Mal to byť podľa očakávaní ďalší z koncertných večerov Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, na ktorom sa oplatilo byť. Program atraktívny a neošúchaný, ako sa v jubilejnej 90. sezóne stalo už pravidlom, hosťujúci umelci veľmi zaujímaví: renomovaný francúzsky dirigent Alain Pâris a miláčik domáceho publika, klavirista Miki Skuta. No nie všetko sa na koncerte 5. 4. nakoniec ukázalo byť s „kostolným poriadkom“.
Najprv Three Studies from Couperin, virtuózne orchestrálne spracovania troch čembalových skladieb francúzskeho barokového majstra z pera súčasnej britskej skladateľskej superstar Thomasa Adèsa. Z jeho tvorby rozhlasoví symfonici dávnejšie hrali Tri tance z opery Powder Her Face a treba veľmi oceniť, že sa do týchto končín po rokoch opäť vrátili. Adès dnes znamená jeden z vrcholov orchestrálneho umenia a teleso, ktoré prejde testom nárokov jeho partitúr, je vyzbrojené takmer na akúkoľvek úlohu. V prípade Troch štúdií si britský skladateľ (a vynikajúci klavirista/čembalista, vášnivý ctiteľ klávesovej hudby francúzskeho baroka) odskúšal limity práce s orchestrom v štýle „Klangfarbenmelodie“, tzn. rozloženia či rozštiepenia melodických útvarov a sprievodných rytmických figúr medzi množstvo inštrumentálnych hlasov, no tak, aby sa vo výsledku znova zliali do hladko plynúceho, takmer homogénneho celku a vytvorili zmysluplný obraz skladby nanovo. Niekde sa Adès hrá s ohraničením tónového priestoru (v prvej štúdii, Les Amusements), inde pridáva sofistikované polyrytmy (v druhej, Les Tours de Passe-Passe), vždy tak, aby prebudil idey potenciálne driemajúce v pôvodných skladbách. To si zo strany interpretov vyžaduje mimoriadnu dávku sústredenosti na súhru a vzájomné počúvanie. Ak hráč vidí v notách pred sebou iba čiastočky a nechápe, aká je ich pozícia v rámci celku, bude nevyhnutne stratený. Žiaľ, takýto dojem vzbudzovala väčšinu času hra rozhlasového orchestra, najmä v rýchlej druhej štúdii: málo koordinácie, neistota intonácie, neistota vyplývajúca možno aj s netypického rozsadenia orchestra s dvoma symetricky proti sebe orientovanými sláčikovými skupinami akoby zosobňujúcimi dva violové konsorty. Vysoké tóny lesného rohu v pianissime (je to hráčsky krajne nepríjemné, ale nie úplne nerealizovateľné...) by sa skôr ako „passe-passe“ dali charakterizovať slovom lotéria. Celkový dojem z tejto neobyčajne rafinovanej a duchaplne vytvorenej hudby bol veľmi hmlistý. Treba však povedať, že omnoho lepšie nezapôsobil výkon orchestra v neporovnateľne zavedenejšej klasike, akou je Koncert pre klavír a orchester G dur Mauricea Ravela.
Nesústredenosť a akoby nedostatok času venovaného skúšobnému procesu poznačili najmä krajné rýchle časti. Hneď exhibičné vstupné sólo trúbky nebolo tak celkom „kóšer“ a akoby predznamenalo celý priebeh 1. časti. Ohlasom jazzu a hispánskym elementom, ktorými je tento koncert slávny, takmer úplne chýbalo úsilie o aspoň približné štýlové stvárnenie. Naproti tomu, sólista mal svoj part pod kontrolou a osviežením bola aj jeho premyslená, možno zámerne vecná, nesentimentálna, chvíľami takmer „športovo“ strihnutá koncepcia. O technickej pripravenosti a bravúre netreba ani hovoriť; skrátka, takto by to malo byť. Prekvapením v pozitívnom zmysle bola pomalá časť, spočiatku výlučne v réžii sólistu. Na až ostentatívnu jednoduchosť partu klavíra, ale určite aj na istotu a vyrovnanosť Skutovej hry výborne zareagoval orchester a spoločne pripravili niekoľko doslova labužníckych okamihov (napríklad čarovné miesto s glissandami a flažoletmi harfy a vstupmi drevených dychových nástrojov).
Rozpor medzi kvalitou výkonu orchestra v pomalých a rýchlych častiach poznačil aj interpretáciu úryvkov zo symfónie Rómeo a Júlia Hectora Berlioza.
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.