Aká bola slovenská operná sezóna?

Záver sezóny je časom bilancovania. Hudobný život oslovil päticu operných kritikov, s ktorých recenziami sa pravidelne stretávate na stránkach nášho časopisu, aby zhodnotili uplynulých desať mesiacov na javiskách troch slovenských operných divadiel. Takže aká bola sezóna 2012/2013?

Vladimír Blaho:
Opera prežije len cez výchovu obecenstva

V dramaturgickej a inscenačnej oblasti sa (podobne ako vo svete vo vzťahu „veľkých“ a „malých“ súborov) kvalitatívne ťažisko presúva mimo Bratislavy. Zmeny vo vedení SND zatiaľ fungujú viac na poli organizačnom než umeleckom. V dramaturgickej skladbe sezóny SND po nevydarenom experimente s Baumgartnerom, priskorom zopakovaní si Dubovského rozprávky a neveľmi invenčnom návrate Barbiera zo Sevilly možno odobriť zaradenie Wagnerovho Lohengrina, ktorý bol zároveň inscenačným vrcholom bratislavskej sezóny. V pocte k Verdiho výročiu tak SND predbehli Košice (časovo s Rigolettom) aj Banská Bystrica (náročnejšie volený Macbeth). Aj bystrické uvedenie Humperdinckovej detskej opery je namieste, veď toto dielo uzatvára v celosvetovom meradle prvú pätnástku najhranejších opier.
V Košiciach po málo uvádzanej dvojici Plášť/Gianni Schicchi z Pucciniho Triptychu (na Slovensku sa hráva bez diváckej odozvy!) dramaturgička Linda Keprtová zaradila do programu Poulencove Dialógy karmelitánok, ktoré sa stali nielen dramaturgickým, ale aj inscenačným vrcholom košickej sezóny. Inscenácia v ankete košických divákov paradoxne obsadila až siedme miesto. Ale ani bratislavské publikum sa nemá čím chváliť, veď najúspešnejšie inscenácie sa v minulom desaťročí dožili len 8 – 9 repríz.
V  réžii sa so striedavými úspechmi presadzujú činoherci. Po skvelej Krútňave v Banskej Bystrici chcel Roman Polák urobiť z Barbiera ešte komickejšiu operu. Vymyslené postavy odvádzali pozornosť od spevu, dianie spoločenskej smotánky v úzadí malo mať akúsi spoločensko-kritickú dimenziu, ktorú z Beaumarchaisa už dávno odbúral Rossini a ktorá rozptyľovala divákovu pozornosť. Pitínského réžia Pucciniho v Košiciach nerešpektovala poetiku prvej časti Triptychu a do naturalistickej drámy Plášťa vsúvala nečitateľné antiiluzívne symboly. Nedarilo sa ani Petrovi Gáborovi v Rigolettovi, ktorý sa navonok tváril moderne, no v mnohom zostal poplatný staroopernému klišé. Režisérov  výsledok v banskobystrickom Macbethovi bol úplne iný. Javiskové dianie dostalo jednotný tvar a ideu s pomocou všetkých scénických zložiek od scény cez kostýmy až po spevákov-hercov.
Stále najkvalitnejší, hoci prinajmenšom stagnujúci sólistický potenciál má Opera SND. Popri jedinečnom Petrovi Mikulášovi sa črtá duo Fogašová – Kohútková ako náhrada za tandem Rybárska – Matyášová. Stále však chýbajú dramatickí tenoristi a barytonisti.
Pomerne priaznivá bola situácia za dirigentskými pultmi. V SND dal Friedrich Haider do poriadku orchester v Lohengrinovi a prevzal niektoré staršie inscenácie (nie všetky rovnako úspešne). V Banskej Bystrici je Marián Vach ozajstným znalcom Verdiho (Macbeth), v Košiciach sa rysujú mladí nádejní dirigenti.
Nevidel som detskú Čarovnú flautu v Hudobnom centre. Tá by teoreticky mala byť štartom k budovaniu ozajstného operného publika, ktoré nám chýba. Preto sa v budúcej sezóne teším na „detský“ Nápoj lásky v SND. Len cez výchovu obecenstva opera prežije.


