Dom na Kapitulskej ulici v posledných dvoch rokoch ožil. Nielen sporadickým stavebným ruchom, ale aj hudbou. O zaujímavom projekte obnovy albrechtovského domu sme sa rozprávali s predsedom občianskeho združenia Albrecht Forum Igorom Valentovičom.
Od smrti pani Viery Albrechtovej uplynulo v lete deväť rokov. Výstava, ktorú mohli v Redute vidieť návštevníci Bratislavských hudobných slávností, vznikla pri príležitosti pätnásteho výročia úmrtia profesora Jána Albrechta. Prečo trvalo tak dlho, kým bolo možné začať projekt obnovy a revitalizácie albrechtovského domu?
Už v minulosti existovali viaceré snahy, napríklad zo strany Petra Zajíčka, Zuzany Martinákovej alebo Dr. Edity Bugalovej, ktorí sa budovu snažili získať od vlastníkov pre kultúrne centrum. Dom však bol majetkom trnavsko-bratislavskej arcidiecézy a predchádzajúci arcibiskup mal s objektom iné zámery. Pokiaľ viem, v budove mali byť byty pre penzionovaných duchovných. Až po vzniku bratislavskej arcidiecézy nám nový vlastník vyšiel v ústrety. Teší nás, že sa to napokon podarilo. Výsledku však predchádzali dlhé rokovania a objasňovania nášho zámeru. Napokon sme ale cirkev presvedčili, že dom má významnú hodnotu v rámci kultúrnej histórie mesta, na ktorú chceme nadviazať. V preambule nájomnej zmluvy stojí, že obidve strany si túto hodnotu objektu uvedomujú.
Používate plurál. Kto sú členovia občianskeho združenia Albrecht Forum?
Pri vzniku združenia v auguste roku 2010 boli Peter Zajíček, Alžbeta Rajterová a môj dobrý priateľ Stanislav Dzurjanin, s ktorým som dvadsať rokov spieval v rôznych zboroch. Všetci sme Jána Albrechta nejakým spôsobom poznali.
Máte ešte viac členov? Na takýto náročný projekt sa mi to zdá málo...
Momentálne máme približne štyri desiatky sympatizantov. Je veľmi príjemné zistiť, že si ľudia uvedomujú cestu, ktorá vedie k nášmu snu a ktorej sa treba zúčastniť, aby sa tento sen naplnil. Doteraz nám nikto, koho sme poprosili, oslovili, požiadali o grafiku, logotyp, korektúry, jednoducho čokoľvek, nepovedal nie. Preto si myslím, že náš projekt ľudí oslovuje. Nechcem, aby to vyznelo ako fráza, ale pre mňa osobne prišiel čas niečo vrátiť. Toto nie je biznis ani živobytie, ide o srdcovú záležitosť prameniacu z hlbokého presvedčenia, že to má význam. Stretol som aj ľudí, ktorým to akoby nepasovalo do dnešného sveta. Ale tých som o pomoc ani neprosil. Moje skromné poznanie je, že ak chcete spraviť niečo, čo nefunguje, založte inštitúciu. Preto nechceme združenie so sto členmi, ktorí sa nebudú vedieť stretnúť a už vôbec nie dohodnúť. Nebránim sa tomu, aby raz občianske združenie Albrecht Forum malo sto členov. Teraz sme ale piati akcieschopní ľudia, ktorí dokážu na seba vziať zodpovednosť. Samozrejme potrebujeme okolo seba ďalších, ktorým je naša idea blízka a dokážu pre ňu niečo urobiť. Momentálne ľudia prichádzajú a odcházajú podľa ich dispozícií a možností byť projektu nápomocní.
Ako ste poznali Jána Albrechta vy konkrétne?
Nepatrím medzi absolventov VŠMU ani konzervatória, ktorí predstavovali ťažisko jeho „neoficiálnych“ študentov. Do kontaktu s ním som prišiel až ako spevák súboru Camerata Bratislava, ktorý vtedy spolupracoval s Musikou aeternou. Hansi ako duchovný otec Aeterny často sedával na skúškach a koncertoch. V posledných štyroch rokoch jeho života som s ním bol v kontakte aj ako vydavateľ. Vydali sme viacero speerovských publikácií, s Vladom Godárom sme neskôr do tlače pripravili aj jeho Eseje o umení.
