Posledným dozvukom minuloročného Krištáľového plesu s jeho výhradne zúčastnenej „smotánke“ adresovaným exhibičným vystúpením troch operných hviezd Anny Netrebko, Erwina Schrotta a Josého Curu bolo dlho ohlasované hosťovanie tretieho zo zúčastnených v novej inscenácii Verdiho Otella na javisku Opery SND. Uskutočnilo sa napokon 11. 2.  (druhé predstavenie 2. 3.) a treba povedať, že z celého spomenutého kontextu vyčnieva ako jediný pozitívny počin divadla smerom k svojmu publiku a celej domácej opernej verejnosti. Navyše, i v odborným kruhoch zarezonoval výkon argentínskeho tenoristu v zmysle zásadnej esencie, ktorú bratislavský, koncepčne neduživý Otello životne potreboval. Cura vytvoril kreáciu, ktorá naplnila mdlé realistické kontúry inscenácie živým, nesmierne sugestívnym titulným charakterom. Jeho zásluhou ožili v nových farbách i mizanscény a ďalším hlavným postavám príbehu ponúkol výraznejšie i hlbšie podtexty ich dramatického zástoja. A to všetko i napriek tomu, že možno už dnes nepatrí do prvej svetovej „top“ desiatky a že nie všetko bolo z čisto vokálneho hľadiska krásne a bezchybné. Napokon, už zopár rokov to nie je len spev, čo napĺňa Curove umelecké ambície – medzičasom sa spevák chopil i dirigentskej paličky, réžie, scénografie, ba dokonca i kompozície.

Pohľad na odvrátenú stranu tej istej mince však nevystavuje zároveň najlepšiu vizitku samotnému divadlu, keď k profilu a pointe musí inscenácii dopomôcť až v takomto improvizovanom režime prominentný hosť! Pri všetkej úcte ku kvalitám „domáceho“ obsadenia i osobnosti dirigenta Ondreja Lenárda... I pre neho, napriek chvíľami napínavým tempovým improvizáciám, to však bol partner, s ktorým sa dalo siahať po vyšších estetických métach geniálnej Verdiho hudobnej drámy. Cura i z hudobného pohľadu priniesol do svojej kreácie interpretačné akcenty, ktoré sú pre Otella zásadné a podstatné. Tmavú farebnosť, kovovú razanciu krytého registra, znelosť materiálu  v každej polohe, ktorá zniesla konfrontáciu s veľkým orchestrom bez toho, aby stratila dominanciu, výraz, vychádzajúci z farby a melodickej emocionality, odkrývanie významu slova prostredníctvom krehkej hudobnej pointy balansujúcej medzi rečovou expresiou a abstrahujúcou melódiou.
Aký by to však ešte mohol byť Otello, keby takýmto sólistickým kvalitám sekundovala i nemenej originálna a prepracovaná inscenačná podoba diela! A keby so zásadnými kvalitami, Otella ako hudobnú drámu bytostne podmieňujúcimi, mohol pracovať dirigent formátu Ondreja Lenárda v štandardnom skúšobnom procese?!

Aktualizované: 11. 05. 2020
x