Ten koncert sa z dramaturgie jubilejnej sezóny Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu vymykal už na prvý pohľad. Tri premiéry skladieb troch skladateľov, z ktorých dvaja ešte žijú, a rozhodne nie zo sféry „easy listening“. Magnus Lindberg, Martin Burlas, András Szőlősy. Podľa očakávania vznikli u vedenia aj členov orchestra obavy z nízkej návštevnosti, ozvali sa hlasy proti takto koncipovanému programu, dokonca vo vestibule tentoraz ani nebol zriadený bufet, veď načo, keď na koncert bez obvyklej porcie Čajkovského a Dvořáka na konci pracovného týždňa aj tak nikto nepríde... Obavy sa však ukázali ako prehnané, Veľké koncertné štúdio prázdnotou rozhodne nezívalo a aj bufet by na predaji pagáčov a minerálok obecenstvu hladnému a smädnému po súčasnej hudbe určite neprerobil.
Koncertu 22. 3. predchádzala pomerne slušná medializácia a magnetom pre publikum bolo nepochybne aj pozvanie exkluzívneho sólistu, klarinetistu Martina Adámka, ktorý sa z Paríža, kde pôsobí v elitnom Ensemble intercontemporain, na krátky čas vrátil na rodnú hrudu, aby s rozhlasovými symfonikmi účinkoval v slovenskej premiére Koncertu pre klarinet a orchester Magnusa Lindberga. Na vlnách Rádia Devín to však už nebola premiéra – mám stále v živej pamäti svetovú premiéru s Karim Kriikkum, ktorú v roku 2002 v priamom prenose sprostredkoval náš rozhlas z Helsínk, a bola to veľká udalosť. Počuť dielo naživo znamenalo doplnenie zážitku o dôležitý rozmer.
Zábezpekou kvality naštudovania orchestrálneho sprievodu bol Zsolt Nagy, odborník na túto repertoárovú oblasť a častý hosť festivalu Melos-Étos. Koncert pre klarinet a orchester patrí k Lindbergovým najhrávanejším dielam a možno to takmer jednoznačne pripísať jeho štýlovému posunu z pozícií radikálnej avantgardy k mäkším výrazovým sféram, k harmónii a melódii, no pri zachovaní kompozičnej rafinovanosti, ktorá na orchestrálnych hráčov kladie neobyčajné technické nároky. A v ešte väčšej miere to platí pre sólový part. Tí, ktorí mladého slovenského klarinetistu v ten večer počuli hrať prvý raz, mohli žasnúť nad jeho dispozíciami, ostatní mohli potichu obdivovať, aké méty dosahuje jeho fenomenálny talent dnes. V prvom pláne poslucháčovi vyráža dych ľahkosť, s akou Martin Adámek zvláda technické výzvy svojho partu – superrýchle staccato v najvyššom registri, bezchybné ovládanie tónu v každej dynamickej hladine, perfektné rytmické cítenie. V druhom zasa neuveriteľná plasticita jeho hry, z prirodzenej muzikality vyvierajúca schopnosť dokonale vymodelovať frázu, dať jej adekvátny dynamický priebeh aj tempo vzhľadom na jej miesto vo formovom celku. A v neposlednom rade fascinuje jeho dar interpretačnej individuality umožňujúcej sólovému klarinetu presadiť sa voči hýrivým textúram bohato obsadeného orchestra bez toho, aby koncertantný „zápas“ z jeho strany pôsobil násilne. Sledovať výkon Martina Adámka je ako pozorovať špičkového povrazolezca, ktorý ani na okamih nezaváha. Svoju úlohu zvládol aj orchester, ktorého mnohí hráči majú iste v pamäti skúsenosť s Lindbergovou akrobaticky virtuóznou Feriou na festivale Melos-Étos 2017, a aj tentoraz bola reakcia publika badateľne priaznivá.
Mnohí návštevníci rozhlasových koncertov majú tiež iste v živej pamäti dávnejšie predvedenie Spam Symphony Martina Burlasa. Jeho autorský comeback niesol preňho príznačný názov Paralelné fóbie a namiesto zboru sa k orchestru pridružila elektronika, ktorú priamo v štúdiu ovládal samotný autor. Napriek mierne všeobecným konštatovaniam v autorskom texte („charakter spoločenského bezvedomia a zdanlivo neriadeného chaotického úpadku s podtónmi agresie, ktorému sme denne vystavovaní...“) musela väčšina prítomných odkaz dvojčasťovej kompozície nevyhnutne „prečítať“ vo svetle udalostí, ktoré našou krajinou otriasli za uplynulý rok. Punkové „riffy“ sláčikov poháňané neúprosnou pravidelnosťou úderov na tympany a veľký bubon v úvode hovorili pomerne jasne a určite neboli odkazom na začiatok Brahmosvej Prvej symfónie. Obraz sa postupne vyjasnil, prišlo na typicky burlasovské „zenové“ akordické plochy, ktoré som pred rokmi obdivoval aj v jeho Kóme (žiaľ, odsabotovanej vtedajším osadenstvom Opery SND), doplnené o elektroniku, po nich opätovný nástup agresie. Kompozične ma Paralelné fóbie neprekvapili ani nesklamali, rád by som ich však počul znova v sústredenejšom podaní, s oduševnenejším vkladom sláčikárov v motorických epizódach a príkladnejšou intonačnou kultúrou dychových nástrojov v tých pokojnejších.
Ako celkom logická a odôvodnená dramaturgická voľba sa javil orchestrálny opus Trasfigurazioni maďarského skladateľa (a muzikológa, zostavovateľa známeho katalógu tvorby Bélu Bartóka) Andrása Szőlősyho. Súvis so skladbou Martina Burlasa bol zjavný okamžite; v kompozičnej aj emocionálnej rovine. Poctivá maďarská postavantgarda podopretá výbornou remeselnou pripravenosťou bola vzhľadom na rok vzniku – 1972 – v mnohých smeroch prekvapujúca. Niektoré z orchestrálnych textúr akoby predznamenávali Ligetiho Husľový koncert napísaný o 20 rokov neskôr. Vlastne je to prirodzené, keďže vekový rozdiel medzi oboma skladateľmi bol iba dva roky, hoci jeden z nich tvoril v emigrácii, v centrách západnej avantgardy, druhý v podmienkach gulášového socializmu. A u nás presne v tom čase prebiehalo vyhadzovanie predstaviteľov avantgardného hnutia zo skladateľského zväzu... Bol to cenný exkurz do dnes už málo navštevovaných zákutí nedávnej histórie; záverečné „šramotenie“ kontrabasov a osamotené tóny troch sólových violončiel boli výrečným gestom. Rozhlasový orchester možno chvíľami javil nedostatok pravidelnejšieho kontaktu s podobným repertoárom, neznamená to však, že by mu na jeho zvládnutie chýbal potenciál, práve naopak. Jednoznačne treba vyzdvihnúť odvahu pustiť sa aj do takýchto projektov a pripomenúť, že stále existuje publikum, ktoré dokáže tento prístup oceniť.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.