Projekt záchrany albrechtovského domu vznikol paralelne so združením?
Každý deň som okolo budovy chodil a videl, ako sa mi rozpadá pre očami. Nedalo mi to spávať. Všetci sa mi smejú, keď položartom hovorím, že som za týmito stenami cítil Hansiho ducha. Okrem toho ma tiež mrzelo, že sa „albrechtovská“ komunita rozpadla. Ktokoľvek, s kým hovoríme, je k našim aktivitám prajný, na druhej strane cítim tiež určitú opatrnosť. Hansi bol výnimočným človekom, ktorý dokázal ľudí spájať, preto určite existujú pochybnosti, či sa nám ten dom podarí oživiť. Nikto z nás nechce vyvolávať duchov. Nedá sa to a nie je to ani naším zámerom. Radi by sme sa pokúsili vytvoriť nezávislý kultúrny priestor na mieste, kde boli kultivované a kde majú svoju budúcnosť hodnoty, ktoré albrechtovská rodina vyznávala. To význam určite má.
Na akej báze by mal tento priestor fungovať? Z rozprávania viem, že dôležitou črtou „vysokej školy na Kapitulskej“ bola neformálnosť prostredia. Rodina Albrechtovcov v dome žila, Ján Albrecht tam učil i pracoval. Po obnove tak nevyhnutne vznikne určité vákuum, ktoré bude potrebné naplniť. Čím?
Naša pôvodná idea prechádza transformáciami aj preto, že o nej neustále diskutujeme s ľuďmi, ktorí sú aktívni v kultúre a umení. To, čo sme na začiatku s nadšením nazvali „revitalizáciou“, sa mi čoraz viac posúva do roviny premeny domu na kultúrne centrum, teda priestor, v ktorom by malo byť albrechtovské múzeum sprostredkovávajúce obraz generácie Alexandra a Jána Albrechtovcov, ďalej koncertná sála, priestor na slobodné diskusie, prednášky o umení, vonkajšia scéna pre komornú hudbu... Našou ambíciou je, aby ten dom bol živý, aby tam znela hudba, aby sa tam tvorilo. Mohol by byť tiež miestom pre tvorivé dielne, pre komornú, starú hudbu či rezidenčné pobyty. V hlavnom meste stále chýba miesto, kde by sa skúmala a prezentovala bratislavská hudobná tradícia. Ten dom všetkým, čo som vymenoval, vlastne bol, no, ako ste povedali, v podobe privátneho, rodinného priestoru.
Jedným z „pilotných“ podujatí bol septembrový „Koncert v ruinách“...
Na „Koncerte v ruinách“ zahralo niekoľko ansámblov (Musica aeterna, Lotz trio, Solamente naturali, Quasars Ensemble, pozn. red.), ktoré v Bratislave nemajú domovskú scénu. Rozhodne ich nechcem inštitucionalizovať, ale bol by som rád, keby sme im raz mohli ponúknuť priestor. Prečo by mali hrať po kaviarňach a školách, keď môžu hrať v albrechtovskom dome? Môžu tu mať skúšky, interpretačné kurzy. Existujú tiež kvartetá, ktoré potrebujú priestory... Jedna vec by mala byť jasná, ani ja, ani moji kolegovia nemáme ambíciu manažovať súbory. Naším zámerom je spravovať dom, urobiť v ňom dva koncerty týždenne, prednášku, výchovný koncert, tvorivú dielňu... Pokiaľ budeme mať ako združenie na starosti priestor pre štyridsať ľudí a apartmán pre rezidenčného umelca, nevidím to ako zásadný problém. S manželkou máme obchod a rodinné vydavateľstvo, ktoré už dvadsať rokov zastupuje veľkých európskych vydavateľov, a funguje to. Všetko je len o organizácii práce.
Spomínali ste možnosť albrechtovského múzea, no rodinná pozostalosť je v súčasnosti v správe viacerých inštitúcií. Hudobné múzeum SNM pred pár rokmi v bašte Luginsland pripravilo „rekonštrukciu“ hudobného salóna Jána Albrechta...
