Jazz Fest vo Viedni má za sebou 18. ročník. Žije presne v duchu svojho zrodu, keď vtedajší starosta Helmut Zilk prišiel s návrhom usporiadať v meste niečo jedinečné, atraktívne a kvalitné – hudbu, ktorá by bola umením a zároveň pritiahla záujem turistov aj domáceho publika. Spomínanou udalosťou bol sólový koncert Keitha Jarretta v budove Viedenskej štátnej opery, na ktorý mnohí Bratislavčania dodnes spomínajú s úžasom. Tak sa zrodil festival, ktorého hlavnou atrakciou, pre hudobníkov aj publikum, sú dosky tejto svetovej scény. Dnes je Jazz Fest Wien trojtýždňovým megaprojektom ponúkajúcim špičkové mená, štýlovo nesmierne otvorenú dramaturgiu, hudbu na neobvyklých miestach, koncerty zdarma...
Ponuka aktuálneho ročníka siahala od jazzu a blues cez soul, rock a funk po world až priamo do popu. Stelesňovali ju mená ako Charles Lloyd, Abdullah Ibrahim, James Carter, Bobby McFerrin (dva večery za sebou v Opere!), Sinéad O´Connor, Solomon Burke, Roberta Flack, Tower of Power... „Satelitné“ koncerty vo viedenských kluboch predstavili „omrvinky“ ako Chico Freeman, Yellowjackets s Mikom Sternom, Dhafer Yussef, Norma Winstone... Nevraviac o osobitnom „fokuse“ venovanom 50. výročiu vzniku bossa-novy, ktoré celebrovali brazílski giganti Caetano Veloso, Sergio Mendes a Toninho Horta. Osobitný akcent bol kladený na mladých domácich jazzmanov a na „ženy v jazze“ – mladé talenty domácej aj svetovej proveniencie – Tini Trampler, Agnes Milewski, Magdalena Piatti, Madita, Melody Gardot, Stella Jones, Celia Mara. Nedokážem si odpustiť mikropolitický komentár: všetky koncerty týchto mladých „žien v jazze“ ponúkal festival zdarma. Úžasnou myšlienkou bol aj koncert Jazz pre deti s názvom Dat Dere, ktorý pripravil Jakob Pocket Band na nádvorí viedenskej radnice.
Vrcholom Jazz Festu nemusí byť jazz
Caetano Veloso je živou Brazílskou legendou. Charizma je príliš slabé slovo, ktoré nedokáže vystihnúť, ako vás Veloso doslova pohltí už prvými tónmi. Sám so svojimi piesňami a gitarou, ktorú nemusí počas poldruhahodinového recitálu (5. 7.) vylaďovať, so svojimi „piatimi hlasmi“ (spevom, šepotom, výkrikmi, fistulou a modlitbou), dokonalou intonáciou, sugestívnym frázovaním, nežným vibratom, pískaním, úsporným gitarovým sprievodom a majstrovským využitím nástroja na vyjadrenie rytmických akcentov. Je suverénom, ale roztomilo skromným a šarmantným. Hrdo sa pochváli, ak skladbu napísal sám, ale takmer vždy pochváli aj iných a dopraje poslucháčovi nahliadnuť do vlastných motivácií pre výber skladieb (Barroso, Jobim...). Veloso bol pôvodne protagonistom tropicalie – hudobného štýlu 60. rokov kombinujúceho afro-brazílske rytmy s rockovými a soulovými vplyvmi a angažovanými textami.
Ak poznáte komplikované rytmy, ktoré hrajú sprevádzajúci hudobníci na jeho albumoch, fascinuje vás, ako to dokáže na pódiu s „dvoma rukami a ústami“. Jeden rytmus hrá, druhý spieva, tretí naznačí drobnou figúrou na gitare; pokiaľ chcete, počúvate a sledujete, alebo sa nechávate unášať lineárnym rytmom piesne. Prosto geniálne! Na jeho nahrávkach nájdete v sólovom formáte málo skladieb, napr. na raných albumoch zo 60. rokov, na pravdepodobne najlepšom, tzv. „americkom“ (1986) s úspornými perkusiami.
