Cyklus Hudba dneška v SNG je hudobnou oázou v priestoroch galérie v Esterházyho paláci; tu sa hudobné podnety zatúlajú medzi inštalované objekty a zákonite vzniká syntéza s výtvarnými výzvami. Koncert 2. 10. s názvom Recitations bol pre nezorientovaných poslucháčov priamym zásahom do vžitej predstavy o tom, čo je spev, prípadne recitácia. Sólistka Eva Šušková je v kontexte slovenskej vokálnej scény ojedinelý solitér šírkou interpretačných schopností. Výborne zastane operné roly či piesňové recitály, no exceluje tiež v oblasti avantgardných vokálnych experimentov.
Na koncerte uviedla Eva Šušková v átriu galérie diela troch skladateľov: Ladislava Kupkoviča, Giacinta Scelsiho a Georgesa Aperghisa. Do koncertného mixu aktívne vstúpila halucinogénna ozvena a aj výťah, čo umožnilo speváčke rozložiť interpretované dielo do vertikálneho priestoru troch poschodí s minimálnymi nákladmi na scénu.
Koncertný bulletin pripomenul ideu, že hudba sa zrodila z pravýkriku. Iní tvrdia, že to boli prvé jednoduché pracovné nástroje pračloveka vhodné na rytmické údery. Hlas je však na rozdiel od rytmizovanej sekvencie schopný prinášať aj slovo, nositeľa myšlienok a významov stvárnených ľudským hlasom. Paradox: na koncerte Evy Šuškovej, aj keď sme nerozumeli slovám, lebo nešlo o básnické texty, sme možno spoznali ľudskú dušu oveľa jemnejšie ako zo slov. Stretli sme sa s najrozličnejšími podobami vyjadrenia obsahu až za hranicou nonsensu. K tomu prispela aj minimalisticky aktivovaná herecká invencia speváčky v jednotlivých skladbách, ale so širokým diapazónom výrazových gest a mimiky. Vrátane personifikovanej irónie a paródie. Charakter a názov celému koncertu dal názov skladby Georgesa Aperghisa, ktorého Récitations op. 46 pre hlas sólo zazneli vo výbere (časti 8, 9 a 11). Koncert bol však rámcovaný Štúdiou pre ženský hlas Ladislava Kupkoviča (1970). Dva fragmenty na úvod a záver zazneli dokonca v slovenskej premiére. Dramaturgickú koláž vystužili 4 časti z Piatich vokalíz pre ženský hlas z meditatívneho cyklu HÔ (I, III, IV, V) od Giacinta Scelsiho. Prakticky všetky tri skladby – z rozpätia rokov 1960, 1970, 1977-78 zazneli u nás v premiére.
Poradie skladieb tvorilo súdržnú vokálnu minidrámu recitálu. Tú neprerušili potlesky, preto tri autorské poetiky celkom prirodzene vtekali jedna do druhej a ponúkli kaleidoskop rozmanitých vokálnych situácií. Ich vnímanie silne ovplyvnila akustika v sklenenej „tube“ zvolenej scény, v skladbe HÔ navyše aj postupné kĺzavé presúvanie interpretky na čoraz vyššie poschodie. Spektrum vyjadrovacích prostriedkov obsahovalo okrem spievaných výrokov, viet, výkrikov či dialogických parafráz aj množstvo dychčania, vzlykov, expresívnych výkrikov, lyrických polôh na jednom tóne, aj drsných deštrukcií, ktoré doslova zamrazili.
Autorský labyrint diel napriek roztrhnutiu cyklických celkov fungoval vo zvuku ako dobrá mapa pre speváčkine vokálne minidrámy.
Priznám sa, že môj obdiv k schopnostiam Evy Šuškovej po skončení koncertu ešte vzrástol, keď som zalistovala v partitúrach týchto skladieb. Obdivuhodné, ako speváčka grafické hlavolamy dešifrovala a aký bohatý výrazový život im vdýchla. Čo a ako má v každej jednotlivej skladbe zaznieť, bolo totiž do veľkej miery dané interpretkinou rozvinutou improvizačnou schopnosťou vytvárať podľa skladateľových pokynov zmysluplné a aj krásne vokálne línie, oblúky, sekvencie roztrúsených mikrotónov na pomyselnej trase glissánd, pazvuky, smiech... Skvelý a odvážny koncert!
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.