Albrechtovská pozostalosť sa rozišla štyrmi smermi. V Hudobnom múzeu Slovenského národného múzea sa nachádza vyše dvadsaťjeden tisíc zbierkových jednotiek, Múzeum Mesta Bratislavy ich má vo svojich zbierkach šesťsto, Galéria Mesta Bratislavy získala šestnásť obrazov. Okrem toho niekoľko rodín odkúpilo časť, o ktorú nemali záujem zbierkové inštitúcie. So všetkými sme boli v kontakte v súvislosti s výstavou k pätnástemu výročiu úmrtia Jána Albrechta. Žiadna z inštitúcií sa nevyjadrila, že by jej naše aktivity boli cudzie. V tejto chvíli samozrejme nerokujeme o zapožičaní čohokoľvek, bolo by to bezpredmetné. Najskôr musíme dostať dom do stavu, kedy by sme mohli podobné rokovania začať. Myslím si však, že nie je celkom ideálne, aby podobná pozostalosť ležala v depozite, i keď viem, že Hudobné múzeum má izbu Jána Albrechta v Dolnej Krupej. Mojím snom je, aby sa časť interiéru raz nachádzala v dome, kde pôvodne bol. Ak raz budeme v štádiu, že budú splnené všetky kritériá na to, aby aspoň časť pozostalosti bola umiestnená v dome, kde rodina žila od roku 1945, verím, že sa so zbierkovými inštitúciami i súkromnými osobami dohodneme. Od začiatku sme išli do tejto aktivity s tým, že nepotrebujeme nič vlastniť. Radi dáme na exponáty označenie, o koho majetok ide.
Na vašej webovej stránke som videl vizualizáciu pomerne veľkorysého architektonického riešenia, ako by mal dom po rekonštrukcii vyzerať. V akých etapách by obnova objektu mala postupovať?
V prípade albrechtovského domu ide o národnú kultúrnu pamiatku, preto je najvyššou inštanciou pri jeho rekonštrukcii Krajský pamiatkový úrad. Dostali sme k dispozícii architektonicko-historický prieskum, ktorý v roku 2004 pre vtedajšieho vlastníka budovy spravila Dr. Eva Sabadošová. Materiál je nevyhnutný pre posudzovanie akýchkoľvek ďalších zámerov s budovou. Posudok nám z časového i finančného hľadiska nesmierne uľahčil prácu. Na základe prieskumu sme oslovili architekta zaoberajúceho sa rekonštrukciou historických objektov. Vypracoval pre nás štúdiu, kde sme zadefinovali funkcie, ktoré by mala budova po rekonštrukcii plniť. Štúdia bola následne poslaná Krajskému pamiatkovému úradu a po zapracovaní pripomienok a vytvorení projektu na stavebné povolenie sme požiadali o stavebné povolenie na Stavebnom úrade Bratislava–Staré Mesto. Toto sme absolvovali v priebehu 18 mesiacov zdanlivo neviditeľnej, no mimoriadne intenzívnej práce. Ani jeden z kompetentných orgánov, ktoré sa mali vyjadrovať k budúcej podobe objektu vrátane funkcií domu, nemal výhrady. Momentálne projekt posudzuje stavebný úrad a čakáme na vyjadrenie dotknutých strán v susedstve albrechtovského domu.
Na budove však už určité práce boli realizované, objekt sa napríklad zastrešil...
Na budove prebehli dve etapy statických zabezpečovacích prác. Jednou bola sanácia stropov, myslím, že bez týchto prác by po zime časť domu určite spadla. Do objektu totiž dlhodobo pršalo, mrzlo tam. Treba povedať, že to nebolo nič nové a dialo sa to aj počas života Albrechtovcov. Objekt ako celok bol desaťročia zanedbávaný. V roku 2011 sa pod dozorom pamiatkového úradu sanovali stropy, v rámci čoho boli ošetrené všetky hrady. Špeciálnou metódou klincovania a betónovania bol následne vytvorený samonosný dreveno-betónový strop, čím sa posilnila jeho statika pre budúce zaťaženie. Toto leto sme spravili kompletný nový krov a strechu. Boli napríklad domurované a odizolované štítové múry zo západnej a východnej strany. Prestavali sa tiež nadmurovky nad druhým nadzemným podlažím, ktoré boli zničené. Okolo celej stavby sa postavil veniec a vytvoril sa nový krov.