Keď sme pred piatimi rokmi na rovnakej scéne zažili João Gilberta, boli sme s improvizátorom a experimentálnym hudobníkom Mirom Tóthom týždeň pred koncertom hypnotizovaní myšlienkou, že otca bossa-novy naozaj uvidíme. Nesklamal, predviedol dokonalú bossa-novu, ktorú „vymyslel“. V jednej z vlastných piesní sa dokonca stratil a začínal odznova – niet divu, veď svoju prvú bossa-novu Imagina zložil (vraj práve) pred 50 rokmi. Gilberto vtedy predviedol hudbu z „konzervy“, ale čistokrvnú, akoby z „jednej plechovky“. Na Velosovej hudbe cítiť naopak rozľahlosť brazílskeho sveta hudby. Umelec nerobí žiadne „worldmusicovské psie kusy“. Stavia na inom.
Sála z neho krajina (Bahia) a domáca hudba (samba), dokáže sa však hrať s čímkoľvek: s vplyvmi („túto bossa-novu ma kedysi naučil João Gilberto“), formou (pesnička, baroková ária s bassom continuom, spievaná modlitba), emóciami, kedysi dokonca s politikou. Nie darmo ho oddávna prezývali „brazílskym Bobom Dylanom“, a počas vlády vojenskej chunty na sklonku 60. rokov bol po krátkom väznení donútený opustiť krajinu; dva roky vtedy strávil s Gilbertom Gilom vo Veľkej Británii.
Caetano Veloso je veselým, vtipným, úprimným, jednoducho kompletným človekom. Oddáte sa mu a ste v bezpečnej nirváne. Veloso je vo svojej interpretácii autentický, nemáte dôvod neveriť mu. Hrá naplno, pritom však s elegantným nadhľadom. V čom je jeho genialita? V mnohorozmernosti a integrite jeho talentov – kompozícia, texty, interpretácia, štylizácia, humor, vyrovnanosť... Dvakrát pridával, krásavica za ním dokonca vyliezla na pódium a bozkala ho, jednoducho ho milujú všetci. Nezabudnuteľný koncert, ktorý sa v intenzite spomienok radí k zážitkom z Milesa Davisa, Keitha Jarretta, Ray Charlesa... (Prepáč, Miro, že som ťa na Velosa nevzal!)
Zlé signály, nuda a urážanie publika
Pred koncertom s názvom Charles Lloyd/Abdullah Ibrahim (4. 7.) som vyhlásil stávku, kto bude v skutočnosti predskokanom. Miro argumentoval „nástrojovo“: „sólový recitál nemôže nasledovať po koncerte kapely“. Ja som bol naopak presvedčený, že guru afro-americkej hudobnej „re-integrácie“, klavirista Abdullah Ibrahim nemôže byť predsa predskokanom. Na pódiu nás vítalo krídlo – prehral som. Bol to zlý signál, predznamenávajúci to, čo nasledovalo.
Ibrahim predviedol vcelku 40 minút sólového improvizovania, avšak v porovnaní so štrukturovaním jeho sólových improvizácií počas koncertov jeho tria (nevraviac o neprekonanom albume Desert Flowers z roku 1992) som sa nemohol ubrániť skôr pocitu meditácie ako „performance“. Svoje typické africké nápevy a harmónie jemne predstavil a potom sa s nimi pohrával, ako keď v dlaniach pomaly šúľate guľôčky z „fajnového“ cesta a premýšľate, či ešte potrebujú viac vášho tepla a nehy. Chýbala mi typická jazzová „pudová“ energia, hudba bola rozsekaná do malých rytmických jednotiek („...to je tým, že cvičí taj-či“, povedal Miro; v skutočnosti ho už dve desaťročia fascinuje budo). Kde ale zostala jeho óda For John Coltrane?
Abdullah Ibrahim nás upokojil, ale nenaplnil. A nezhodli sme sa ani na zvuku klavíra Fazoli, ktorý Mira dráždil svojou bezvýraznosťou a mne naopak imponoval dokonale neutrálnym zvukom, ničím nekontaminujúcim farebné asociácie Afriky, ktoré mám z Ibrahimovho hrania, keď zavriem oči...
