Najväčší bratislavský sviatok klasickej hudby sa po minuloročnom vynútenom zoštíhlení opäť vrátil k svojim obvyklým rozmerom. Z plánovaných dvoch desiatok koncertov musel byť zrušený len jediný; ostatné prebehli v režime OTP alebo boli len pre plne zaočkovaných, no uskutočnili sa a popri elite domáceho interpretačného umenia sa na nich zaskveli aj sólisti či dirigenti nielen z okolitých krajín. Napriek situácii si na bratislavské pódiá našli cestu tiež dva zahraničné symfonické orchestre a dva komorné súbory. Prinášame mozaiku pohľadov šiestich recenzentov.
Hetrik Slovenskej filharmónie
Na tohoročných bratislavských hudobných slávnostiach vystúpila plejáda vynikajúcich orchestrov. Slovenská filharmónia sa medzi nimi nestratila. Na jej koncertoch som sa chvíľami cítila ako športový fanúšik, ktorý fandí svojmu tímu… Filharmonici hrali celkovo štyrikrát: 24. 9. , 29. 9. , 5. 10. a 10. 10. Na troch koncertoch som bola a všetky ma oslnili. Písať budem o dvoch z nich, úvodnom a záverečnom.
Aby som však zdôvodnila hetrik, nedá mi pri tejto príležitosti stručne nespomenúť aj spektakulárnu dirigentskú kreáciu bývalého šéfdirigenta SF, Emmanuela Villaumea, na verdiovskom večere 29. 9. Uctievané dielo Messa da Requiem publikum vrelo prijme aj v štandardnej interpretačnej verzii. Ale na BHS 2021 Bratislavčania prežili unikátne duchovné divadlo… Celý interpretačný aparát, filharmonický zbor a orchester, ako aj kvarteto spevákov vynikajúcich kvalít, Dinara Alieva, Olesya Petrova, Stefan Pop a Dmitry Belosselskiy (zastúpené boli Rusko, Rumunsko a Azerbajdžan), vytvorili s francúzskym dirigentom nezabudnuteľnú podobu Verdiho „duchovnej opery“. Spolupráca zboru, orchestra a dirigenta nadviazala na početné špičkové výkony z pódiovej minulosti bývalého šéfdirigenta SF. Villaume má veľké skúsenosti aj so zákonitosťami operného žánru. Jeho moderné poňatie vokálno‑inštrumentálnej omšovej partitúry Verdiho Requiem pridalo mužný dirigentský akcent. Strhol všetkých účinkujúcich k pamätnému výkonu. Najmä v dramatických častiach a vo vrcholných dynamických oblúkoch sa Villaume javil ako veľavravný posol temer hraničných emócií spojených so smrťou, zúfalstvom, pokorou, vierou. Trúfam si napísať, že jeho bratislavská dirigentská kreácia sa odohrávala s prehľadom, dynamické výboje zazneli v súlade s partitúrou. Dirigent pôsobil ako vodca sólistov, zboru, trubkárov na balkóne aj orchestra. Na pódiu dirigoval mág. Takýto dramatický výkon by pred pár storočiami (berte s rezervou, prosím) mohol „ohroziť“ dirigentovu osobnú slobodu. Preukázal toľko svetskej a zároveň duchovnej slobody, že to bolo pamätné. Koncert pre obete covidu… Publikum vycítilo toto fluidum; potlesk a ovácie bývalému šéfovi orchestra mali od filharmonického publika špeciálnu hrejivosť.
Jesenné svätenie jari
A teraz úvodný víťazný filharmonický gól 24. 9.: Slovenská filharmónia, dirigent Pinchas Steinberg, klavirista Javier Perianes. Program prepojil slovenskú, francúzsku a ruskú hudobnú etnicitu. Festival sa začal dielom Jána Cikkera, Symfoniettou op. 16 č. 1, dielom z r. 1938, rozprávkovo preinštrumentovanou klavírnou Sonatínou op. 12, v ktorej cítiť raný slovacikálny cikkerovský kód. Vždy som nadšená, keď skladbu slovenského skladateľa inovatívne prečíta, naštuduje a s akýmkoľvek naším orchestrom uvedie zahraničný dirigent. Spomínam si, že tí dirigenti, ktorí slovenskú hudbu uvádzajú výnimočne na tunajšom festivale, v nej vždy nájdu akýsi iný perimeter. Skladba, o ktorej si myslíme, že ju dobre poznáme, sa zrazu zaskvie v neznámych farbách, lebo orchester vynáša skryté protihlasy, aj inštrumentácia má akési nové dimenzie… Podobne som vnímala aj Cikkerovo rané orchestrálne dielo s festivalovým oparom Steinbergovej interpretácie. Symfonietta sa stala rovnocennou orchestrálnou „predmaľbou“ k ďalším dvom veľkým orchestrálnym plátnam večera.
