Charizmatické sesterské klavírne duo z krajiny galského kohúta sa v Bratislave predstavilo pomerne nedávno ‒ v auguste minulého roka v spolupráci s Mládežníckym orchestrom Európskej únie a Vasilym Petrenkom. V pondelok 20. 3. vystúpili pôvabné umelkyne v hlavnom meste znova, no napriek zdanlivo krátkemu časovému odstupu oboch podujatí rozhodne nemožno hovoriť o každodennej príležitosti. Práve naopak. Katia a Marielle Labèque patria k najrešpektovanejším klavírnym duám súčasnosti a zažiť ich koncert na našom území je veľká vzácnosť. Tentokrát za ňu možno vďačiť usporiadateľom abonentného cyklu Gesamtkunstwerk.
Nádych exkluzivity podujatiu okrem hviezdnych interpretiek dodával aj fakt, že išlo o súkromnú iniciatívu podporenú z neštátnych zdrojov, čo je vzhľadom na u nás fakticky nerozvinutú kultúru (systematického) súkromného hudobného mecenášstva viac menej unikátom. Pozoruhodné je aj to, že napriek cenám vstupeniek prevyšujúcim obvyklý slovenský štandard bola Veľká koncertná sála Slovenskej filharmónie naplnená veľmi slušne. Exkluzívny bol aj umelecký zážitok z interpretácie, ktorú možno charakterizovať dvoma epitetami: veľmi ženská a veľmi francúzska, prirodzene, v tom najlepšom zmysle. A taktiež veľmi originálna, nekaždodenná. Príležitosť na to dal výber programu, na prvý pohľad ladený populárne, no rovnako exkluzívne a kvalitne: jeho prvú polovicu vyplnili Debussy a Ravel, druhej dominoval Bernstein. Na prvý pohľad populárne mená, v skutočnosti však hudba umelecky náročná, intelektuálne vyzývavá, vo všetkých troch prípadoch ponúkajúca neraz pikantné situácie vyplývajúce z prepojenia umeleckého s „ľudovým“ či populárnym.
Ak som spomenul ženskosť a francúzskosť interpretácie, tieto kvality splývali akoby do jedného celku v Debussyho Šiestich antických epigrafoch. Skladateľova túžba nechať znieť klavír tak, ako keby ani nemal kladivká, tu našla svoje dokonalé naplnenie. Hovoriť o bezchybnej súhre a spoločnom cítení sesterského dua v oblasti frázovania, artikulácie či zosúladenia zvukového a dynamického profilu ich hry by bolo nosením dreva do lesa. Fascinujúcou bola popri mimoriadne elastickom tvarovaní opojných debussyovských fráz schopnosť sestier čarovať so zvukom v najnižších hladinách dynamického spektra, nachádzať v ňom nekonečné množstvo odtienkov. Debussyho cyklus zaznel akoby vyslovený jedným dychom, diskrétne, obostretý snivým oparom, no hudobne zmysluplne, s jasnou predstavou o koncepcii. Všetko sa odohrávalo na hranici šepotu, čo aj plne zodpovedalo pôvodnému určeniu hudby, ktorá vošla do Antických epigrafov, k sprevádzaniu recitácie poézie Pierra Louÿsa.
Ravelova Španielska rapsódia už interpretom poskytuje uplatnenie širšieho výrazového aj dynamického spektra, jej hudba je v mnohých okamihoch temperamentnejšia, tanečnejšia, hoci miera štylizácie je tu taktiež veľmi vysoká. V týchto intenciách ju podchytili francúzske klaviristky; od úvodného štvortónového ostinata bol zrejmý ich zmysel pre ravelovskú rafinovanosť, záhadnú tonálnu nejednoznačnosť exotických tónových radov, dodnes udivujúce metrorytmické kombinácie, ale aj trocha potmehúdsky humor a dar nečakane vysloviť pointu. Práve v tomto ohľade boli sestry neprekonateľne skvelé; náhle, svojou impulzívnosťou prekvapivé pointy mohli zaznieť takmer ako výčitka či výkrik, hoci sa okamžite halili do „nočného“ rúcha elegancie a diskrétnosti. Malagueña aj Feria boli extrovertne bravúrne (no pritom vždy dokonale kontrolované a bez hrubých čŕt), Nočné prelúdium a slávna Habanéra nesmierne delikátne a jemné, celok pôsobil dojmom inteligentného a harmonizujúceho dialógu s puncom originality.
Výraznejšiu zmenu atmosféry priniesla po prestávke suita z West Side Story Leonarda Bernsteina, ktorú pre sestry Labèque s odobrením autora upravil jeho dvorný aranžér Irwin Kostal a k dvom klavírom pridal dva party bicích nástrojov. Jeden hráč obsluhuje jazzovú súpravu, druhý rad etnických perkusií. Nanajvýš kompetentne ich v akustike sály, pre tento typ hudby nie celkom prajnej, stvárnili Gonzalo Grau a Raphaël Séguinier, vizuálne naaranžovaní popri štýlovo oblečených sestrách tak trocha do podoby akýchsi „naughty boys“. Zrejme preto, aby bola aspoň náznakovo suplovaná chýbajúca javisková zložka. Zaujímavejším fenoménom však bola absencia vokálnej (a vôbec textovej) zložky, ponechávajúca len „obnaženú“ hudobnú štruktúru bez zjavných väzieb na konkrétne dejové situácie, významy alebo posolstvá. Tu sa prelínali roviny vyslovene artificiálnej reflexívnosti a muzikálovej „pesničkovosti“ a tanečnosti. Medzi týmito protipólmi však v interpretácii panovala dokonalá rovnováha. Neuveriteľná štýlová prispôsobivosť klaviristiek dokázala hladko prepojiť klasickú francúzsku dikciu s prirodzeným cítením swingového frázovania či karibských rytmov, ktorého presvedčivosť im môže väčšina akademicky školených klaviristov len závidieť. Ľady sa v komunikácii s publikom začali lámať pri temperamentnom Mambe, zvyšok dokonala slávna America a atmosféra v Redute sa začala blížiť k uvoľnenosti jazzového koncertu, kde sa obecenstvo nemusí ostýchať zatlieskať skôr, než definitívne odznejú posledné tóny skladby. Pravdaže, America sa musela pred nadšeným auditóriom zopakovať ešte raz ako prídavok a po nej sestry pridali Milhaudovu Brazileiru ‒ aj s improvizovanou účasťou perkusií, hoci podľa môjho názoru hudobne trocha nadbytočnou. Sestry Labèque totiž ukázali, že jej rytmy dokážu energicky pulzovať aj pri tlmenejších dynamikách a jemnejšom dotyku klávesov. A duo koncertných krídel pritom vôbec nemusí znieť ako „vytlčená“ pianola. Aj to mohlo byť jedným z prekvapení večera, na ktorý sa bude dlho spomínať...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.