V nedeľu 7. 8. odštartovalo vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu turné European Union Youth Orchestra s názvom Capital Sounds. Koncert telesa, ktorému ešte nedávno z Bruselu hrozil zánik, sa uskutočnil pri príležitosti predsedníctva Slovenska v Rade Európskej únie a inšpiroval vznik Slovenského mládežníckeho orchestra.
European Union Youth Orchestra (EUYO) patrí vo svete klasickej hudby k prestížnym adresám. Orchester, pri zrode ktorého stál v roku 1976 legendárny taliansky dirigent Claudio Abbado (1933–2014), oslavuje 40. výročie svojej existencie. Spojenie talentu a energie najlepších mladých hudobníkov do 26 rokov z celej Európy s veľkými menami klasickej hudby ho charakterizuje dodnes. Do roku 2013 malo teleso, ktoré podľa svojej webovej stránky vynakladá na hráča v priemere 15 000 eur ročne, v rámci EÚ niečo ako vlastnú rozpočtovú kapitolu. Prispievali do nej aj jednotlivé členské štáty, Slovensko sumou 11 000 eur. Aktuálne v orchestri pôsobí jediný slovenský zástupca, violista Šimon Truszka z košického Konzervatória. Nie sme s takýmto zastúpením sami, no určite stojí za zamyslenie. Najviac hudobníkov orchestra je zo Španielska (20), nasleduje Veľká Británia (18), z okolitých krajín je súčasťou telesa 7 hráčov z Rakúska, 6 z Poľska, s Čechmi a Maďarmi sme na tom rovnako. Ak by chcel niekto argumentovať veľkosťou krajiny a populáciou, tak napríklad so Slovenskom porovnateľné Dánsko má v EUYO 5 hudobníkov.
V posledných rokoch sa EUYO musel postaviť do radu na podporu z grantu Creative Europe spoločne s ostatnými a v máji sa dokonca objavili hlasy, podľa ktorých obľúbená značka EUYO pre nedostatok financií končí. (V sezóne 2014/2015 sa podpora orchestra blížila 2 miliónom eur.) Správy o možnom zrušení orchestra rozpútali na internete a sociálnych médiách búrku. Orchestra, pre ktorého absolventov je značka EUYO viac než dobrým odporúčaním a pravidelne získavajú posty v najlepších svetových ansámbloch, sa zastal šéf Berlínskych filharmonikov Sir Simon Rattle a na svojom blogu aj vplyvný komentátor hudobného diania Norman Lebrecht. „Európska únia sa chystá zabiť svoj orchester,“ zneli dramatické titulky.
CEO orchestra Marshall Marcus v článku Mládežnícky orchester Európskej únie nesmie zadusiť európska byrokracia pre The Guardian argumentoval, že grantový systém je nastavený tak, že EUYO do neho svojím profilom nezapadá a písal o reakcii verejnosti ako o tsunami. Začiatkom júna bolo jasné, že orchester nateraz prežije s jednorazovou podporou 600 000 eur, no bude viac než pravdepodobne musieť intenzívnejšie hľadať aj iné formy financovania.
Nič z turbulencií predchádzajúceho obdobia nebolo poznať v sídle orchestra v Grafeneggu (reportáž prinesieme v nasledujúcom čísle) ani vo Veľkej sále Slovenského rozhlasu, kde sa po úvodnom príhovore Dr. Alžbety Rajterovej a Suite miniature Ľudovíta Rajtera v podaní Slovenského mládežníckeho orchestra predstavil EUYO pod taktovkou Vasilyho Petrenka. „Práca s mladými hudobníkmi – a nemusia to byť nevyhnutne profesionáli – znamená pre mňa investíciu do budúcnosti. Väčšina z nich hrá dielo po prvýkrát v živote. Pozitívom teda je, že nie sú zaťažení rutinou, hra v orchestri pre nich predstavuje výnimočný zážitok a vkladajú do nej skutočne všetko. Výzvou je za pomerne krátky čas urobiť z ‚partie deciek‘ orchester, v rámci čoho sa musia naučiť sústrediť – čo je dnes všeobecný problém –, počúvať a prispôsobiť ostatným,“ povedal mi počas (na minútu vypočítaného) rozhovoru dirigent, ktorý si urobil meno s Royal Liverpool Philharmonic Orchestra (komplet Šostakovičových symfónií pre label Naxos sa stretol s nadšeným ohlasom kritiky) a patrí medzi najvýznamnejšie dirigentské osobnosti svojej generácie.
