Koncertom Milované piesne v posledný augustový týždeň skončil aktuálny ročník dva mesiace trvajúceho festivalu Viva Musica! A bol to ročník úspešný a v zásade i mimoriadne vydarený.
Podujatie, za ktorým stojí talentovaný klarinetista, no ako sa časom ukázalo, azda ešte talentovanejší manažér a producent Matej Drlička, má svoje počiatky v Hudobných záhradách Bratislavy. Cyklus komorných koncertov sa postupne premenil na multižánrový letný festival, ktorý bojoval s financiami (chvíľu), hľadal si svoje miesto, čas i tvár (dlhšie), prešiel „lifestylovým“ obdobím (z ktorého sa dodnes asi ešte celkom nevymanil a ostala mu i časť publika tlieskajúca pomedzi časti), zažil úspech, no napokon – ako sa zdá – v istom zmysle dozrel. Už pár rokov nepotrebuje lákať na „Vivaldiho na stojáka“, neupokojuje nerozhodných, že si na koncerte môžu pokojne dať párok v rožku a nesprejuje po meste fiktívne grafiti „Mozart is not dead!“. Agentúra Viva Musica!, ktorá v poslednej dobe obohatila svoje portfólio aj o nahrávacie aktivity (aktuálne je na trhu CD Adriany Kučerovej s názvom Songs), rozprestrela tentokrát festivalové podujatia na celý júl i august a stala sa – minimálne pre milovníkov hudby – najvýraznejšou značkou v rámci Bratislavského kultúrneho leta. A to propagáciou, „menami“ i návštevnosťou.
Dramaturgia aktuálneho ročníka prispela úvodným zborovým potpourri k oslavám predsedníctva Slovenska v EÚ a priniesla do hlavného mesta hviezdy, ktoré tu načas vytvorili ilúziu kultúrnej európskej metropoly – slovenskú opernú divu Editu Gruberovú, svetoznámeho violončelového čarodejníka Mischu Maiského, fenomenálneho akordeonistu Richarda Galliana, francúzsky čembalový objav Jeana Rondeaua, kultový Kronos Quartet – ale i Spievankovo. Medzi nápady, ktoré si rozhodne zaslúžia aplauz, patria letné koncerty s voľným vstupom v petržalskom Sade Janka Kráľa či podpora mladých talentov zo slovenských konzervatórií Viva Musica! Grand Prix.
Fenomén Maisky
„Určite nie som najlepším violončelistom na svete, poznám veľa hudobníkov, ktorí dokážu hrať precíznejšie. Pravdepodobne by som sa mohol dokonalosti priblížiť viac, keby to bola pre mňa priorita. Mám však pocit, že by som obetoval niečo, čo je pre mňa dôležitejšie – a to je výraz,“ povedal mi pred koncertom s Jackom-Martinom Händlerom v bratislavskej Redute Mischa Maisky, bezpochyby jeden z najslávnejších klasických hudobníkov planéty, ktorý počas krátkeho rozhovoru pôsobil autenticky a bezprostredne. Už v čase januárového koncertu sa šepkalo, že sa s dcérou Lily do Bratislavy vráti.
Stalo sa tak 8. 7., keď spolu vystúpili vo Veľkom evanjelickom kostole. Na úvod večera zaznela Beethovenova Sonáta pre violončelo a klavír g mol op. 5/2 s dramatickým pomalým úvodom. Skladba z roku 1796 – venovaná berlínskemu panovníkovi Friedrichovi Wilhelmovi II. – je temnejším dvojčaťom sonáty F dur z rovnakého opusu a v žánri, ktorý zadefinovali najmä diela Boccheriniho, definitívne opúšťa v klavírnom parte prax odkazujúcu na barokové continuo a na hráča kladie virtuózne nároky. Lily Maisky sa v Beethovenovi (ale aj v ostatných skladbách večera) predstavila ako technicky zdatná hráčka s citom pre romantickú frázu (nie som si celkom istý, či aj pre rétorickosť tejto hudby) a farebné tvarovanie tónu (Adagio sostenuto).
