Štyri slovenské premiéry, exkurz do súčasnej hudby zo Severného Írska a pohľad do tvorivej „kuchyne“ zaujímavej rakúsko-chorvátskej skladateľky – taká je bilancia februárového podujatia v réžii Quasars Ensemble v Malom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu. To však nebolo všetko; dvaja z troch predstavených autorov boli 26. 2. v Bratislave prítomní osobne: v dopoludňajších hodinách sa na pôde VŠMU odohrala prezentácia skladateľky Margarety Ferek-Petrićovej, pôvodom z Chorvátska, no žijúcej vo Viedni, po ktorej nasledoval skladateľský workshop Grega Caffreyho, skladateľa a bývalého pedagóga na Queen’s University v Belfaste.
V čase odchodu Británie z Únie je nanajvýš zaujímavé, čo sa v oblasti novej hudby deje aj v jej odľahlejších oblastiach. Severné Írsko je v našom povedomí azda najviac zafixované ako krajina s veľmi turbulentnou nedávnou minulosťou, sužovaná bombovými útokmi či politickými a náboženskými rozbrojmi, no sotva ako domov svojbytnej skladateľskej scény. Greg Caffrey je jedným zo staršej generácie jej predstaviteľov a ansámbel pod vedením Ivana Buffu (vystupujúceho striedavo v úlohe dirigenta a klaviristu) prezentoval dve jeho pomerne nedávne komorné diela, obe s pozadím konkrétnych hudobných či literárnych inšpirácií. Ómós pre klavír a sláčikové kvinteto (s kontrabasom) je autorovou poctou Tōru Takemitsuovi a zrejme aj prihlásením sa k jeho svojskej, nezameniteľne ázijskej estetike zvukovej delikátnosti a práce s tichom, no vyjadrené naším klasicky európskym spôsobom. Slovom, napohľad tradične koncipovanou komornou hudbou, ktorej nechýba dialogická povaha a trocha vnútornej drámy. Bez potreby využiť všetky dostupné možnosti rozšírených techník bez snahy o extravagantnosť, poslucháčsky zrozumiteľne, no nie za cenu podliezania latky vkusu. Napriek tradicionalizmu sa Caffreymu darilo ostať aktuálnym a neprekročiť (slovami ťažko definovateľnú) hranicu, za ktorou by sa hudba mohla stať výrazom pohodlného staromilstva. Ešte o čosi hlbší dojem zanechala skladba pre „pierrotovské“ kvinteto These are the Clouds about the fallen Sun, čerpajúca z rovnomennej básne W. B. Yeatsa nielen znenie jej úvodného verša. Nostalgia, pocit straty niečoho, čo bolo vnímané ako tradícia, tu našli vyjadrenie v nápaditých zvukových kombináciách a gestách opäť majstrovsky balansujúcich na spomenutej tenkej čiare; ľubozvučné súzvuky flauty a klarinetu (v hlbokých polohách oboch nástrojov rozkošnícky krásne...) boli čitateľným symbolom „zašlých čias“, no zároveň skvele zapadali do inak aktuálne znejúcej štruktúry diela.
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.