Mária Glocková:
Sezóna režisérov, nápadov aj nepodarkov

Šesť operných premiér na dvoch mimobratislavských scénach, to je štatistika uplynulej sezóny. Ukrýva dramaturgickú i realizačnú pestrosť, odvahu inscenátorov, osobné úspechy aj prehry.
Skvelý bol košický kolektívny umelecký dialóg s dielom Francisa Poulenca, nevšednej osobnosti francúzskej hudby 20. storočia. V období experimentov skomponoval člen Parížskej šestky operný skvost, implicitne akceptujúci i jazyk „starých“ operných majstrov. Vynikajúce Dialógy karmelitánok sú udalosťou sezóny. Krvavá revolučná profánnosť kontrastujúca so svetom meditácie, vnútornej sily a mučeníckej pokory bola výnimočnou predlohou k mimoriadne silnej umeleckej výpovedi. Mladá režisérka Linda Keprtová vytvorila poeticky krehkou diferenciáciou pohybu na scéne aj emocionálne zničujúcou realitou dobrovoľnej smrti šestnástich rádových sestier tiché, kontemplatívne, ale i dusivé a šokujúce divadelné obrazy. Dialogues nie sú vo svete inscenačne výnimočné. V rokoch neslobody bol však ideologický manifest silnejší než umelecké argumenty, aj preto sa k nám dostali až v 21. storočí. Námet opery pripomenul mnohým socialistické roky, keď sa likvidovali rády, zatvárali kláštory a viera sa považovala za prejav mentálnej zaostalosti a spoločenskej menejcennosti.
Ďalšie operné tituly zaplnila kvalita polemicky koncipovanej režijnej práce. Verdi s dvojnásobným podpisom držiteľa činohernej režijnej licencie bol provokatívne „módny“ (košický Rigoletto) aj krotko „operný“ (banskobystrický Macbeth). Peter Gábor najprv iritoval režijným balansom so zbytočnou špekuláciou, ktorá príbeh Rigoletta utopila (aj) prepchatými symbolmi. Naproti tomu Macbeth nevznikol kombinatorikou symbolov, neexpandoval výstrednosťou. Evidentná bola línia zrozumiteľnosti a jednoznačnosti, umocnená kostýmami (kilty), svetelným dizajnom (červené svietenie aj parochne) a doplnkovým prelínaním sveta reálneho s ireálnym (mátožný duch Banca). Na premiére v rámci Zámockých hier zvolenských dominovali najmä spevácke výkony zahraničných sólistov, preto až tak neprekážalo, že kontroverzný vzťah M + M nemal výraznejšie a jasnejšie kontúry.
Ísť do opery a nepoznať mená inscenátorov môže byť prvým krokom k sklamaniu. Jan Antonín Pitínský je pojem, znak i symbol a priori. Bez dostatočnej informačnej výbavy špecifický rukopis buď prijmeme, alebo odmietneme. Inscenačný kód nepotrebuje špeciálny dekódovací systém, treba len divadelne dozrieť. Pitínský priniesol odvážne konfrontácie vo veristickej dráme ľudského aj spoločenského suterénu (Plášť) a v rozmarnej „crazy“ komédii karikujúcej trúchliacu rodinu (Gianni Schicchi). Ponúkol pohár šampanského, ktorý si však nevychutnáme na ex.
Ruska Anna Osipenko prišla, uvidela a zvíťazila spôsobom práce. Prehnané nároky na inscenačný zámer a javiskový tvar banskobystrického Onegina najvýraznejšie rezonujú v neprehliadnuteľnej stope veľkej lásky k rodnej klasike a vo výchovnej kvalite. Puškina s Čajkovským však rozhodne nezaškodí spoznať v aktuálnom opernom obraze a čase, a nielen prostredníctvom interaktívnej školskej didaktickej tabule.
Na podivnej ceste k (nedopečenému) perníku našiel slovenskú chuť „Zlatej maliny“ operný režisér Pavol Smolík. Humperdinckova Perníková chalúpka je inscenácia omylov a „detských“ nedorozumení.
Je potešiteľné, že sa tradicionalizmus verzus modernizmus stávajú i v slovenskej opernej tvorbe diskusným fórom. Opera nie je múmia, nezvoní jej umieračik, žije a nanovo ožíva. Aj za cenu chýb, omylov, nedorozumení a inváznych vstupov činoherných režisérov. Stačí, ak si prelistujeme niektoré zahraničné ohlasy či už na aktuálneho mníchovského Trubadúra, na dávnejšiu salzburskú Traviatu s krásnou Annou, alebo na provokatívne inscenácie Andrey Brethovej. Mnoho kriku? Určite, ale nie pre nič.


