prvom mieste uviesť tenoristu Luciana Ganciho (Corrado), ktorého materiál má slnečnú farbu, príkladne frázuje v lyrickej kantiléne a do dramatických vzopätí korunovaných výškami vnáša energiu a kovový lesk. Alberto Gazale (Seid) potvrdil povesť medzinárodne etablovaného barytonistu, jeho výstupy imponovali objemom tmavého tónu aj špičkou vo výške. Občas však vyplával na povrch úbytok sviežosti hlasu a suchšie lyrické miesta. Elena Lo Forte (Gulnara) vlastní zvučný, široký dramatický soprán, je štýlovo zdatná, len celkové vyznenie výkonu zavše limitovalo priveľké vibrato a približné vyspievanie behov. Clara Polito (Medora) tvorila lyrickejší kontrast, spievala farebne, kultivovane a s citom.
Koncertné naštudovanie Korzára aj napriek menším výhradám patrilo dosiaľ k najdôstojnejším slovenským príspevkom do verdiovského roku. Kým dve divadlá zakotvili v populárnom Rigolettovi, Banská Bystrica na parkete ZHZ Macbethom a koncertným Korzárom potvrdila, že je lídrom slovenskej (prinajmenšom talianskej) opernej dramaturgie.
Pavel Unger
Koncerty a Nabucco s hosťami
Koncertný cyklus Mladosť na zámku patrí k tradičným podujatiam festivalu. V minulosti sa v ňom prezentovali – dnes už etablovaní – sólisti Katarína Štúrová, Martina Masaryková, Andrea Vizvári, Monika Fabianová, Michaela Šebestová, Ondrej Mráz či Peter Mazalán. Tohtoročný koncert v duchu dramaturgickej koncepcie festivalu predstavil u nás málo známu Verdiho piesňovú tvorbu interpretovanú žiakmi bratislavského Konzervatória.
Väčšina Verdiho piesní má elegický charakter, len Brindisi a Spazzacamino sú hravými popevkami. Štýlovo sa pohybujú medzi arióznym a piesňovým poňatím, zavše so záverečnou zostupnou melodickou líniou. Pieseň Non t‘accostare all‘urna vzdialene pripomína Belliniho Romea, In stanza solitaria pasáže z árie Leonory z Trubadúra a pieseň Ad una stella zaiste inšpirovala Tostiho k jeho salónnym romancám.
Medzi pätnástimi adeptmi operného spevu, koncert ktorých si pravdaže žiada trochu iné hodnotiace kritériá než vystúpenia renomovaných operných spevákov, neboli výrazné výkonnostné rozdiely. Predsa len spomeniem niekoľkých: sopranistku Dominiku Výberovú s peknou farbou hlasu, Juraja Purdeša s dnes tak zriedkavým „čiernym“ basom, mezzosopranistku Juditu Andelovú so zmyslom pre dramatickosť, tenoristu Juraja Kuchára so sladkým hlasom v štýle „tenore di grazia“, na prvý ročník zrelo pôsobiacu Belindu Sandiovú, Katarínu Flórovú vystupujúcu ako hotová speváčka (škoda len posledného vysokého tónu), interpretačne čoraz zrelšiu a pôsobivejšiu mezzosopranistku Alenu Kropáčkovú (v cykle sa predstavila už po tretí raz) či v nádejný mladodramatický soprán vyrastajúcu Evu Bodorovú.
Pri Verdiho Requiem sa zbormajster Ján Procházka ujal nielen naštudovania zborového, ale aj orchestrálneho partu. Talentovaný a temperamentný umelec v tomto prípade predimenzoval zvukovú monumentalitu orchestra, ktorý šiel na úkor zboru. Smútočná omša tak nadobudla skôr slávnostný ráz.
Medzi sólistami jasne dominoval Peter Mikuláš, ktorý sa s basovým partom priam pohrával, účinne striedajúc pasáže v pianissime a úseky s dôrazom na výraz s mohutným forte vo vysokej polohe. Miroslav Dvorský začal skvelo – v Kyrie jeho hlas priam perlil leskom, dobre zvládol aj známe Ingemisco, menej sa mu darilo v lyrickom Offertoriu. Adriana Kohútková sa prepracúva k dramatickejším úlohám, takže jej koncepcia ladila s dirigentovým poňatím a po Lade Biriucovej v Slovenskej filharmónii to bol vari najdramatickejší sopránový prejav, aký som v tomto diele počul. Dokonca by nezaškodilo viac lyriky. Tou sa vyznačoval prejav mezzosopranistky Terézie Kružliakovej, spievajúcej neobyčajne ušľachtilo a vrúcne.
Záverečný Nabucco nebol umeleckým vyvrcholením festivalu. Podobne ako vlani Chiara Taigi, ani Dimitra Theodossiou nezopakovala mimoriadny výkon zo svojho prvého vystúpenia vo Zvolene (Lombarďania, 2007). Ťažko určiť, či to treba pripísať na vrub chladnému počasiu a speváčkinej indispozícii, alebo ide o prejav úbytku hlasovej formy. Kreácii Abigail chýbalo viac dravosti (ako to v roku 2011 predviedla Iano Tamar), „pianizovanie“ nebolo vždy adekvátne, takže interpretačne silným momentom bol v podstate len jej výkon vo veľkom duete s Nabuccom. Toho stvárnil Vladimír Chmelo, v ktorého podaní sa záblesky účinnosti striedali s miestami, kedy sa hlas stával málo farebným a unaveným. Predstaveniu tak opäť jednoznačne dominoval Peter Mikuláš (Zachariáš), v menších úlohách potvrdili svoje kvality Michaela Šebestová (Fenena) a Miroslav Dvorský (Ismael). Dirigent Marián Vach sa v nepriaznivých podmienkach s orchestrom i so sólistami natrápil o čosi viac než v predchádzajúcich večeroch na výborných predstaveniach Macbetha a Korzára, ktoré tak ostávajú vrcholnými bodmi opernej časti 40. ročníka Zámockých hier zvolenských.
Vladimír Blaho
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.