Saxofonista Charles Lloyd je „vyhorený“ už 40 rokov, dokonca vyhorel skôr, než sa stal slávnym. Optimistov pletie iba jeho comeback na značke ECM, ktorý preňho ostáva doživotným alibi na čokoľvek, čo ešte zahrá. Jeho zásluhou skutočne ostáva, že pred 40 rokmi poskytol „štartovaciu rampu“, po ktorej sa rozletel talent Keitha Jarretta.
Lloyd ponúkol vo Viedni niečo ako „sofistikovaný jam“, podobný ostatnému koncertnému albumu Rabo de Nube so strojovo dokonalými „mladými levmi“ na čele s klaviristom Jasonom Moranom.
Tí okrem očarujúcej techniky neponúkli hudobne nič než nudu. Zdanlivá pohoda a „starecká elegancia“ Lloydovho improvizovania môže opiť iba naivného poslucháča, a takých bola v hľadisku s dobrou štvrtinou prázdnych sedadiel väčšina. Kto hľadal v hudbe aspoň trochu hĺbky, čakal márne, pretože Lloyd sa pod povrch bluesového „hladkania“ nedostáva, a zrejme sa o to ani nikdy nepokúšal – nepracuje s témou, neexploruje harmóniu, melodicky nie je invenčný, neustále sa vracia so svojimi klišé. Jeho hudba ma ustavične znervózňovala presne tak, ako keď som ju počul prvýkrát z „kultového“ albumu Forrest Flower (ten v roku 1969 vydal Gramofonový klub v dočasnom ideologickom uvoľnení komunistickej cenzúry v Československu). Vrcholom viedenského koncertu bolo suchopárne blues bez túžby, „unikátne“ tým, že mu niekto „vypol prúd“. Nadšené publikum bolo úplne zaslepené, pretože nepochopilo ani urážanie exhibičnými „cross-rytmami“ bubeníka Erica Harlanda, ktoré hral ako na výchovnom koncerte a širokým úsmevom sa zabával na tom, ako sme im (skoro) všetci naleteli. Moje „fúúúj“ zaniklo v potlesku, iba pán predo mnou sa nechápavo obzrel...
Dolu z kopca a záverečné „hipi-hopy“
Po prvej časti večera (6. 7.) „vyplnenej“ rakúsko-britsko-americkým pop-soulovým triom Rounder Girls sme boli všetci v napätí. „Prišli sme na Ettu James, zaskakovať má Roberta Flack a dostali sme Rounder Girls“, znel útržok z rozhovoru rozčarovaných bluesových fanúšikov na balkóne Viedenskej štátnej opery počas prestávky čakania na Robertu Flack, ktorá nás mala čoskoro „zabiť“ (Killing Me Softly...) svojimi jazz-popovými pesničkami. V tomto megahite, ktorý spustila hneď na úvod, nás žiaľ (okrem spoľahlivo vyvolaných sentimentálnych emócií) hudobne „utopila“ v komerčnom „sounde“ pomocného klávesistu, štúdiovo znejúceho saxofónu, sladkého vokálu ešte sladšie tancujúceho mladého muža na kraji javiska a hrozných rockových bicích. Nevýraznú šou, v ktorej predstavila viaceré staré hity (Jesse, Feel Like Making Love, The First Time Ever I Saw Your Face) na záver korunovala falošným spevom.
Keď som po 40 minútach odchádzal z pomaly sa končiaceho koncertu, zvierali ma rozihrané spomienky na študentské časy a súčasne smútok z toho, kde Roberta Flack uviazla. Kde ostali jej strhujúce koncerty z 80. rokov (napr. z Montreux), na ktorých predvádzala energické osobné posolstvo dravou klavírnou hrou a spevom – aj bez sprievodu kapely? Tretie „teriganie sa“ do Viedne (tri večery po sebe) som si skutočne mohol odpustiť, ale túžba byť „nežne zabitý“ Robertou Flack osobne zvíťazila. Prežil som...