Ako tieto náročné aktivity financujete?
Minulý rok sa nám podarilo získať grant Ministerstva kultúry vo výške 20 000 eur. Náklady na doterajšiu rekonštrukciu dosiahli 65 000 eur. Podarilo sa nám zohnať približne polovicu tejto sumy, zvyšok zatiaľ vykrývame z vlastných peňazí. Každý, ako môže. Máme tiež časť donorov, ktorí prispeli malými sumami, no napriek tomu si to veľmi vážime. Okrem toho sa nám podarilo na dvoch percentách z dane vyzbierať vyše 3800 eur, čo je veľmi slušný začiatok na to, že sme len prvý rok registrovaní ako oprávnení poberatelia. Museli sme jednoducho už niečo urobiť, pretože si všetci uvedomujeme, že ak by sme nekonali, budúci rok možno nemáme čo zachraňovať.
Máte v rámci nájomnej zmluvy fixný kalendár prác na budove?
Dom by sme mali sprevádzkovať do desatich rokov. Je dané určité taxatívne vymedzenie toho, čo máme spraviť, no po konzultácii s vlastníkom existuje flexibilita v posúvaní a vymieňaní niektorých činností, ktoré sme na začiatku ešte nevedeli definovať. Jedna vec je postup na papieri, realita objektu však častokrát diktuje niečo iné. Momentálne sme v rukách orgánov, ktoré rozhodujú o stavebnom povolení...
Ako dôjde k tomu, že sa národná kultúrna pamiatka v historickom centre hlavného mesta ocitne v takomto havarijnom stave?
Neviem, v akom stave bola budova v roku 1945 či v roku 1952, kedy bola odňatá cirkvi. Viem, ako vyzerala v deväťdesiatych rokoch, kedy bola cirkvi vrátená. Netrúfam si povedať, prečo je dom v súčasnom stave. No keď si pozriete celú Kapitulskú ulicu, tak mi argument, že ani v cirkvi nie je dostatok prostriedkov na to, aby bolo sanované všetko naraz, pripadá ako oprávnený. Keď sme už pri tejto téme, neviem, koho majetkom je Esterházyovský palác. A ten podľa všetkého spadne každú chvíľu. Teraz nejde o to, či sa chcem alebo nechcem niekoho dotknúť, pre mňa je rozhodujúcim to, čo bude. Nebudem sa zaoberať tým, prečo v roku 1980, keď bol dom štátnym majetkom, do neho nikto neinvestoval, prečo do neho nikto neinvestoval v šesťdesiatych rokoch či v roku 1995. V princípe ma to nezaujíma. Mojou jedinou starosťou je, aby budova nespadla budúci rok. A to sa nám, myslím, podarilo.
Zaoberáte sa tým, čo bude o dvadsaťpäť rokov, keď skončí nájomná zmluva s cirkvou?
Nemáme žiadne garancie. Ale opäť opakujem: nezaujíma ma, čo bude o dvadsaťpäť rokov. To neznamená, že si nepamätám, čo bolo pred dvadsiatimi piatimi rokmi, ale skrátka týmto svoju myseľ v súčasnosti nezamestnávam. Momentálne to totiž považujem za nepodstatné. V čase, o ktorom sa rozprávame, už budem na dôchodku a starostlivosť o albrechtovský dom bude na niekom inom. Ak si generácia po nás bude myslieť, že to, čo sme spravili, má význam a oplatí sa v tom pokračovať, pretože je to hodné pozornosti a energie, bude to fungovať ďalej. Ak nie, tak to nezachráni žiadna zmluva.
Aké sú plány združenia na najbližšie obdobie?
Ako som spomínal, čakáme od stavebného úradu schválenie projektu na stavebné povolenie. Potom máme už len jediný problém, peniaze. Vždy to vyzerá, že peniaze sú najväčší problém, no v priebehu posledných dvoch rokov som si opäť uvedomil, že do štádia, kedy sú problémom „len“ peniaze, vedie veľmi dlhá cesta. V súčasnosti máme jasne sformulovanú víziu, existuje detailný rozpočet a harmonogram toho, čo bude nasledovať. Čo sa týka budovy, budú sa odvlhčovať obvodové múry. Zavedie sa hydroizolácia, aby dom nevlhol zospodu. Dúfame, že sa nám podarí uspieť v grantovej schéme, pretože ide o statické zabezpečenie objektu. Potom príde na rad kompletná sanácia, omietky, siete, podlahy...
