Také sú všetky... (v Banskej Bystrici)

Tretie banskobystrické naštudovanie opery Così fan tutte bolo popri Mozartovej hudbe a da Ponteho hre na lásku prehliadkou plážových hier začínajúcich golfom a končiacich vodným slalomom na jednej lyži. Ich bizarné podoby odštartovali ústredný príbeh inscenácie, ktorá však stojí pevne na zemi a riadi sa viac logickými hudobnými príkazmi než javiskovým senzualizmom. Nehrozí ani „ľahký“ televízny formát s nadmernými testosterónovými mladíkmi a sporo odetými devami, hoci „eros“ je nespochybniteľne nosným motívom opery. Opavská Jana Pletichová-Andelová sa režijne realizovala bez modelovania psychologických charakterov, nezakopla ani o možnú aktualizáciu príbehu, ale osvedčenými princípmi commedie dell´arte zmenila v notoricky známom príbehu o vernosti (či nevere?) postavy na bábky. Dejová zápletka s testom vernosti ostala, aj tentoraz ho Guglielmo s Ferrandom dobrovoľne podstúpili, aby v závere zistili, že sa stali obeťami vlastného experimentu. Za účinnej podpory svojich snúbeníc Dorabelly a Fiordiligi a za asistencie dona Alfonsa a slúžky Despiny zistia to, čo Mozart povedal prostredníctvom Basilia už vo Figarovej svadbe, že „také sú všetky...“ (così fan tutte).
Osvedčený a lacný príbeh z pera podivného abbého bol treťou spoločnou prácou Mozarta a da Ponteho. Kým spoločensky aktualizovaná buffa Figarova svadba (1786) je spracovaním revolučného Beaumarchaisa, Don Giovanni (1787) majstrovským šperkom, Così fan tutte (1790) vytvárajú nezvyčajný priestor pre úvahy o kvalite libreta, dobrých mravoch aj o spoločenskom vývoji, hoci objednávka prišla od samotného cisára Jozefa II. Je úsmevné, ako sa nad nemorálnym libretom tohto diela svojho času pohoršovali Beethoven i Wagner! Mozartovou motiváciou bol primárne finančný efekt a následne aj možnosť získať väčší vplyv na viedenskom hudobnom dvore plnom talianskeho operného (ne)vkusu. Pracovný imperatív Mozart poľahky splnil v priebehu niekoľkých týždňov.
V Banskej Bystrici sa výrazne zredukovala hudobná podoba opery. Jej udalosti sa odohrávajú na slnečnom pobreží v tieni paliem a slnečníkov, scénu dotvárajú ležadlá, kabínky na prezliekanie aj exotickí vtáci v klietke. Všetko je symetricky presné, aj keď v realizácii nie ideálne synchrónne. Snaha inscenátorov po klasickej dokonalosti je čitateľná a evidentná od prvého tercetu až po posledný ansámbel. Niektoré inovatívne postupy našli pozitívny ohlas najmä u diváka (osobitne plávanie s plutvami po zemi či na kolieskovej vodnej doske), iné, skôr len tradované gagy, ostávajú dnes už evidentne bez efektu (liečenie pomocou nadrozmerného magnetu) a niektoré sú zasa len recyklovaním situačného klišé komediálnych buffonád (pády, kopance atď.). Starinou zaváňajú a iritujúco pôsobia najmä reakcie na falošné dejové emócie a naivné zámeny identít (Despina ako lekár či notár, resp. Guglielmo s Ferrandom prezlečení za Albáncov...).
Così fan tutte stoja na troch princípoch: sólových partoch, ansámblových číslach a recitatívoch. Po dlhom čase sa v Banskej Bystrici spieva komédia po slovensky, paradoxne je v nej menej speváckej zrozumiteľnosti ako v origináli s titulkami nad hlavou. A konfrontačnej komiky nie je na javisku zase až toľko, aby komplikovala textovú orientáciu. Zdôrazňovať, že Mozart je pre spevákov hlasovou hygienou a že je potrebný v dramaturgii, je zbytočné. Aký bol však výsledok? Rozhodne kvalitatívne rozdielny pri oboch obsadeniach. Nie kašírovaná, ale skutočná mladosť, ktorá dominovala na 2. premiére, dodala inscenácii správny temporytmus, divadelný švih a priblíženie sa k mozartovským interpretačným požiadavkám. Na prvej premiére prevažovali skúsenosti, avšak rešpekt pred Mozartom prekryl neraz kvalitu speváckych výkonov. V sextete postáv zaujala „novicka“ Dominika Doniga, ktorá obdarila postavu Despiny speváckou ľahkosťou a prirodzenosťou. U domácich sólistov bola interpretačná kvalita rôznorodá. Katarína Perencseiová poznačila svoju Fiordiligi častými glisandami a ostrou vysokou polohou, Šimon Svitok ako Alfonso skĺzol nezriedka vokálne aj herecky do komických muzikálových polôh a Dušan Šimo alias Ferrando sklamal najmä v kantiléne, vo vyváženosti registrov, z ktorých prekážali predovšetkým problematické a nedotiahnuté výšky. Škoda, že hudobne skvelo cítiaci Martin Popovič (Guglielmo) zbytočne tmavil.

Hosťujúcej Lucii Duchoňovej (Dorabella) chýbal farebný kontrast a miestami i intonačná korektnosť. Na 2. premiére sa stretli mladí, hosťujúci interpreti. Skvelý bol najmä Marián Lukáč ako Alfonso, vokálne poddimenzovaná a menej  presvedčivá bola Despina Heleny Becse Szabóovej. Dvojica ústredných ženských postáv tiež trpela nedostatkom farebnej diferenciácie. Istejšia bola Radoslava Mičová (Dorabella), intonačné nepresnosti poznačili Fiordiligi Martiny Múdrej. Prekvapením boli mužské postavy Guglielma (Ľubomír Popik) a Ferranda (Juraj Hollý) s evidentne „nevyspievanými“, interpretačne čistými a pôsobivými hlasmi. Dokonca ani herecká kostrbatosť nebola v ich prípade prekážkou javiskovej presvedčivosti. Najmä v prestrojení za orientálnych cudzincov pôsobili komediálne, sviežo a zábavne. V tomto obsadení vyšli lepšie tak ansámble, ako aj finále jednotlivých dejstiev.
Bez problémov sa v mozartovskej partitúre zorientoval dirigent Igor Bulla, ktorému koncertantný princíp v orchestri vyhovoval. Vyšla mu i nástrojovo a tempovo náročne diferencovaná predohra, menej uspokojivé boli recitatívy. Chýbal im najmä dramatický prvok. V celkovom pohľade však ostala snaha inscenátorov o autentickú interpretáciu kdesi na polceste. Nemožno jej síce uprieť ambíciu hľadať správny kľúč k výkladu, no chýbala väčšia dôslednosť aj komplexnosť realizácie. Z Mozarta ostala v Banskej Bystrici len vzdialená silueta.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.