Sergio Mendes bol od počiatku nadšeným popularizátorom bossa-novy (zoskupenie Sergio Mendes & Brasil ´66), no mocne inklinoval k jazzu, čoho najlepším dôkazom sú slávne albumy s Cannonballom Adderleym (Cannonball´s Bossa Nova – 1962, Quiet Nights – 1963). Až v polovici 70. rokov sa naplno vrhol do lacných vôd populárnej hudby sýtenej latinskoamerickým a jazzovým korením. V poslednej dobe sa obklopil rapermi (will.i.am na albume Timeless, 2006), súčasnými „dravcami“ (Carlinhos Brown) a atraktívnymi speváčkami (Fergie, Vanessa da Mata na aktuálnom albume Encanto, 2008). Ku cti mu slúži zviditeľňovanie mladších aj zaslúžilých rodákov z Brazílie, resp. Latinskej Ameriky, ako aj jeho oddanosť sambe a bossa-nove.
Toto všetko priniesol Mendes na svoj viedenský koncert (15. 7.) – vrátane svojej druhej manželky, šarmantnej vokalistky Gracinhy Leporace, ktorá bola ako jediná v kapele pamätníčkou Mendesovej predchádzajúcej návštevy pred viac ako 20 rokmi. Program bol vyskladaný zo spomienok na pôvodné bossa-novy A. C. Jobima, repertoáru projektu Brasil ´66, prostredníctvom ktorého sa stal svetovou hviezdou (megahit So Many Stars), a hudby z posledných dvoch albumov.
„Na staré kolená“ sa Mendes snaží udržať v hlavnom prúde, a tak sa otvára aj hip hopu. Pred záverom koncertu nebolo úplne jasné, či obecenstvo s vekovým priemerom 40 – 50 rokov v natrieskanej veľkej sále Konzerthausu „šalie“ z brazílskych rytmov alebo zo sugestívneho rapera. Ten sa spočiatku jemne pridal v Jobimovej Agua de beber, napokon sa „neovládol“ a spieval refrén spolu s vokalistkami („zrejme to bude mať disciplinárne pokračovanie na najvyššom raperskom súde“), až sa ku koncu zmenil na hlavného showmana zatieňujúceho Mendesa, vokalistky, ako aj vynikajúcich perkusionistov. Jeden z nich predviedol krátku tanečnú exhibíciu, počas ktorej – príznačne svojej profesii – tancoval viac na rukách ako na nohách! Počas nekonečného pridávania publikum takmer polhodinu hopsalo na trasúcich sa balkónoch.
Sergio Mendes predviedol show, ktorú by sme mohli nazvať – ako to napokon sám povedal – brazílskou hudobno-tanečnou estrádou. S jazzom mala pramálo spoločné, no potešila, ak ste nečakali viac. Najfádnejšou zložkou bol bubeník priebežne „zabíjajúci“ celú muziku – zrejme platený „od výkonu“, preto „mlátil“ stále, mnoho, no najmä neštýlovo. Vďaka jeho „usilovnosti“ nebolo mnohokrát počuť oboch fantastických perkusionistov. A nebolo možné prehliadnuť „mačistický kult“ kapelníka, ktorý ešte aj za potlesk po sólovom výkone vokalistky ďakoval namiesto dámy, ktorá si ho vyslúžila.
Úvodný podtitul hudba „pre všetkých“ znamená čosi iné ako hudba „pre každého“.
Kompromisy, ktoré nesie so sebou dramaturgia v snahe pritiahnuť čo najviac poslucháčov (a žiadneho neodplašiť), sú náročné a drahé. Jazz Fest Wien ich však zvláda elegantne a produktívne. Viedeň je hudobne rozmaznané mesto, čo platí aj v jazze. „Fajnšmekri“ dobre vedia o koncertoch v Konzertahuse alebo klube Porgy & Bess, ktoré sa počas celého roka hmýria svetovými menami. O to viac nachádzame dôvodov sňať klobúk pred organizátormi, ktorí dokázali vytvoriť „všeľudový“ festival s ponukou vstupu do ríše jazzu aj nezasväteným. Puritánov to síce môže iritovať, ale jazzovej prapodstate sveta to určite prospieva...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.