V rýchlych častiach, zvlášť pri rýchlych pasážových behoch, by mi však viac než brilantné „kĺzanie“ vyhovovala artikulovanejšia hra. Maisky, ktorého vibrato a exaltovaný výraz sú dlhodobo predmetom obdivu i kritiky, rozhodne v tejto rozsiahlej a ani percepčne nie práve najľahšej skladbe potvrdil svoje renomé majstra. Jeho interpretácia bola koncentrovaná, intonačne istá, bez „rušivých“ charakteristík, ktoré sa niekedy (a často stereotypne) zvyknú spájať s tzv. ruskou školou – pričom jej nechýbal švih, expresia a „Sturm und Drang“ pátos, ktoré sú esenciou 2. časti (Allegro molto più tosto presto). Škoda agresívneho červeného osvetlenia na začiatku koncertu, ktoré asociovalo úplne iný druh intimity než ten obvykle spájaný s komornou hudbou. Piazzollovo slávne Le Grand Tango sa mi ako jediné nezdalo šťastnou voľbou, už jeho začiatok pôsobil na mňa chaoticky a zvukovo nevyrovnane, podobné úvahy však ukončila roztrhnutá struna a koncert pokračoval po prestávke Poulencom a transkripciou/výberom z Fiançailles pour rire a Deux poèmes de Louis Aragon.
Myslím si, že táto kultivovaná, elegantná a vynikajúco zahratá hudba bola presne to, čo publikum po „rozhnevanom“ Beethovenovi potrebovalo a azda i podvedome očakávalo. Nemohla chýbať ani populárna melódia Les chemins de l'amour, ktorú pravdepodobne najznámejší z Parížskej šestky v roku 1940 zložil pre herečku Yvonne Printemps. Publikum však v ten večer nemalo odísť ukolísané nekonfliktnosťou mondénneho Paríža, na záver recitálu zaradil Mischa Maisky Brittenovu Sonátu pre violončelo a klavír C dur op. 65. Zrelé dielo z roku 1961 vďačí – podobne ako Cello Symphony a tri sólové suity – za svoj vznik skladateľovmu priateľstvu s Mstislavom Rostropovičom. (Maisky bol jeho žiakom a legendárny violončelista ho označil za jeden z najväčších talentov svojej generácie.) Od úvodného Dialógu cez Scherzo-pizziccato odkazujúce na Brittenovu fascináciu gamelanom až po záverečné Moto perpetuo, ktoré ako poctu Šostakovičovi spracováva hudobný monogram D-Es-C-H, bola táto skladba vyvrcholením večera a pre mňa osobne aj jedným z najsilnejších festivalových zážitkov.
V hlavnej úlohe čembalo
Naplniť Dóm sv. Martina čembalovým recitálom (29. 7.) možno označiť za husársky kúsok. Po Mahanovi Esfahanim, ktorý bol pred rokom hosťom Dní starej hudby, zavítala do Bratislavy ďalšia čembalová superstar, Francúz Jean Rondeau. V porovnaní s „intelektuálskym“ elegánom Esfahanim, ktorý ani na okamih nenechá vydýchnuť svoj facebookový profil a komentuje všetko od politiky po Bacha, pôsobí bradatý a na slovo skúpejší „hipster“ Rondeau introvertnejším dojmom. Oboch spájajú kontrakty s veľkými hráčmi; Deutsche Grammophon onedlho vydá Esfahanimu Goldbergove variácie, Rondeau sa „upísal“ Warneru. „Nie som akademický typ hráča, neverím preto príliš na unifikované ‚školy‘ – nemecké, holandské, francúzske či akékoľvek – ktoré hovoria, ako sa má správne hrať na čembale, alebo ako správne hrať barokovú hudbu. Vedie to k porovnávaniu. Hudba si od človeka vyžaduje v prvom rade pravdivosť a úprimnosť. Aby ste naplnili tieto požiadavky, musíte byť pri hre sám sebou, nie niekým iným. Som tiež skeptický ohľadom ‚ideí‘ o hudbe, dnes má každý ‚ideu‘, ako hrať hudbu, často sú ‚mimohudobným‘ výsledkom už zmieňovaných škôl, ‚idey‘ sú však už v samotnej hudbe. Keď hudbu podrobne skúmate z rôznych uhlov a starostlivo hľadáte, všetky odpovede sú v nej,“ povedal mi Rondeau pred koncertom a naznačil tak, že sa snaží prekročiť hranice, ktoré si vymedzilo či vydobylo tzv. hnutie starej hudby. Túto ambíciu s Esfahanim potvrdzujú aj hudbou 20. či 21. storočia, ktorú majú v repertoári.
