Slová z titulky mi napadli, keď som sa dozvedela, že tíško, bez pátosu javiskovej Eliny Makropulos, bájnej Čapkovej dramatickej a Janáčkovej opernej hrdinky, odišla spomedzi živých skvostná a nezabudnuteľná Emília Marty z legendárnej Kriškovej a Vychodilovej inscenácie Veci Makropulos, dlhoročná heroína prvej slovenskej opernej scény, národná umelkyňa Elena Kittnarová. Pred necelými piatimi mesiacmi, 11. septembra minulého roku, sme sa s ňou stretli v kruhu jej priaznivcov, bývalých divákov, priateľov, kolegov a obdivovateľov na matiné v novej budove SND. Trochu oneskorene, no o to srdečnejšie si SND takto pripomenulo jej osemdesiatiny. Podujatie sa nieslo v slnečnej atmosfére, akú vie vyčariť pri podobných príležitostiach iba PhDr. Jaroslav Blaho, autor
a moderátor cyklu divadelných matiné. Ešte aj počasie bolo onoho nedeľného predpoludnia krásne, poznačené pozvoľna odchádzajúcimi horúčavami a začínajúcim babím letom. Nikto z nás vtedy netušil, že sme sa tu stretli s niekdajšou prvou dámou Opery SND Elenou Kittnarovou naposledy.
Hodnota každého človeka je nevyčísliteľná i plná tajomstiev. Elena Kittnarová patrila celou svojou osobnosťou divadlu, a preto aj jej tajomstvá ostali ukryté za historickými stenami Národného divadla. Tu odovzdávala plnou náručou dary svojho talentu. O súkromom živote veľa nehovorila, pritom ho žila v láske a absolútnej oddanosti manželovi, dcére a blízkym. Na javisku Opery SND bola však celkom iná, podliehajúc mágii umenia. Stávala sa dokonale stvárnenou hrdinkou, do ktorej vnášala svoje bohaté ženské vnútro i božiu iskru.
Posledné predstavenie v historickej budove SND mala 12. 6. 1995, kedy už ako hosť spievala Abigail v Gyermekovej inscenácii Verdiho Nabucca. Mala vtedy 64 rokov. V tejto dlhé roky reprízovanej produkcii z roku 1966 (hrala sa 420-krát) sa vymenili mnohí speváci a zodral nejeden kostým. Iba Kittnarová ako Abigail dokázala od počiatku ťahať v tejto vypätej role neuveriteľnú šnúru dvesto predstavení. Ale to bola len jedna z mnohých jej veľkých postáv! V Opere SND ich vytvorila vyše 40, mnohé vo viacerých naštudovaniach.
Pritom jej cesta na prvú opernú scénu nebola priamočiara. Po štúdiu na Štátnom konzervatóriu u prof. Anny Korínskej ju sem najprv prijali na jednu sezónu ako elévku (1952–1953). Keďže po jej uplynutí nemali pre ňu miesto, odišla mladá speváčka do spevohry Novej scény, kde dostala miesto zboristky s povinnosťou malých úloh.
Na Novej scéne bola pri vzkriesení klasického operetného žánru, spolupodieľala sa na uvádzaní pôvodnej i sovietskej operety a zažila i nástup prvej éry muzikálu. V nie ľahkom repertoári a jeho širokom rozpätí vytvorila 24 operetných a muzikálových rolí (Rosalinda v Netopierovi, Jessie v Zvonoch zo San Diega, Leila v Gül Babovi, Anička v Hrnčiarskom bále, Eržika v Parížskom hosťovi, Sabina vo Vojakovi kráľovnej Madagaskaru, Zuzka v operete Nie je všedný deň, Toňa v Bielom agáte, Barbara v Noci v Benátkach, Vilma v Škole zaťov, Violetta z Fialky z Montmartru, Ľusia v Moskve-Čeriomušky, Iduna v Ohňostroji, Lili v Pobozkaj ma Katarína, Hana Glavari vo Veselej vdove, Christina v Parížskom živote, Eliza Doolittle v My Fair Lady, Sylvia v Dusíkovej Modrej ruži a i.).