Michaela Mojžišová:
Opernou scénou sezóny sú Košice

Pomyselný titul „divadlo sezóny 2012/2013“ udeľujem Opere košického Štátneho divadla. Pred dvomi rokmi, keď vedúcu pozíciu v súbore prebral staronový šéf Karol Kevický, vracajúci sa do východoslovenskej metropoly po čase strávenom na čele operety ambiciózneho ostravského divadla, bola zjavná jeho snaha zbaviť Košice nálepky slovenského operného skanzenu. Pozitívny signál vyslal obsadením dlhodobo neexistujúceho postu dramaturga mladou českou režisérkou Lindou Keprtovou.
Prvá autonómna sezóna tímu Kevický - Keprtová (2012/2013) nesie – v oblasti voľby titulov, ako aj ich inscenačno-hudobného naplnenia – podstatné znaky koncepčnej dramaturgie. Opera Štátneho divadla síce opäť siahla po obľúbenom Giacomovi Puccinim, no tentoraz po jeho zriedka uvádzaných jednoaktovkách Plášť a Gianni Schicchi. V slovenskej premiére uviedla významný opus klasiky 20. storočia, Poulencove Dialógy karmelitánok, a náročne nastavenú sezónu vybalansovala divácky atraktívnym Verdiho Rigolettom. Spevácko-orchestrálny ansámbel osvedčil svoju flexibilitu v konfrontácii s inšpiratívnymi hosťujúcimi dirigentmi (Ondrej Olos, Peter Valentovič), hoci v budúcnosti by mu určite prospela aj kontinuálna práca s výraznou dirigentskou osobnosťou.
Tri inscenácie zároveň priniesli tri slovenské režijné debuty: Plášť a Gianni Schicchi sú prvou tunajšou opernou prácou Jana Antonína Pitínského, Rigoletto je domácim operným debutom v Česku domestifikovaného činoherného režiséra Petra Gábora a Poulenca pripravila Linda Keprtová. Nie všetky pokusy sa vydarili (najspornejšie vychádza Gáborov Rigoletto), jeden však nadmieru: mladá režisérka, ktorá v rodnom Česku získala cenu divadelnej kritiky za libereckého Massenetovho Dona Quichotta (2012), vzbudila skvelou inscenáciou Dialógov karmelitánok nádej, že v nej slovenský operný priestor získava nielen potrebnú čerstvú krv, ale aj dlho chýbajúci typ kontemplatívneho tvorcu inklinujúceho k neilustratívnemu výtvarnému minimalizmu. Resumé: dve sezóny s novým vedením otvorili perspektívu, že by košické Štátne divadlo mohlo po dlhých rokoch opäť zarezonovať ako ambiciózna súčasť nášho operného priestoru.
Banskobystrická Štátna opera si v ukončenej sezóne zachovala fazónu personálne i umelecky stabilizovaného divadla. Z troch premiér (Perníková chalúpka, Eugen Onegin, Macbeth) ani jedna nepodliezla latku umeleckej kvality. Eugen Onegin zúročil potenciál domáceho súboru a poskytol priestor perspektívnym predstaviteľom najmladšej generácie (Patrícia Solotruková, Ľubomír Popik, Robert Smiščík). Macbetha sme zatiaľ spoznali len v exkluzívnom balení s hosťami Zámockých hier zvolenských, no jeho inscenačná zložka, ktorou sa po nevydarenom košickom Rigolettovi rehabilitoval Pavol Gábor, patrí v celoslovenskom kontexte k výhram sezóny. Prvenstvo si banskobystrická opera vyslúžila tiež najinvenčnejším prístupom k reflektovaniu verdiovskej dvestoročnice (Macbeth ako ambicióznejší pendant voči košickému a bratislavskému Rigolettovi, koncertné uvedenie raritného Korzára na ZHZ).
Na Operu SND sa – vzhľadom na jej pozíciu prvej národnej scény a kvalitu sólistického ansámblu i kolektívnych telies – právom vzťahujú vyššie nároky než na operné domy v regiónoch. Pod prizmou týchto kritérií vychádza bratislavská sezóna kontroverzne. Časť faulov (Baumgartnerova Maria Theresia nehodná prezentácie v SND, dramaturgicky neopodstatnený Barbier zo Sevilly, ale tiež repertoárová presila inscenačne konzervatívnych produkcií zapríčinená fyzickou likvidáciou ich modernejšieho opozita) ide na vrub predchádzajúceho vedenia Petra Dvorského. Po jednej sezóne je ťažké žiadať od Friedricha Haidera zásadné zmeny k lepšiemu, keď rozklad trvá sedem rokov (vtedy sa začala bezprecedentná fluktuácia na poste riaditeľa Opery – súčasný šéf je siedmym v poradí...). No ani avizovaný dramaturgický plán nasledujúcej sezóny nesignalizuje, že by sa bratislavský operný tanker mienil radikálnejším spôsobom rozhýbať. V prípade Opery SND (si) teda ordinujem vieru, nádej a... trpezlivosť.


