K niektorým projektom sa človek dostane náhodou. Môžu posunúť ďalej, pomôcť objaviť niečo hodnotné…
Niektorí z mojich kolegov, vynikajúcich improvizátorov, sa okrem širokého repertoáru organovej literatúry venujú aj sprevádzaniu nemých filmov. Robia to znamenite, okrem vlastnej (hudobnej) reči nájdete v ich prejave postwagnerovské prvky, perlivého Ravela či fragmenty raného „cake walk“, teda aj ragtimu. Vždy som to obdivovala a napriek tomu, že do dramaturgie svojich programov zaraďujem aj improvizáciu, táto cesta pre mňa zostávala dlho zahataná. Vedela som čo‑to o Robertovi Hopeovi‑Jonesovi a jeho orchestral theatre organ z roku 1890. Čítala som o tomto úžasnom nápade, ktorý sa vyvinul až do „cinema organ“, s neodmysliteľnými registrami ako saxofón, zvuk trúbenia vlaku, bicie, horse hoofs (konské kopytá) alebo broken dishes (rozbitý riad). Svetoví interpreti ako Marcel Dupré, Virgil Fox, Jean Guillou alebo titulárny organista z Notre Dame Pierre Cochereau koncertovali v USA na týchto organoch od firmy Wurlitzer. Nájdete ich nielen v divadlách, kinách, ale aj v obchodných domoch. Medzičasom sa dostali do Európy, jeden z najhodnotnejších sa nachádza v Ženeve v Collège Claparède. (Ak to situácia dovolí, v októbri 2021 budem mať možnosť zoznámiť sa s touto úžasnou hračkou.) Cinema organ (alebo theater organ) treba ovládať: radový systém registrov je odlišný, dôležité je poznať presné kombinácie farieb a ich využitie, s úhozom pracovať inak, než sme zvyknutí. Sprevádzanie filmov nie je akési náhodné muzicírovanie či lacná zábava, „akordovanie“ či približné vystihnutie filmovej situácie.
A pred dilemou stojíte aj vtedy, ak máte k dispozícii klasický píšťalový mechanický organ: ako sa postaviť k interpretácii vlastných improvizačných nápadov a vhodne podkresliť atmosféru filmu? Podarí sa to len s maximálnym rešpektom k nástroju. Iste, v rámci registračných možností môžete nájsť podobné „efekty“ ako u Wurlitzera, ale nie je to prioritou.
Prvé stretnutie: V januári 2017 mi z festivalovej kancelárie Toulouse les Orgues spevavým gaskonským nárečím oznámili do telefónu: „Priali by sme si vašu účasť na festivale. Ponúkame vám improvizovať na nemý film na jednom z najlepších Cavaillé Coll, v bazilike Saint Sernin.“ Prekvapilo ma to a aj mierne vystrašilo. No zvedavosť bola priveľká, a tak som sa pustila do hľadania filmu pomocou Centre Cinématographique de Toulouse. Prešli sme rôzne filmy: od temného nemeckého expresionizmu, s autormi ako Fritz Lang či Friedrich Wilhelm Murnau, cez halucinogénny film Warning Shadows od Arthura Robinsona až po nežný The Kid od Charlieho Chaplina. Stále nebolo čosi...
... pokračovanie článku v čísle 03/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.