Na prelome 50. a 60. rokov sa vedenie Opery Slovenského národného divadla muselo obzerať po ďalšom prvoodborovom tenoristovi, potrebovalo predovšetkým spinto tenor, ktorý by bol zárukou kvalitnej interpretácie širokého, najmä talianskeho romantického a veristického repertoáru. Štefan Hoza už celkom zamenil sólistickú profesiu za pedagogickú a pokúšal sa o réžiu, Janko Blaho sa blížil k šesťdesiatke, František Šubert a Alexander Baránek výkonnostne minimálne stagnovali. Čo ako sa Dr. Gustáv Papp dobre cítil v kostýmoch Alfreda, Cavaradossiho či Fausta, skutočnou doménou jeho dramatického tenoru wagnerovského strihu boli skôr skvelý a vo vtedajších československých relá-
ciách ojedinelý Dalibor a expresívny Otello než vláčne belcantové partie. Najväčší talent generácie prvých odchovancov VŠMU Andrej Kucharský sa prezieravo držal lyrického odboru a navyše odišiel v roku 1961 do zahraničného angažmánu. Formou pohostinských predstavení testovala preto Opera SND českých tenoristov z Prahy, Brna i Liberca, aj košického Oswalda Bugela. Od jesene 1960 sa tak na bratislavskom javisku pravidelne objavoval aj z Brna dochádzajúci Imrich Jakubek. Slovák, rodák z Rajca, absolvent bratislavského konzervatória, niekdajší sólista prešovskej spevohry a potom i košickej opery.
Do staršieho bratislavského repertoáru vhupol s obrovskou vehemenciou. Ako zjav, „na ktorý sa chodí“. Publikum počulo od Jakubeka dávno nepočuté: parádnu klenutú frázu, južanskú stredomorskú farebnosť, uchvacujúci kov vysokých tónov. Mäkké, poetické piano aj nástojčivé, dravé, strhujúce forte. A taliansku manieru v tom najlepšom zmysle slova, hoci sa všetko spievalo po slovensky! Nie náhodou sa o štvrťstoročie neskôr, na vrchole svojej oslňujúcej kariéry, hlásil Peter Dvorský vo viedenskom predpremiérovom matiné, ktoré moderoval legendárny Marcel Prawy, z domácich predchodcov popri Petrákovi práve k Jakubekovi!
Jakubek chodí z Brna pohostinsky spievať Rodolfa, Cavaradossiho i Alfreda z Traviaty, kde si v prvom dejstve za scénou dovolí exportné trojčiarkované c. V Carmen žiari pri debute Ľuby Baricovej v titulnej úlohe a Juraja Hrubanta v postave Escamilla. Tretieho marca 1962 spieva Cania v Komediantoch. Po árii Vesti la giubba sa na javisku zotmie a nasleduje orchestrálne intermezzo. Ibaže publikum tlieska a tlieska a tak tenorista chtiac-nechtiac musí vystúpiť z roly a príde sa na proscénium poďakovať. V tých časoch čosi celkom nevšedné! Už predtým sa dostalo celkom ojedinelého prijatia jeho Radamesovi. Vo fráze a pevnosti tónu dokonale zvládnutá Celeste Aida v samom úvode opery, oslnivé, neobvyklým kovom zvoniace vstupy v zborovej scéne zasvätenia v chráme (2. obraz) a v závere nílskej scény trikrát opakovane nasadené a do nekonečna držané a: „Sacerdote – io – resto a te“. A samozrejme vrúcna citovosť v dvojspeve spoločnej smrti s Aidou. S titulnou predstaviteľkou Margitou Česányiovou boli neprekonateľnou dvojicou a samotný Radames bol, podľa mojej mienky, Jakubekova najúžasnejšia úloha.
Manrica v premiére Trubadúra v júni 1963 spieva Imrich Jakubek už ako sólista Opery SND a potom spolu s Jiřím Zahradníčkom, ktorý do súboru prišiel z Ostravy, alternujú v ďalších kvalitných naštudovaniach talianskych opier – v Maškarnom bále, Sile osudu, Turandot, Andreovi Chénierovi. Jakubek oblieka aj kostým Smetanovho Jeníka v nezvykle italianizujúcom vokálnom podaní, Janáčkovho Števu, Wagnerovho Rienziho a Lyonela vo Flotowovej Marte. Vytvára tiež Ondreja v Zacharovej inscenácii Krútňavy a pre zájazd do Talianska doštuduje dokonca aj Svätopluka mladšieho v Suchoňovej historizujúcej freske.
Na jar 1964, krátko pred premiérou Maškarného bálu, sa objavujú prvé vážnejšie dôsledky srdcového ochorenia. Spieva až v jednej z repríz, ale opäť exceluje. V predstavení Turandot (dcéra legendárneho Benjamina Gigliho je v ten večer Liu a mladučká Hana Svobodová-Janků exportnou Turandot) si dovolí na veľké potešenie obecenstva odspievať Nessun dorma v jazykovom origináli! Ale večerov v indispozícii je stále viac a viac, pribúdajú odrieknuté predstavenia. Hlas čosi stráca na údernosti, vysoká poloha na kove a istote, ale farba a fráza stále očarúvajú. Na druhej premiére Andreu Chéniera 2. októbra 1967 sa opakuje situácia spred rokov. Po Come un bel di di maggio publikum dovtedy vyvoláva Jakubeka, kým sa mu nepríde na rampu poďakovať. Na scéne sa básnik v skoré májové ráno lúči s múzami i so životom; Chénierovi zostáva už len niekoľko okamihov do smrti pod gilotínou. Básnikovi belcantovej frázy zostávali vtedy necelé dva roky. Na jar 1968 spieva Jakubek ešte Luigiho v premiére Pucciniho Plášťa a o rok v Hradci Králové sa už nedočká operácie. Deviateho mája 1969 Imrich Jakubek v královohradeckej nemocnici zomiera. Niekoľko dní predtým odchádza súbor Opery SND z historickej budovy, ktorá vstupuje do tri roky trvajúcej rekonštrukcie. Je niekoľko mesiacov po okupácii, niektorí sólisti emigrujú či odídu pre neistoty nasledujúceho trojročného provizória, u iných sa hlásia o slovo roky. Slávna éra Opery SND rokov šesťdesiatych, ktorej dávali punc predovšetkým spevácke osobnosti, sa končí.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.