Pavel Unger:
Za kratší koniec ťahala opäť Bratislava

Ďalšia sezóna so starými problémami. Aspoň v Slovenskom národnom divadle. Bez vôle zriaďovateľa a bez systémových zmien sa generátor nástrah nezastaví. Pokiaľ nejestvuje štatút dezignovaného riaditeľa, koncipujúceho v minimálne ročnom predstihu personálne a dramaturgické ciele, ostane alibistická fráza „sezónu sme zdedili“ aj naďalej trápnou barličkou. Prebraním žezla totiž nastupuje za každý súbor plná a nespochybniteľná zodpovednosť.
Nejde však o jediné bremeno, ktoré Operu SND vo vzťahu k Ministerstvu kultúry SR ťaží. Je to tiež nezmyselný kontrakt s objednávkou minimálneho počtu predstavení. Bez ohľadu na kvalitu a reálne dosiahnuteľnú návštevnosť. Tie neslobodno podriaďovať záujmom štatistiky, musia nájsť efektívne metódy rastu a pritom nepodliezať latku kritérií. SND je národnou inštitúciou, malo by teda oslovovať celoplošne. To už je výzva pre marketing. Po inšpiráciu v zostavovaní abonmánov netreba ísť ďaleko, stačí k niektorému zo susedov. A napokon, téma prekonaného trojsúborového modelu už presahuje rámec tohto textu.
Čo teda sezóna 2012/13 na slovenských javiskách priniesla? Jednu reprezentatívnu inscenáciu v každom z troch ansámblov. Málo či dosť? Dôvod k spokojnosti, k hromženiu? Za tri  komplexne najhodnotnejšie inscenácie sezóny (v poradí, v akom pribúdali) považujem Dialógy karmelitánok v naštudovaní košickej opery, Wagnerovho Lohengrina na javisku Opery SND a Verdiho Macbetha v banskobystrickej realizácii. Zakaždým išlo o premyslený režijno-výtvarný počin, o striedmo moderný pohľad neprovokujúci samoúčelnými experimentmi, ale ani nepečatiaci klišé. Lohengrin a Macbeth mali rovnocenný pilier aj v svedomitých hudobných naštudovaniach.
Čo nájdeme za „víťaznou“ trojicou? Dovedna bolo jedenásť premiér (s koncertným bystrickým Korzárom uvedeným na ZHZ dvanásť), dve z nich (Cároviča v Banskej Bystrici a Rigoletta v Košiciach) som nevidel. Z dramaturgického aspektu badať progresívny trend Košíc (popri Poulencovi aj Pucciniho „dvojtretinový“, hoci vo výsledku priemerne zvládnutý Triptych), v banskobystrickej opere zasa najvyššiu koncentráciu aktivít a najvyváženejšie výsledky. Humperdinckova Perníková chalúpka aj Čajkovského Eugen Onegin splnili očakávania v nadväznosti na cieľovú divácku skupinu. Detská opera predbehla Veľkú doktorskú rozprávku v Opere SND.
Najproblematickejšie opäť vyšla prvá scéna. Maria Theresia od Rolanda Baumgartnera bola paškvilom, v predlohe a realizácii plytvajúcim verejnými financiami i časom diváka. Roman Polák chýbajúcim režijným kľúčom a Rastislav Štúr hudobné vodcovstvo nebrániacim prístupom zaradili Rossiniho Barbiera zo Sevilly, aj napriek niekoľkým výborným speváckym výkonom, do kapitoly nezdarov. A tak bratislavskú sezónu profiloval len už spomenutý koprodukčný Wagnerov Lohengrin.
Za najkvalitnejšie hudobné naštudovania sezóny považujem Vachovho bystrického Macbetha a Haiderovho bratislavského Lohengrina, v oboch prípadoch posúvajúce súbor k vyšším métam. Úspechy zaznamenalo viacero sólistov, neraz nových tvárí. V nevďačnej Márii Terézii Luisa Albrechtová, v Barbierovi zo Sevilly brilantná Jana Kurucová (Rosina) a sľubne debutujúci Juraj Hollý (Almaviva), v Lohengrinovi takmer obe obsadenia. Z banskobystrických premiér bol exkluzívnymi hosťami vybavený Macbeth (Louise Hudson, Štefan Kocán, Miroslav Dvorský), talenty odhalil Eugen Onegin (Patrícia Solotruková, Robert Smiščík). V Košiciach si ocenenie zaslúži vyrovnaný ansámbel v Dialógoch karmelitánok.
Záver: SND opäť na prahu novej kapitoly, mimo centra solídna a snaživá prevádzka.
                                                            