Našli ste v albrechtovskom dome počas prác niečo zaujímavé, niečo o čom sa nevedelo?
Pamiatkári, ktorí v roku 2004 robili v týchto priestoroch prieskum, vedeli najlepšie, kde hľadať. Stále ma však láka hypotéza, že pod dvomi oknami zo strany ulice bolo ešte jedno. Páčilo by sa mi, keby sa dve priľahlé miestnosti s renesančnými stropmi od ulice viac presvetlili. Spomínaný prieskum existenciu takéhoto okna predpokladá a bude sa to dať veľmi ľahko zistiť, keď sa budú opravovať omietky z vonkajšej a vnútornej strany.
Spolupracujete aj s inými subjektmi, ktoré majú v názve meno Jána Albrechta? Mám teraz na mysli Albrechtinu Vladimíra Godára a Hudobnú akadémiu Jána Albrechta v Banskej Štiavnici, kde pôsobí Zuzana Martináková...
S obidvomi sa poznám dvadsaťpäť rokov, kedysi sme sa stretli na Oddelení súčasnej hudby Ústavu hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied. Úprimne ma teší, že Vlado Godár a ľudia okolo neho prinášajú na naše pódiá skvelú hudbu. Mojím osobným prianím je, aby Albrechtina našla svoje miesto aj v albrechtovskom dome. Zuzana Martináková priniesla odkaz Jána Albrechta do Banskej Štiavnice. Na našej minuloročnej výstave v Univerzitnej knižnici a v historickej budove SND sme propagácii ich aktivít venovali priestor.
Na webe spomínate ambíciu spolupracovať so zahraničnými inštitúciami starajúcimi sa o odkaz „Bratislavčanov“ Bélu Bartóka, Franza Schmidta a Ernő Dohnányiho...
Bartókov dom žije odkazom, hudbou a koncertmi. Schmidtovo múzeum je neďaleko Viedne, s Dohnányim je to problematickejšie. Jeho pozostalosť sa nachádza na Floride. Adrian Rajter sprostredkoval v tejto oblasti niekoľko kontaktov s Bartókovym domom, takže o nás vedia. Riešiť čokoľvek konkrétne je v tejto chvíli predčasné. Mimochodom, poznáte dohnányiovský dom na Klariskej ulici? Je to ten najrozpadnutejší. Schmidtov dom sa nezachoval, bol oproti pošte. Bartók býval oproti Tescu, má tam tiež pamätnú tabuľu. V Batkovom dome pod Michalskou bránou je predajňa syrov. Mrzelo by ma, keby sme v Bratislave nedokázali zachrániť ani jeden „skladateľský“ dom a dať mu vážnosť, ktorá mu z hľadiska histórie patrí. Existuje zaujímavá zhoda okolností: na konci albrechtovskej záhrady je terajšia budova Univerzitnej knižnice, kedysi kláštor klarisiek a neskôr budova kráľovského katolíckeho maďarského gymnázia. To bola škola, kde Schmidt, Dohnányi, Bartók i Albrecht študovali. Nie je albrechtovský dom ako stvorený na pamätnú tabuľu, že tu nielen žil organista a riaditeľ Cirkevného hudobného spolku Alexander Albrecht, ale že neďaleko na gymnáziu študovali aj štyria významní európski skladatelia?
