Na jednom z predvianočných koncertov Slovenskej filharmónie (12. 12.) zaznela v podaní Slovenského komorného orchestra druhá vianočná omša zo zborníka Harmonia pastoralis františkánskeho pátra Juraja Zruneka (1736–1789). Okrem toho bolo na programe Concerto grosso g mol op. 6 č. 8 „Vianočné“ Arcangela Corelliho a výber z pastorel zo Zrunekovho/Paschovho zborníka Prosae pastorales. Podobne ako prvú Zrunekovu omšu (recenziu CD pozri v HŽ 11/2015) „upravil“ aj teraz františkánsku hudbu skúsený folklorista Peter Jantoščiak. Hoci v prípade omše nejde určite o folklór, voči folklórnym úpravám, resp. interpretáciám pastorel, nemožno v zásade nič namietať. Samozrejme, pokiaľ sú urobené citlivo a so znalosťou „veci“. Ako príklad môže poslúžiť detský folklórny súbor Kobylka, ktorý v minulosti viackrát úspešne predniesol ľudové koledy z Prosae pastorales. Jantoščiakova úprava druhej Zrunekovej omše i pastorel však zostáva na úrovni predchádzajúcej úpravy prvej omše a týmto konštatovaním by bolo možné v podstate recenziu aj skončiť. Naozaj sme totiž nepočuli nič nové, Peter Jantoščiak opäť nič z tejto hudby nepochopil, iba ju zasa raz znásilnil. Tentoraz sa však uvádza už ako „spoluautor“ (NB korektnejšie by bolo uvádzať „autorstvo“ v opačnom poradí, t. j. Jantoščiak/Zrunek, lebo zo Zrunekovej hudby tam zostalo málo, veľmi málo, vlastne takmer nič...). Opäť tu bolo počuť všetko možné (i nemožné) cinkanie, zvonenie, fujarové rozfuky s dominujúcim veľkým bubnom, ktorý zakrýva všetko, čo sa dovtedy nepodarilo Jantoščiakovi zakryť v hustom pletive hlasov sláčikových a dychových nástrojov. Tradičné „jantoščiakovské“ je použitie veľkého bubna v Et incarnatus, podobne ako to bolo v úprave prvej omše. To je naozaj svetový unikát, že sa Kristus počal za zvukov veľkého bubna... Prosto, nevkus, gýč! Pravdupovediac, otravný je aj ustavične znejúci cimbal ako jediný nástroj „continua“. Ale aby sme boli spravodliví, upravovateľ si predsa len spomínanú recenziu CD vzal k srdcu: vyhol sa kritizovanému totálnemu zborovému unisonu v oktávach ženských a mužských hlasov (čo znie, samozrejme, v rozsahu povedzme jednej hodiny naozaj príšerne). A to je v podstate všetko, čím sa líši jeho úprava druhej Zrunekovej omše od prvej. Ani v tomto prípade sa však upravovateľ nevyhol miestam, ktoré pôsobia doslova ako karikatúra latinsko-slovenskej omše (podčiarkol L. K.) z 18. storočia, napr. Crucifixus. Vie pán skladateľ vôbec, čo sa tam spieva?
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.