                                                                            
Terézia Ursínyová:
Zážitky najmä z interpretácie

V uplynulej sezóne sotva môžeme hovoriť o dramaturgickej objavnosti. Pri výbere troch-štyroch titulov sa prihliada na výročia, pestrosť ponuky, momentálny stav sólistov, ich vyťaženosť, na ekonomické tlaky, prípadne režisérske túžby.
V Opere SND sa v prípade svetovej premiéry diela rakúskeho skladateľa Rolanda Baumgartnera Maria Theresia, záväzku od predchádzajúceho vedenia, mohol ušetriť slušný balík peňazí. Bola to skladateľská aj inscenačná prehra, bez väčších príležitostí pre sólistov. Dubovského Veľká doktorská rozprávka znamenala pohodlný návrat k dávnejšie uvedenému titulu. Spomedzi približne stovky slovenských skladateľov by určite bolo koho osloviť k vytvoreniu nového pôvodného diela…
V uplynulej sezóne ma najväčšmi zaujala Opera košického Štátneho divadla. Predovšetkým pre aplaudovanú slovenskú premiéru Dialógov karmelitánok, ktoré sú profesionálnou vizitkou dramaturgičky, režisérky a scénografky Lindy Keprtovej, ale aj duchovným odkazom k Roku viery. Hodnotím ich ako inscenačný čin roka: za dramaturgicky jasný názor, asketicky čisté scénografické a režijné stvárnenie tragickej témy z obdobia Veľkej francúzskej revolúcie i hudobné naštudovanie Ondreja Olosa. Pucciniovská „dvojačka“ Plášť a Gianni Schicchi zase narušila stojaté vody opernej réžie osobnosťou nonkonformného Jana Antonína Pitínského. Ale aj tunajší Rigoletto v koncepcii ďalšieho činoherného režiséra, Petra Gábora, vyvolal diskusiu.
V tejto súvislosti vyvstáva otázka, kde sa podela a kam kráča mladá slovenská operná réžia? Jej absencia sa prejavila (napriek istým prínosom celku) vo videní Romana Poláka inscenujúcom bratislavského Barbiera zo Sevilly, v inscenačnej miernosti a malej adresnosti smerom k dnešku v prípade Lohengrina či v „rusky“ obsadenom inscenačnom tíme banskobystrického Eugena Onegina.