Dom, ktorý kričí o pomoc
Stál som v izbe v Hansiho dome a nik sa ma nespýtal: „Chceš kávu alebo čaj?“ Dom bol pustý a mlčky kričal o pomoc. Ešte stále som cítil vôňu cigary a fajky, ktorú mám doma na pamiatku. A nielen to, skriňa, v ktorej sú uložené aeternistické noty, vonia stále rovnako zmesou tabaku, dymu, starého papiera a možno aj nekonečnej nostalgie. Už pri prvej návšteve albrechtovského domu v roku 1975 som pocítil auru slobody a azylu, silu etiky a tolerancie. Nebol som iste jediný, v čase totality sme tu prežívali spoločenstvo nezávislosti, istoty a zároveň pochybnosti. Práve polemika ma hnala ďalej a nedopriala mi zbaviť sa tejto „istoty“ dodnes. Albrechtovský dom ma vrúcne objal a nikdy nepustil. Nič hlbšie a blahodárnejšie som doposiaľ nenašiel. Ten azyl je pravdepodobne aj dnes dobrým synonymom pre slobodu a útechu. Stretnutia s umelcami, matematikmi, maliarmi a sochármi skončili, prieniky svetonázorových množín imaginatívne pripomína ten starý opar, ba možno aj kde-tu zavesená polemika čakajúca na ozvučenie. Je takmer isté, že Bratislava potrebuje bod istoty a polemiky, fórum nezávislosti. Je isté, že aj mladí študenti, budúci umelci, majú právo dýchať opar slobody, pochybnosti a zodpovednosti. Fórum kreativity, novosti, bizarnosti a hedonizmu žilo na Kapitulskej č. 1 a snažme sa o to, aby znovu ožilo. Verím, že fenomén filantropie naučí spoločnosť opäť revitalizovať magické miesta vzdelanosti a kultúrnej komunikácie. Umelecký duch dýchal na každého, kto mohol vojsť dnu. Aj posledný žobrák dostal, čo mal dostať, kompót od Gréty néni alebo päť korún od Hansiho. Dvere boli stále otvorené, zatvárali sa až na noc. Vždy, keď som potreboval konzultáciu neskoro večer, som zavolal. A odpoveď? „Zajko, príď trocha neskôr, ide krimoška.“ Mohol som najskôr o 21.30, po kriminálke Derrick... To bol prejav maximálnej ústretovosti a radosti z ľudskej prítomnosti. A v šere noci a vône fajky sme sedeli v prednej izbe a preberali naše tajomstvá. Bol som jeden z posledných, ktorí v roku 2004 opúšťali dom na Kapitulskej č. 1. Na to nemôžem nikdy zabudnúť, pred bránou som stál smutný a bezmocný. Niečo sa akoby definitívne uzatváralo. V mojom srdci však stále svietilo svetielko, jeho energia žiarila s nádejou návratu. Chodím tam rád, aj keď dnes sú to ruiny, moje svetielko silnie, spomienky sú stále živé a otázky aktuálne. Tomu pozvaniu sa nedá odolať. Venite ad me omnes... – „Poďte ku mne, vy všetci, ktorí strádate a nesiete svoj kríž, a ja vás oslobodím.“
Peter ZAJÍČEK
Neviem o tom, že by existovalo iné podobné miesto
Keď som prišiel do Bratislavy, nevedel som o hudbe takmer nič a o živote ešte menej. Väčšinu z toho, čo som sa počas vysokoškolských rokov o týchto dvoch veciach naučil, som získal u Hansiho. U Hansiho doma, nie v škole. Hansi nikdy nebol oficiálne mojím pedagógom, ale neviem dosť blahorečiť tej chvíli, keď som prvý raz vkročil do malebného zákutia na Kapitulskej ulici, kde mal každý kútik svoju históriu, svoju atmosféru a kúzlo času, ktorý sa buď zastavil, alebo vôbec neexistuje.
Neviem o tom, že by existovalo iné podobné miesto v Bratislave. Miesto, kde sa dennodenne spontánne muzicírovalo, kde boli dokorán otvorené dvere pre každého, kto si chcel zahrať, počúvať, diskutovať na najrôznejšie témy — od odborných hudobných až po veľmi svetské, alebo len zúčastniť sa na čajovo-fajkovo-viržinkovom obrade. Bola to neuveriteľná oáza pohody, pokoja, noblesy a šarmu uprostred zúriaceho komunizmu. Za vysokou drevenou bránou a hrubými múrmi jedného z najstarších domov v Bratislave sa stretávali mladí hudobníci, aby si zahrali nielen Brahmsa či Hindemitha, ale aj bridž. Aby sa učili, ako sa pije čaj, fajčí fajka, flirtuje so ženami, klebetí, ale aj to, ako sa treba pozerať na Kandinského či Muncha a z čoho sa skladá hudobná či iná história Bratislavy. V krízových okamihoch bola vždy naporúdzi nevtieravá rada a keď bolo najhoršie, slúžila Kapitulská aj ako núdzové prístrešie. Do domu, v ktorom bolo úžasné množstvo umeleckých klenotov, sme mali voľný prístup, či bol Hansi doma, alebo nie. Tí najčastejší návštevníci jednoducho dostali kľúče.
