Posuň svoju hudbu ďalej
V jeseni je v Bratislave festivalová tlačenica. Do pozornosti sa chronologicky radia Konvergencie, potom BHS a na prahu zimy je to buď Nová slovenská hudba, alebo Melos‑Étos. Každý z týchto festivalov má svoje hudobné špecifiká a svojím dramaturgickým portfóliom odchované publikum. Určite platí aj veta, že každý z nich je určitým spôsobom mienkotvorný, spoluvytvára mikroklímu v hudobnom dianí na Slovensku, v užšom meradle Bratislavy. Je sympatické, že ak to financie dovolia, festivaly majú tendenciu expandovať do blízkych miest, všade, kde je záujem a podpora miestnych umeleckých osobností. Presne tak to robia aj Konvergencie. Navyše, aktuálny ročník prišiel s nápadom vychovať si svojich skladateľov, resp. dať príležitosť naozaj najmladším, a to formou súťaže. Skladateľská súťaž Konvergencií pozná svojich laureátov. Pod hlavičkou motta „Posuň svoju hudbu ďalej“ súťažilo 18 komorných skladieb. Najlepších päť uviedol festival na Koncerte laureátov 18. 9. Boli to M. Blažek, R. Grimm, Ľ. Kubizna, B. Tomášková, S. Buch, viacerí z nich sú rozcestovaní po Európe, už to nie sú len skromné slovenské dietky. „Ideu súťaže považujem za veľmi dobrú, veľmi ma potešil záujem i úroveň prihlásených diel. Verím, že viaceré z nich, i tie, ktoré neboli aktuálne ocenené, si nájdu cestu na koncertné pódiá,“ povedal predseda skladateľskej súťaže, profesor Jevgenij Iršai.
Už roky sledujem, ako si Konvergencie vychovali početné publikum, priam rodinné, aké sa nájde málokde. Napomohli tomu aj aktuálne technologické vymoženosti posledných desaťročí, lebo pozitívne reakcie poslucháčov na sociálnych sieťach a genius loci koncertných sál tohto festivalu naozaj pritiahli pozornosť mladých ľudí. Vypredať Zrkadlovú sieň Primaciálneho paláca či zaplniť Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu uvádzaním sláčikových kvartet (Beethoven, Šostakovič, Bartók), to je naozaj kumšt.
Prečo to píšem, keď festival nemá jubileum, ani sa nič podstatné nezmenilo? Ale áno, zmenilo. Na koncerty chodia tí, ktorí prežili covid. Vyskúšali sme si, ako chutí hudba cez „kopirák“ obrazovky. Nebolo to síce nič nové, lebo kanál YouTube fungoval aj pred covidom, ale situáciu menil fakt, že to bol jediný zdroj vizualizácie hudby. A vtedy muzikanti z okruhu Konvergencií koncertovali zo svojich obývačiek a posielali cez siete svoje hudobné pozdravy do priestoru internetového vesmíru. Návrat na pódiá je teda naozajstným víťazstvom. Tento blok uzavriem citátom z 22. bulletinu, autorom je anglický violončelista Robert Cohen: Výnimočnosť Konvergencií pre mňa spočíva v srdečnosti, úprimnosti a talente na zbližovanie ľudí, ktorý má Jozef Lupták. Počas mnohých rokov pozorujem s obrovskou pýchou a skutočným obdivom, ako Jozef buduje svoj festival. Z môjho pohľadu sú dnes Konvergencie nezmazateľne vpísané do slovenskej kultúrnej mapy.“
Dialógy a metafory
Robert Cohen bol jedným z účinkujúcich aj na 22. ročníku Konvergencií. Spolu s bývalým žiakom, dnes priateľom, Jozefom Luptákom uviedli v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca skladby upravené pre dvojicu violončiel, ale aj pôvodné aranžmány a sólové diela: Händel, Bach, Godár, Zagar, Glier. Uprostred sály zrkadliacej samu seba (a nás v nej) vyznela duchovnosť barokovej hudby v konfrontácii so slovenským a ruským hudobným výrazom ako tá najlepšia kombinácia hudby troch storočí v medovom zvuku violončela.
Stavebný ruch v okolí Design Factory na Bottovej dotlačil festival do centra mesta. Nové akustické parametre vo veľkých sálach priniesli miernu stratu intimity pre komorný žáner. Rozhlasové veľké koncertné štúdio automaticky zmaže pocit komornosti. A tak, smútim za srdečnou komunitnou atmosférou vypredanej „mini“ Design Factory; tie potlesky boli doslova elektrizujúce… Fascinujúce však je, že od prvých koncertov festivalu vo veľkých rozhlasových sálach sa počet poslucháčov zniekoľkonásobil.
V tomto duchu festival pokračoval aj v 22. ročníku. Bolo iste veľmi múdre pozvať do Bratislavy fínske sláčikové kvarteto, ktoré má za sebou vysokohorskú túru kompletnej komornej tvorby Jeana Sibelia. Súbor Meta4 Quartet uviedol 16. 9. Sibeliovo ikonické autobiografické Sláčikové kvarteto d mol op. 56 „Voces intimae“, končiace v katarznom duchu. Päťčasťový príbeh duševných útrap skladateľa skúšaného chorobou bol výzvou aj pre publikum v Rozhlase. Interpretačné majstrovstvo, kontrolovaný temperament aj farebná škála v lyrických pasážach zaujali aj v skladbe fínskej autorky Kaije Saariahovej; ako výlet do neznámej rovinatej krajiny pôsobila jej skladba Terra Memoria. Dielo zanechalo hlboký dojem, nesie v sebe kód spomienky na tých, ktorí nás opustili. Veľmi bolestivá inšpirácia, ale s dlhotrvajúcim účinkom na poslucháča. Saariaho vie s týmto elementom novátorsky narábať ako šamanka… Stred koncertu vyplnilo Haydnovo Sláčikové kvarteto č. 25 C dur, bravúrne interpretované v ľahkom elegantnom štýle. Súbor ukázal krajné polohy svojich zručností: nadanie pre interpretáciu fínskej avantgardy, pozdnoromantickej palety dramatizovaných výrazových polôh aj precíznu hru v klasicistickom duchu. Exemplárny výkon…
Na koncerte Dialógy (17. 9.) sa zaskveli ďalší interpreti. V prvej časti klaviristka Nora Skuta, jej participácia na dvoch minimalistických skladbách s obsadením klavíra a vibrafónu bola sekundovo precízna. Rovnako si počínal aj perkusionista Rupert Struber...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 10/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.