Ako primadona Novej scény začala v SND najprv hosťovať: ako Giulietta v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1963), potom ako Líza v Pikovej dáme (1964) či Anna Gomezová v Menottiho Konzulovi (1966). Po týchto „overovacích“ kreáciách sa stala napokon 1. 10. 1960 sólistkou Opery SND. Tu vytvorila nesmierne všestranná a hlasovo nezlomná umelkyňa celý rad štýlovo odlišných postáv: Leonoru vo Verdiho Trubadúrovi, Jenny v Brittenovej Žobráckej opere, Aidu v rovnomennej opere Giuseppe Verdiho, dva razy jeho Lady Macbeth – to všetko v réžiách Júliusa Gyermeka, ďalej Tatianu v Čajkovského Eugenovi Oneginovi, Madeleine de Coigny v Andrém Chénierovi Umberta Giordana, trikrát naštudovala Leonoru v Beethovenovom Fideliovi a tiež Ľutomíru v Suchoňovom Svätoplukovi (1970, 1985 a 1990). Po mladistvej Rusalke, s ktorou ako absolventka konzervatória hosťovala v SND, bola v zrelom veku Cudzou kňažnou i Ježibabou v tomto Dvořákovom majstrovskom diele, a to v inscenačnom stvárnení Miroslava Fischera. S týmto režisérom naštudovala potom i svoje vrcholné vokálno-dramatické kreácie titulných hrdiniek v Straussových operách Salome a Elektra. Krátko nato sa predstavila v celkom odlišnej, komediálnej Argii v Hazonovej Sobášnej kancelárii... Kittnarová bola i Alžbetou z Valois v Donovi Carlosovi i vrúcnou Miladou v Smetanovom Daliborovi. S Braňom Kriškom – ďalšou režisérskou legendou Opery SND – vytvorila o. i. Emíliu Marty v Janáčkovej Veci Makropulos a v tom istom roku (1973) doštudovala na režisérovo prianie i Musettu (!) do Pucciniho Bohémy a tiež Tosku. Vrcholom jej vokálnych dispozícií v modernej opere bola popri Eline Makropulos, Salome a Elektre postava Ráchel v Hostine od slovenského skladateľa Juraja Beneša (1984). Nemožno tiež zabudnúť na jej charakterovo zložitú, výrazovo nesmierne sugestívnu Kostelníčku v Janáčkovej Jej pastorkyni (1986).
Emília Marty v Janáčkovej Veci Makropulos (1973) je spočiatku prenasledovaná túžbou po elixíre mladosti, za čo je ochotná obetovať vášeň, vzťahy a všetko cenné vo svojom vyše tristoročnom živote. Napokon však rezignujúc, unavená neustálym opakovaním všetkého krásneho i špatného v ňom, vyspieva poznanie o šťastí prirodzeného, smrťou ohraničeného života. Elena Kittnarová vytvorila Emíliu Marty spôsobom, ktorý bol možný nielen vďaka jej nezdolateľnému hlasu a hereckému nadaniu, ale i vďaka šťastnej konštelácii vtedajšieho tvorivého tímu (dramaturg a šéf opery Pavol Bagin, režisér Branislav Kriška, scénograf Ladislav Vychodil, kostýmová výtvarníčka Helena Bezáková, šéfdirigent Zdeněk Košler). S touto postavou pochodila potom Kittnarová kus sveta a dostala mnohé významné ocenenia. Najvzdialenejšou scénou na tomto jej „janáčkovskom turné“ bolo legendárne argentínske Teatro Colón v Buenos Aires. Krátko po Veci Makropulos nasledovali v kariére zrelej speváčky dve už spomenuté vokálne i psychologicky „krkolomné“ Straussove hrdinky Salome (1975) a Elektra (1980), kreácie nabité dramatizmom, vášňou a nenávisťou. V nich Kittnarovej dramatický spev, herectvo, zmysel pre pohyb, štylizovaný a expresívny tanec dozreli do maximálnej miery.
Elena Kittnarová spolu s niekoľkými ďalšími výraznými predstaviteľmi svojej generácie výrazne posunula dopredu moderné operné herectvo – štylizovanými prvkami, mierou vkusu, zmyslom pre priestor, partnera, javisko, ale aj disciplínou v rámci režijnej a dirigentskej koncepcie tvorcov, ktorí spolu s ňou vytvárali veľkú éru Opery SND v 70. a 80. rokoch predošlého storočia. Nemala zamatový, poeticky zasnený hlas. Príroda ju obdarila strieborne znejúcim kovovým sopránom, ktorý nezlomil ani čas. Ponad hľadisko historickej budovy SND vždy žiaril ako jasný slnečný lúč. Vedela ho však zoštíhliť do pianissima, pri ktorom sa človeku zatajil dych, a vzápätí s ním zostúpiť do samého pekla vášní. Dala ľuďom veľa krásy a poznania o osude veľkých operných hrdiniek. Preto i smrť bola ku nej milosrdná a veľkorysá. Zbohom, Elenka.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.