S mojím spolubývajúcim a kolegom Mariánom Bandom sme si postupne zaviedli ranný rituál, ktorý spočíval v pešom pochode na Kapitulskú (po ceste sme krajčírovi Mikešovi museli pravidelne podávať správu o svojich erotických aktivitách), kde sme sa noblesne naraňajkovali (čerstvé pletenky z pekárne na Obchodnej a kudrovica – nátierka zo smradľavého syra), prečítali noviny, prediskutovali s Hansim závažné udalosti. Až potom sme išli do školy. Dokonca aj počas prázdnin, keď som brigádoval ako sprievodca na železnici, Kapitulská bola mojím útulkom.
Nemôžem zabudnúť na súčasť inventáru Kapitulskej, upratovačku Róžiku, rodenú Prešpuráčku, ktorá hovorila tromi jazykmi a ani jeden z nich neovládala. Rozprávala tak úchvatne, že jej výroky sme nielen zapisovali a triedili, ale Hansi dokonca napísal o Róžike aj esej. Som presvedčený, že Róžiku si nedržal kvôli upratovaniu, ale ako nevyhnutnú zložku atmosféry. A v nej vznikali rozkošné výroky, ako napríklad ten, ktorý Róžika v úlohe sekretárky povedala jedného dňa niekomu do telefónu, vysvetľujúc po slovensky (s nemeckou gramatikou) Hansiho neprítomnosť: „Hansi je bol v Trnave...“ (z nemčiny ist gewesen...) Hansi mal vo svojich žiakov a kolegov bezmedznú dôveru. A oprávnene – nikdy sa nič nestalo. Teda, aby som neklamal, zmizli nejaké zaváraniny, ale ako Róžika správne zhodnotila: „... s tý cigány sa nedá, tak kradnuje, kde sa móže, ani obrátit nesmíte. Na to stromoch skákajú, potom vyšpehujú celý dom – raz nás kradnuli ten velký skrin šetko, čo zavarené.“ Aj keď bolo študentov a hudobníkov občas priveľa, Hansi, jeho rodina a domácnosť to nielen znášali, ale aj podporovali. Akurát Róžike sa to nie vždy pozdávalo: „... vy ste vysoké školáci, ale chované nemáte. Idete do predsín a tam sa rozhadzujete to topánky … mám plné rozhadzované v predsíni. Idem robit porádek od toho neporádek.“
Hansi bol aj spoluzakladateľom jednej z najbizarnejších organizácií – Vysokej školy renesancie starých remesiel. Na rozdiel od ozajstného života sa mu v tejto škole dostalo ako profesorovi Viziló (po maďarsky hroch) najvyšších funkcií a pôct. Bol nielen rektorom, ale aj nositeľom viacerých čestných doktorátov, najmä za objavy v róžikológii. Ja (docent Pes) i moji ostatní kolegovia, profesor Kôň alebo profesor Bocian, sme sa len ťažko dopracúvali k maličkým funkciám na fakultách nadvodníctva či fonológie (grgania).
Ak sa vám zdá, že je táto spomienka frivolná, je to len preto, že ste nemali tú možnosť, čo ja – sledovať Hansiho, ako predvádza nielen polievacie auto či pouličnú lampu, ale scény zo svojho vlastného pohrebu vrátane pohrebných prejavov jeho kolegov.
Neviem presne, podľa čoho sa pozná veľký učiteľ. Ak podľa toho, že svojich žiakov vôbec nevyučuje a pritom ich niečo naučí, tak Hansi bol jedným z najväčších. Verím, že sa mu za to dostáva večnej blaženosti vo forme Schumannovho Klavírneho kvarteta, krásnych obrazov, šarmantných „anjeliek“, bezodnej kanvice Earl Grey a kúdolov viržinkového dymu.
Peter BREINER
Text P. Breinera pre Hudobný život je adaptáciou Javorového listu č. 101 napísaného v roku 1996 pre Domino fórum.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.