Odvážne nápady na koncertné podujatia mali skladatelia od nepamäti. Na konci 19. storočia sa rozhodol Erik Satie trochu provokovať verejnosť a prišiel s konceptom viacnásobnej repetície v diele Vexations. Presnejšie, nedlhý hudobný úsek sa mal opakovať 840-krát. Zrealizovať tento hudobný maratón a dodržať skladateľov predpis sa podarilo ako prvému Johnovi Cageovi v spolupráci s ďalšími klaviristami. Kritik z New York Times zaspal okolo štvrtej ráno…
Treba vyzdvihnúť, že dirigent a skladateľ Matej Sloboda má dostatok odvahy aj bláznivých nápadov a vlastne i kamarátov, s ktorými uskutočnil koncert, aký sa na Slovensku tak skoro opakovať nebude (ibaže by sa rozhodli spraviť z projektu Sleepover sezónnu tradíciu). Hrať od deviatej večer takmer nepretržite do šiestej ráno a ešte predtým stihnúť generálku, to sú fyzicky náročné požiadavky, ktorých si však boli všetci hráči vedomí. Už pred koncertom mi bolo jasné, že sa mi ráno budú spomienky na niektoré kompozície zlievať (hlavne na tie, pri ktorých by som už nebola pri plnom vedomí).
„Prespávačka“ sa konala veľmi premyslene v utorok v noci 14. 9. , teda deň pred štátnym sviatkom. Priestor Novej Cvernovky sa na takéto akcie ukazuje ako dosť výhodný. Sála, v ktorej sa konajú rôzne koncerty, besedy a filmové večery, nevyvoláva stereotypný pocit „pozor, tu ste v koncertnej sále – rovno sedieť a nerušiť“. Uvoľnenejší prístup a výzva na prinesenie spacákov, karimatiek a diek zabezpečili dokonalé ponorenie sa do ponúknutého hudobného programu.
EnsembleSpectrum sa počas noci presúval po sále a nikdy ste nevedeli, kedy sa so svojou dekou stanete „súčasťou“ pódia. Zmeny rozostavenia hráčov prinášali okrem rôznych zvukových kvalít i uvedomovanie si plynutia času. Hráči sa oblúkovo presunuli o 180 stupňov a ranné zore vítali pri opačnom rade rozostretých a otvorených okien. Okrem toho si mohli návštevníci koncertu všímať projekciu, ale i svetelnú hru s lampičkami. Tie prechádzali z tónov bledomodrej cez tmavé odtiene modrej až do lososovo žltkastých farieb, čo ešte zvýšilo pôsobenie niektorých kompozícií na sluchový aparát poslucháča. Osobne som tieto podnety vnímala ako prínosné a pri budúcich podujatiach takéhoto typu by sa dalo so svetlom experimentovať ešte viac.
Vydržať koncentrovane počúvať hudbu celých 9 hodín by bolo iste náročné, ale bolo to vlastne cieľom koncertu? Predpokladám, že nie. Myslím, že cieľom Mateja Slobodu bolo skôr vtiahnuť publikum do zvukových spektier a ponúknuť priestor na súznenie duší s predvedenými kompozíciami. Dramaturgia bola dobre premyslená, dovoľovala striedavý oddych interpretom a zároveň postupne menila poslucháčsku obťažnosť. Náročnejšia Feldmanova kompozícia Why patterns? a A Known Unknown Jordana Dykstru boli vložené medzi diela, ktoré ponúkli menej podnetov a na publikum mali upokojujúci účinok. Dva bloky podujatia predeľoval krst nového CD EnsembleSpectrum New Dawn Vol. 2 – La femme armée. Okrem spomenutých diel zazneli počas noci kompozície Juliusa Eastmana (Joy Boy, Buddha), Alvina Luciera (A Tribute to James Tenney, Music for Piano with Slow Sweep Pure Wave Oscillators, Music for Piano with Magnetic Strings), Jamesa Tenneyho (In a large open space, Swell Piece No. 3), La Monte Younga (Composition 1960 #7) a Ulricha Kriegera (The Void).
Najviac ma pohltili dve kompozície, ktoré som vnímala už polovične uspatá, čo možno ešte zvýšilo moje vnútorné hudobné prežívanie...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 10/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.