A tak za najväčší  prínos  sezóny považujem interpretačné vklady. V Haiderovom hudobnom naštudovaní vzbudzovala romantická, veľkými oblúkmi stvárnená partitúra Wagnerovho Lohengrina v každom okamihu očakávanie čohosi nového a krásneho. Slovenský dirigent Ondrej Olos, pôsobiaci v Národnom divadle Brno, sa v Poulencových Dialógoch karmelitánok prejavil ako vynikajúci muzikant zorientovaný v súčasnej hudbe. Peter Valentovič, autor hudobného naštudovania košického Rigoletta, je už v hľadáčiku Opery SND (viď jeho štvornásobné dirigentské zastúpenie v budúcej sezóne). A keď sme pri hudobných naštudovaniach, nemožno obísť hlavného zbormajstra SND Pavla Procházku, ktorý v Lohengrinovi odviedol so Zborom SND nesmierne cennú prácu.
Zo speváckych výkonov žien staviam na prvoradé miesto Adrianu Kohútkovú a Jolanu Fogašovú, dve Elsy z bratislavského Lohengrina. Vysoko hodnotím tiež perlivo štýlovú Janu Kurucovú ako Rosinu v Barbierovi zo Sevilly. V Košiciach bola (vedľa jemne kreovanej koloratúry Michaely Váradyovej ako Gildy v Rigolettovi) pozoruhodná Adriana Hlavsová v úlohe Madame de Croissy. Ako Matka Mária excelovala aj hosťujúca Denisa Hamarová (tiež vynikajúca Ortruda v Lohengrinovi). K speváckym objavom zaraďujem mladodramatickú sopranistku Patríciu Solotrukovú ako Tatianu a Roberta Smiščíka ako Lenského z banskobystrického Eugena Onegina. Viacerí mladí speváci vo všetkých súboroch potvrdili, že vokálna výučba, no predovšetkým neustály príliv slovenských talentov sú naším špecifickým  fenoménom. Z mladšej generácie spomeňme tiež Aleša Jenisa (Figaro, SND), Mareka Gurbaľa (Gianni Schicchi, Košice) či Mariána Lukáča (Michele, Markíz de la Force, Košice).
Zo „zrelých“ sólistov nemôžem zabudnúť na Petra Mikuláša ako kráľa Heinricha v Lohengrinovi. Tu prekvapil aj Miroslav Dvorský, čoraz častejšie sa vracajúci na domáce dosky, ktorý sa bez problémov preorientúva z talianskych partov na dramatické postavy (Janáček, Wagner). Z mimobratislavských sólistov neopomeniem Šimona Svitoka ako banskobystrického Onegina či mimoriadne sugestívneho Gremina Ivana Zvaríka.
Škoda, že podobne ako v Košiciach na záver sezóny nemá v ďalších dvoch slovenských operných súboroch kritika priestor na širšie argumenty, detailnejšie hodnotenia osobností a vôbec na celosezónnu bilanciu. Na druhej strane: koľko je (navyše pomaly starnúcich) kritikov? Príliv mladých je takmer nebadateľný. Kde by sa však so svojimi názormi „vyliali“? Iba ak na internete…

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.