V stredu 26. 6. sme mali možnosť zažiť sólový koncert litovského violončelistu žijúceho vo Veľkej Británii, Antona Lukoszeviezeho, ktorý sa dlhodobo venuje súčasnej hudbe. Preto sme nečakali málo, a na úvod sa dá hneď povedať, že sme sa nemýlili. Séria skladieb, z ktorých bol koncert vystavaný, ponúkla vhľad do súčasnej violončelovej literatúry, nielen sólovej, ale aj v kombinácii s elektronikou.
V reprezentatívnej štruktúre diel súčasných autorov si našla miesto aj skladba Daniela Mateja. Práve úvod patril Matejovej NICE, v ktorej sa jeho zrelosť naplno prejavila vo vyváženej, veľmi koncíznej forme a zvukovosti, ktorá sa neokázalo a presne zaoberala tým najsúčasnejším, čo môžeme v sláčikovej literatúre dneška nájsť: ruchmi (resp. hlukovými štruktúrami), zdanlivým rozvoľnením textúry a v závere presvedčivým pokojom a nadhľadom. Nasledovala On the Carpet of Leaves Illuminated by the Moon pre violončelo a sínusové vlny Alvina Luciera (názov bol údajne inšpirovaný pasážou z Calvinovho románu Keď cestujúci jednej zimnej noci), kde sme mohli sledovať mikrotonálne procesy, postupujúce od jemných záznejov k ďalším minimálnym udalostiam odohrávajúcim sa medzi sínusovými tónmi a živým zvukom nástroja. Bolo by nosením dreva do lesa písať o tom, že Lucier je jeden z najradikálnejších a najpresvedčivejších zvukových experimentátorov. Rytis Mažulis v skladbe De Plus en Plus pre violončelo a audiostopu (začínajúcej variáciami na troch tónoch a presúvajúcej sa k pentatonike) zastupoval krajanskú spojku sólistu. U mňa práve táto skladba zanechala najmenší dojem, asi preto, že bola oproti ostatným najkonvenčnejšia.
V Ricercare Lindy Cathlin Smith sa zjavovali akoby „archeologické“ útržky z histórie, ktorých štruktúra sa nakoniec ukázala ako nesmierne sugestívna a sústredená. Pre mňa táto skladba bola jedným z vrcholov večera. Christopher Fox v The Dark Road vytvoril sugestívny kontrapunkt prednahratých hlasov írskych robotníkov pracujúcich na stavbe diaľnice v Anglicku s materiálom odvodeným z írskej ľudovky The Dark Rose – príklad angažovanej hudby ako z učebnice, ale na rozdiel od tej našej z 50. rokov vydarený.
Christian Wolff v Cello Suite Variation bol z celého večera asi najfragmentárnejší, technicky najnáročnejší a formovo zaujímavý práve majstrovským spracovaním spomínanej fragmentárnosti, ktorá pôsobí veľmi organizovane a logicky – na počudovanie. Záverečná skladba Laurencea Cranea Raimondas Rumsas sa opäť vrátila do minulosti, tentokrát však pomocou „bachovského“ uvoľneného sláčika hrajúceho viachlas a konvenčnejšej harmónie parížskeho fin de siècle. Napriek skvelej interpretácii ma, žiaľ, nechala úplne ľahostajným. Celá skladba pôsobí ako ústupok poslucháčskym štandardom…
Profil Antona Lukoszeviezeho zahŕna okrem sólovej hry aj účinkovanie v rozmanitých ansámbloch, akými sú (jeho vlastný) Apartment House, radikálne medzinárodné zoskupenie zeitkratzer (ktoré sme mali to šťastie vidieť a počuť aj my na skvelom koncerte v rámci festivalu Melos-Étos – a myslím si, že tento koncert patril k jedným z vrcholov všetkých ročníkov tohto festivalu), či dnes už legendárny súbor MusikFabrik. Okrem toho sa aktívne venuje improvizovanej hudbe, tvorí grafické partitúry so silným vizuálno-koncepčným cítením a spolupracuje na mnohých umeleckých projektoch s tanečníkmi a filmármi.
Išlo o ukážkový koncert suverénneho interpreta súčasnej hudby, kde sa úroveň hry a pochopenia jednotlivých skladieb nedali oddeliť a zanechali v poslucháčoch skvelý dojem, čomu zodpovedal aj úprimný ohlas publika.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.