Ako sólistky sa v Koncerte Es dur pre dva klavíry KV 365 (Mozart skladbu napísal v 70. rokoch 18. storočia na uvádzanie so svojou sestrou Nannerl) predstavili slávne sestry Katia a Marielle Labèque. (Kto ľutoval, že sa nedočkal Glassovho dvojkoncertu, išlo o rozhodnutie autora, ktorý dielo povolil uvádzať len vo vybraných destináciách.) Klavírne party v Mozartovi zazneli vo fascinujúcom farebnom zvuku dvojice kvalitných, z Rakúska privezených nástrojov značky Steinway v koncentrovanej, virtuóznej a dokonale zosynchronizovanej podobe. Kým 1. časť (Allegro) a záverečné rondo sa niesli v znamení toho, čo sa zvykne v Mozartovi označovať ako „perlenie“ (hoci skúsenosť so starou hudbou a historickými nástrojmi bola prítomná), viac rétorickosti, voľnosti a poetickosti sa objavilo v strednej časti, v pastorálnom Andante. „Snažím sa hráčom orchestra dielo priblížiť súčasným jazykom. Existujeme v nádhernom svete, obklopuje nás fascinujúca príroda, tak prečo ľudstvo žije v neustálej bolesti a problémoch? Toto sú veľmi aktuálne otázky, ktoré nastolila moderna. A hrozby dneška sú väčšie než kedykoľvek predtým: imigranti, vojnové konflikty, ekologické hrozby. Spôsob, ako žiť harmonický život, lásku k humanite, čo Mahler hľadal a čo hľadáme aj my,“ reagoval Vasily Petrenko na tak trochu provokatívnu otázku, či „Titan“ nie je pre mladých hudobníkov obsahovo „priťažký“.
Jeho Mahler mi pripomenul už zmienené nahrávky Šostakoviča, pevné v rytme, flexibilné v celkovo svižnejších tempách, strhávajúce pozornosť na vynikajúco hrajúci orchester, jednotlivé sekcie a prvých hráčov – ani nota sa neocitla „pod pultom“. Boli v tom filozofia, mahlerovská hĺbka a sila, ako ich poznáme z nahrávok Bernsteina či Tennstedta? Nie som si celkom istý. Bola v tom energia a bezvýhradné ponorenie sa do hudby? Nepochybne a výsledkom bol v každom prípade elektrizujúci hudobný zážitok. Koncert ukončil prídavok v podobe extatickej Chačaturianovej Lezginky z baletu Gajané, počas ktorej sa Vasily Petrenko predstavil ako hráč na tamburíne.
Ťažko povedať, aké budú osudy EUYO v budúcnosti. Nemožno prehliadnuť, že krátenie financií na kultúru býva aj v medzinárodnom kontexte často populistickým gestom, ktorým sa politici a úradníci pod vlajkou „antielitárstva“ snažia zapáčiť masovej voličskej základni. Možno keby viac chodili na koncerty, ich pohľad na vec by sa zmenil. Žiaľ, ani v Bratislave sa tak nestalo. A to ani napriek tomu, že toto mimoriadne podujatie malo aj „mimohudobný“ rozmer.
Andrej ŠUBA
Slovenský mládežnícky orchester: sympatický prísľub do budúcnosti
Spomínam si, ako som pred niekoľkými rokmi v priamom prenose z Londýna počul Mládežnícky symfonický orchester Veľkej Británie hrať Messiaenovu symfóniu Turangalîla. Elektrizujúca interpretácia mi okrem eufórie z vedomia, že túto vôbec nie ľahkú hudbu na tej najvyššej úrovni dokážu zahrať ľudia do osemnásť rokov, vnukla aj otázku, prečo podobný orchester neexistuje aj u nás. Pravdaže, v porovnaní s ostrovnou krajinou sú naše ľudské aj materiálne zdroje skromnejšie, no myšlienka telesa, ktoré by mladým ľuďom, budúcim profesionálnym hudobníkom, umožnilo pravidelne zdieľať radosť z orchestrálneho hrania, nie je u nás celkom nerealizovateľná. K jej naplneniu došlo v predvečer bratislavského vystúpenia EUYO, keď vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu v sobotu 6. 8. odohral Slovenský mládežnícky orchester svoj debutový koncert. Taktovky sa ujal Martin Majkút, sólistom večera bol huslista Dalibor Karvay, popri študentoch bolo na pódiu vidieť aj ostrieľaných profesionálov, ktorí na seba vzali zodpovednosť vedúcich sekcií (Juraj Tomka, Martin Ruman, Andrej Gál), no vo všetkých prípadoch ostala požiadavka „mladosti“ zachovaná.