Iránsky čembalista „rozhodil“ minulý rok kolínske publikum Reichovou skladbou Piano Phase, Rondeau má v repertoári diela Martinů a Poulenca. Do Bratislavy ale prišiel s Bachom a minimalistickým obsadením (Fredrik From – 1. husle, Izieh Henry – 2. husle, Hanna Pakkala – viola, Cyril Poulet – violončelo, Josh Cheathan – kontrabas). S podobným obsadením (plus ďalšie prvé husle a teorba v continuu) sa možno stretnúť aj na nahrávkach Richarda Egarra či Pierra Hantaïa a podľa všetkého verne odráža realitu „komorných” stretnutí v Zimmermannovej kaviarni, no v spojení s delikátnym zvukom čembala (ktoré bolo v zadných radoch sotva počuť) bolo na priestory dómu primalé. Určite by aspoň trochu pomohlo, keby boli hráči umiestnení na vyvýšenom pódiu. „Nehrám predsa Brahmsa, hrám Bacha! Tým, že je transkripcia určená len ľavej ruke, hudba ostala veľmi blízka husľovému originálu. Nevznikol priestor pre pridávanie ďalších nôt, ako je tomu napríklad v prípade Busoniho,“ povedal mi hudobník, ktorý napriek avizovanému C. Ph. E. Bachovi napokon koncert otvoril Brahmsovou klavírnou transkripciou slávnej Ciaccony d mol pre sólové husle (z Partity č. 2 BWV 1004).
V istom zmysle neortodoxný nápad (možno si ho pozrieť aj v klipe na YouTube, kde dielo zaznieva v štylizovanom prostredí dielne a s motorkou v pozadí), s ktorým sa možno stretnúť na CD Imagine (kde ma až tak neoslnil), naživo skutočne presvedčil spojením virtuozity, improvizačnej ľahkosti (Rondeau začal s témou až po tom, ako niekoľkotaktovou introdukciou utíšil publikum), farebnosti a koncentrácie. Z trojice koncertov ma najviac oslovil ten najznámejší – d mol BWV 1052, ktorý milovali už Mendelssohn či Brahms (ten k nemu dokonca napísal vlastnú kadenciu) a Bach jeho hudbu „recykloval“ v kantátach BWV 146 a 188. Rondeau hral technicky dokonale (výsledok trochu rušilo nestabilné ladenie čembala) a v bravúrnych tempách, ktoré na mňa občas pôsobili až dojmom chvatu. V jeho interpretácii, zvlášť v pomalých častiach, mi však chýbala väčšia poetickosť, ako príklad môžem uviesť nádherné Largo z Koncertu f mol BWV 1056.
O tejto časti sa diskutuje v súvislosti so zaužívaným pizziccato-sprievodom sláčikov. Egarr ho na svojej nahrávke pre label harmonia mundi ignoruje ako nepôvodné a svoje presvedčenie ilustruje ukážkami tejto techniky z kantát, kde je využívaná ako špeciálny výrazový prostriedok. Večer uzavrel excentrický Koncert pre čembalo f mol, divoké dielo s menej obvyklým tempovým označením finále (Prestissimo) na 18. storočie, ktoré býva obvykle pripisované Wilhelmovi Friedemannovi Bachovi, o jeho autorstve (zmieňujú sa aj C. Ph. E. Bach a J. Ch. Bach) sa však vedú spory. V Bratislave dielo už zaznelo na Dňoch starej hudby s nedávno zosnulým čembalistom Nicolauom de Figueiredom. A čo si o jeho autorstve myslí Jean Rondeau? „Vlastne je to jedno, to iba v súčasnosti si na mená veľmi potrpíme. Hudba je to, čo je skutočne dôležité.“ Kto by nesúhlasil, akurát stále rozmýšľam, ako s Bachom súvisí tá motorka...
