V polovici januára prišla z Banskej Belej správa o úmrtí Milana Adamčiaka, hudobníka, muzikológa, skladateľa a výtvarníka, prvého slovenského intermediálneho umelca. Zomrel presne mesiac po svojich sedemdesiatych narodeninách a uprostred príprav veľkej retrospektívnej výstavy jeho prác Adamčiak, začni!, ktorá bude otvorená 23. marca v SNG. Pri tejto príležitosti prinášame spomienkové texty troch z jeho blízkych spolupracovníkov a priateľov...
Predtým aj potom...
Mnohí z nás sme v nejakej fáze svojho života stretli Milana Adamčiaka. Každému sa vrylo do pamäti toto prvé stretnutie, prvý rozhovor alebo jeho rozprávanie. A každý z nás s ním má nejakú príhodu. Milan v spoločnosti chvíľu počúval a potom razom upútal na seba pozornosť nečakane brisknou poznámkou, informáciou, kontextom. Rozprával múdro, mal vynikajúcu pamäť. Aj mne sa stávalo, že mi prerozprával naše spoločné zážitky a v nich spomenul drobné detaily, na ktoré som ja už dávno zabudol. Keď ho niektorí kolegovia označili za mystifikátora a fabulátora, bolo mu to nepríjemné. Raz sme pri práci na knihe o jeho tvorbe preberali šanóny, škatule a dokumentáciu, podával mi ústrižky, texty, pozvánky, fotografie, dokumenty a nakoniec povedal: „Pozri, tak to bolo, presne ako som ti hovoril. Nemystifikujem. To je ich problém. Mne je jedno, čo napíšem, niečo si pamätám, niečo nie, ale nemám dôvod klamať.“ Mal by som dodať, že zakaždým, ako sa to pri rozprávaní robieva, situačne niečo pridal a iné ubral, inak vypointoval. Základné fakty však nemenil.
Pre výstavu Pamiatky a súčasnosť (1986), ktorá bola venovaná vzťahu archeológie a hudby, sme s Petrom Machajdíkom pripravili grafické partitúry, ktoré sa stali dôvodom nášho prvého stretnutia s Milanom Adamčiakom o rok na to. Sedel vo svojej potemnelej pracovni Slovenskej akadémie vied, na Ústave hudobnej vedy, za masívnym stolom. Viedli sme s ním opatrný rozhovor a naše otázky smerovali k zisteniu, akými informáciami o avantgardnej, experimentálnej hudbe a minimalizme Milan disponuje. Dnes viem, že nepovedal všetko, čo vedel. Veď ani my. Hneď nám dal ponuku realizovať elektroakustickú kompozíciu v novozriadenom Experimentálnom štúdiu v rozhlase. Ostali sme v kontakte a postupne sa naša spolupráca zintenzívňovala. Viedla cez stretnutia, koncerty Transmusic Comp., založenie Spoločnosti pre nekonvenčnú hudbu a trvala až doteraz. Za tridsať rokov to boli desiatky spoločných vystúpení, hudobných, výstavných a prezentačných projektov, priateľstvo. Mal som možnosť poznať všetky stránky Milana, ale ľudskosť a človečenstvo, stisky rúk, objatia, pohľady do očí, to patrilo neoddeliteľne k nemu.
Od roku 2011 som s Milanom intenzívne pracoval na štvorzväzkovej monografii Archív I – IV, ktorej prvé dva diely sú venované experimentálnej poézii, tretí diel je venovaný grafickým partitúram, notáciám a hudobným projektom a štvrtý diel predstavuje jeho akcie, performancie a výstavné aktivity. Celkovo je to 1460-stranová monografia, ktorá je bohatá na obrazový materiál, faktografické údaje aj spomienky. Do tejto monografie som urobil s Milanom tri rozsiahle rozhovory o jeho živote a intermediálnej, literárnej, výtvarnej a hudobnej tvorbe. V rozhovoroch povedal o sebe aj o iných veľa, nevyhol sa kontextom doby. Viem, že nezverejnil všetko, čo vedel. Ale snažil sa v nich spomenúť si na každé osobné stretnutie. Ako robil vedeckú korekciu a prípravu Akordiky Eugena Suchoňa do tlače, aj ako ho ružomberský Róm učil hrať na husliach. Možno by mala vzniknúť kniha o tom, kto si ako pamätá Milana. Aj po odbornej, aj po ľudskej stránke. Určite by to bolo zaujímavé čítanie, podobne zaujímavé, ako boli jeho rozprávania.
Pri práci na poslednej knihe sme si spoločne spomenuli na jednu príhodu. V roku 1992 dostal Milan ponuku usporiadať v Slovenskej národnej galérii svoju samostatnú výstavu v rámci cyklu Sondy. Boli sme spolu v Prahe s Transmusic Comp. a popri tom sme sa zúčastnili konferencie o Johnovi Cageovi. Po Milanovej prednáške sme sa zhovárali s riaditeľom vydavateľstva Edition Peters, ktoré vydáva partitúry Johna Cagea. V priebehu rozhovoru sa Milan rozhodol prenechať svoj výstavný termín v SNG a ponúkol mu usporiadať výstavu partitúr Johna Cagea pri príležitosti jeho návštevy v Bratislave. Citujúc Cagea povedal: „Nemôžeme urobiť pre seba nič, kým sme neurobili aspoň niečo pre svojho učiteľa.“
Druhé pozvanie na jeho samostatnú výstavu v Slovenskej národnej galérii prišlo po dlhých 25 rokoch. Pripravovali sme ju spolu s Milanom a Luciou Gregorovou na marec 2017. Počas jesene sme na nej pracovali a uzavreli sme základnú koncepciu výstavy. Mali sme začať vyberať konkrétne diela, zvážať ich, písať texty, inštalovať. Do toho prišla tá smutná správa...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.