Repertoár bol možno menej ambiciózny, nechýbala mu však symbolika: koncert otvorila sympatická Suite miniature pre malý orchester Ľudovíta Rajtera (napísaná v 80. rokoch pre Orchester Hudobnej mládeže Slovenska), ktorá znela aj v nasledujúci večer v podaní „Slovenských mládežníkov“ pred koncertom EUYO. Išlo teda o symbolické nadviazanie na prerušenú tradíciu, čo možno hodnotiť ako jednoznačne kladný fakt. Symbolicky (či skôr symptomaticky) však pôsobila aj náhlosť zjavenia sa nového telesa a hektika iba týždeň trvajúcich nácvikov na koncert, čo nevyhnutne vnuká paralely s rýchlym „faceliftom“, ktorý centrum hlavného mesta dostalo tesne pred prevzatím predsedníckej štafety a v súvislosti s ktorým sa vo verejnej diskusii neraz spomínalo meno kniežaťa Potemkina... Pravdaže, projekt Slovenského mládežníckeho orchestra vôbec nemusí byť potemkinovský, aj keď jeho zmysluplnosť sa prejaví až po niekoľkých rokoch systematickej práce.
Pri mládežníckych orchestroch býva zvykom, že prípadné technické nedostatky dokáže do značnej miery kompenzovať hráčsky entuziazmus a absencia rutinérstva. To platilo aj v tento večer, hoci sa mi zdalo, že pocit zodpovednosti pri prvom vystúpení trocha bránil spontánnejšiemu prejavu. Rajterova suita dovolila orchestru ukázať hebké sláčikové pianissimo aj pekné individuálne výkony (napríklad hoboj v Jesennej piesni), vážnejšie problémy už priniesol Mendelssohnov Koncert pre husle a orchester e mol op. 64. Dalibor Karvay tomuto často uvádzanému opusu (okrem iného) zabezpečil potrebnú dávku istoty a cieľavedomý, sústredene a s jasným názorom formulovaný „ťah na bránku“, orchester však mal isté ťažkosti s presnosťou súhry a dynamickým a farebným vyvážením zvuku najmä v dychovej sekcii. Nemožno však hovoriť o neúspechu ‒ publikum od sólistu a sláčikovej časti ansámblu s chuťou prijalo vivaldiovský prídavok.
Druhá polovica koncertu patrila Beethovenovej Symfónii č. 7 A dur op. 92. Tá aj pri ťažkostiach, ktoré pred moderný orchester stavajú nepríjemne vysoko položené party lesných rohov či nároky na dlho držané vysoké tóny trúbok, vyznela pomerne obstojne. To, čo podľa mňa tlmilo jej zvyčajne dravo pozitívny pulz, neboli občasné „kiksy“, intonačné a rytmické nepresnosti, ale skôr všednosť interpretačnej koncepcie. Skrátka, bol to dosť konvenčný Beethoven a verím, že ak by mal Martin Majkút viac priestoru na skúšanie, dokázal by symfónii vtlačiť osobitejší punc. Na druhej strane, to, že sa vec vôbec podarila, možno po zvážení okolností považovať za veľký úspech, ktorý ‒ za predpokladu, že projekt mládežníckeho orchestra pretrvá aj po odovzdaní predsedníctva inej krajine ‒ so sebou nesie prísľub do budúcnosti. Cesta k Turangalîle bude síce ešte dlhá, no prvý krôčik bol však už urobený...
Robert KOLÁŘ
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.