Rozpačitý Kronos
„Nechápem, ako niekto môže ignorovať to, čo sa práve deje okolo neho. Okrem toho, učiť sa nové veci je predsa zábava,“ odpovedal mi na úvod rozhovoru na otázku, prečo si s kolegami zvolil práve súčasnú hudbu, ktorú prehliadajú aj mnohí profesionáli, prvý huslista Kronos Quartet David Harrington. Americké sláčikové kvarteto (v súčasnosti hrajúce v zložení David Harrington, John Sherba, Hank Dutt a Sunny Yang) patrí vo svete klasickej hudby k nespochybniteľným ikonám. Štvorica hudobníkov, ktorá si vypestovala imidž rockových stars, sa dala dokopy koncom 70. rokov s víziou vykročiť mimo tradičného klasického kvartetového repertoáru. Na tejto ceste ich sprevádzala hudba Američanov (minimalistov Rileyho, Glassa, Reicha, v istom zmysle i Adamsa, ale tiež Feldmana, pričom nemožno zabudnúť na Crumba, ktorého amplifikované kvarteto Black Angels David Harrington označuje za jeden zo svojich iniciačných zážitkov v hudbe 20. storočia), ale aj skladateľov ako Piazzolla, Pärt, Gubajdulina, Schnittke či Górecki. Festivalu Viva Musica! patrí (bez akejkoľvek irónie) večná sláva za to, že toto legendárne teleso, ktoré u našich susedov účinkovalo napríklad na festivale Colours of Ostrava, po prvýkrát priviezol na Slovensko.
Koncert 19. 8. vo Veľkom evanjelickom kostole sa medzi hudobníkmi stal jedným z najočakávanejších („pred“) i najdiskutovanejších („po“). „Škoda, že k nám neprišli v 90. rokoch,“ povzdychol si na facebooku editor kultúrnej rubriky Denníka N. Presne z tej doby si kvarteto totiž najlepšie pamätáme: ako súbor, ktorý sa repertoárovo a ani imidžom akosi nevedel, a vlastne ani nechcel „zmestiť do kože“ európskej avantgardy, čo bolo vtedy viac než príjemným osviežením. Medzičasom kvarteto striedalo violončelistov, koketovalo s popom, filmovou aj improvizovanou hudbou a vplávalo do vĺn všeobjímajúcej etno & world music postmoderny, kde – ako sa aspoň podľa bratislavského koncertu zdá – repertoárovo i soundom zamrzlo. To, že Kronos stavil na (v podstate a z väčšej časti) „easy listening“ aranžmány orientálnych nápevov (Jacob Garchik), ktoré každému, kto trochu pozná Bartóka, museli znieť pri všetkej dobrej vôli ako prvoplánové exotizmy, by mi až tak neprekážalo. Bola to v podstate pekná a občas i zaujímavá hudba.
Viva Musica! navyše cieli na mainstreamové publikum, ktorému by napokon viac ako hodina Feldmana určite neurobila dobre – no objavili sa dva kúsky, ktoré boli pre mňa naozaj ďaleko za hranicou dobrého vkusu. A to, podotýkam, rozhodne nepatrím k erudovaným milovníkom podujatí „skutočne súčasnej hudby“. Úprava známej Dylanovej piesne Don't Think Twice, it's All Right, pod ktorou bol Kronos podpísaný spolu s Philipom Glassom, bola naozaj nechutná a záverečná Mansellova Death Is the Road to Awe ma svojím prázdnym pátosom, monumentálnosťou, nekonečným opakovaním a automatickými bicími na spôsob zlej filmovej hudby šokovala natoľko, že dodnes uvažujem, či nešlo o tvorivý zámer, ktorého cieľom bola žalúdočná nevoľnosť.
Známy prídavok v podobe úpravy Hendrixovej Purple Haze podčiarkol v kontexte dramaturgie koncertu status rockového veterána ako tvorivého génia. Som rád, že som na tomto koncerte mohol byť (súhlasím so Šostakovičom, ktorý hovorí, že aj zlú hudbu má význam počúvať) i za možnosť rozprávať sa so sympatickým lídrom kvarteta Davidom Harringtonom (rozhovor uverejníme v nasledujúcom čísle), no kontrast medzi „balením“ a „obsahom“ bol v tomto prípade naozaj príliš príkry. Viva Musica!, ktorá sa s úspechom snaží promovať a predávať mainstreamovú klasiku ako pop, by si na podobné rozpory mohla i mala dať väčší pozor, v hre sú „škody na publiku“, ktoré odchádzalo domov s pocitom, že bolo svedkom umeleckého zjavenia. Na to, aby sa vyhla podobným faux pas, má Viva nepochybne prostriedky i personálne zázemie. V každom prípade má festival za sebou jeden zo svojich najvydarenejších ročníkov.
Andre ŠUBA
viac v aktuálnom čísle Hudobného života
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.