Pozitívny zážitok z úvodu festivalu pokračoval na moje veľké potešenie v brilantnom klavírnom príbehu Mauricea Ravela. Koncert pre klavír a orchester G Dur je len pre klaviristov obdarených skvelou technikou, aby mohli tvoriť v zložitej viacvrstevnej štruktúre tematické celky a farebné kaskády klavírneho zvuku. Je zasvätený klaviristickej dravosti a tá by nemala byť drsná či zúrivá. Temperamentný Španiel Javier Perianes bol nad klaviatúrou úplne slobodný, technicky plne disponovaný v rýchlych častiach a so zmyselnou lyrikou, ktorú majstrovsky uplatnil v 2. časti. Zhodou okolností, práve v dňoch pred týmto koncertom sa v správach objavili zábery na malý ostrovček vegetácie a zachovaný biely dom uprostred tečúcej červenej lávy na ostrove La Palma v meste El Paraiso. Hudba na ozvučenie takejto scény by mohla byť práve z 2. časti Ravelovho koncertu v podaní Perianesa. Výbušná sila sopky Cumbre Vieja akoby sa potom preliala do záverečnej časti Koncertu G dur. Toho vizuálneho kontextu sa neviem zbaviť… Ravelov koncert získal v podaní SF s izraelským dirigentom a španielskym klaviristom nezvyčajnú výbušnú silu. Sólista bol majstrom lyrickej scény uprostred expresívnej dramatiky 1. a 3. časti. Orchester vykreslil všetky kontrasty a hudobnú energiu, organizovanú v ravelovsky precíznom kóde, v presvedčivom duchu.
Prechod k skladbe Igora Stravinského v druhej časti koncertu bol ako logické pokračovanie a stupňovanie hudobného divadla. Tretie dejstvo nás odviedlo na obradné miesto v pohanskej krajine. Mystika rituálov jarného obrodenia aj obetovania v Svätení jari je symfonickou verziou hudobného materiálu, ktorý Stravinskij majstrovsky vyťažil z ruského folklóru. Využil na to rytmus, motivicko‑tematickú sieť na báze až filmového strihu v procese hudobného priebehu. Svätenie jari je pre každý orchester aj dirigenta náročná partitúra s množstvom úskalí. Jej priebeh zvykne svedčiť o aktuálnom stupni hráčskej disponovanosti orchestra, v prípade Steinbergovho vystúpenia v Bratislave potvrdil vynikajúcu súhru orchestra, ktorého hráči sa ocitli aj v pozíciách sólistov, no boli tiež perfektne zohratou údernou jednotkou. Strhujúci výkon priniesol veľa oduševnenej radosti v publiku.
Finále s Leningradskou
Hudba Antonína Dvořáka bola na tohoročných BHS, v roku 180. výročia jeho narodenia, zastúpená viacerými položkami. Ôsma symfónia, Koncert pre violončelo h mol, Koncert pre klavír a orchester g mol op. 33. Kým prvé dve spomínané diela sú na pódiách často‑prečasto, o Klavírnom koncerte na slovenských pódiách sa to povedať nedá. Preto som celkom uvítala, že na záverečnom koncerte 10. 10. zaznel práve ten. Slovenská filharmónia, šéfdirigent Daniel Raiskin, sólista Lukáš Vondráček. Klavírnym „poslom“ úžasnej partitúry vtedy 35-ročného skladateľa bol klavirista z Opavy s kariérou opradenou legendami. R. 1999 napísali v novinách: „Dvanásťročný chlapec bol prijatý na univerzitu…“ Vondráček je absolventom New England Conservatory v Bostone, kde aj žije, a v októbri mal 35 rokov. Už teraz má precestovaný celý svet, pričom hral vždy s orchestrami a dirigentmi z vysokej ligy. Predstavil nám Dvořákov koncert ako dielo plnokrvné, s primeranou dávkou pianistického lesku, ako drámu s vysokohodnotným scénosledom a typickou dvořákovskou lyrickou strunou. Sólista Dvořákovi rozumie, prispel k jasnej koncepcii najmä tým, že zvýraznil robustné pasáže akordických tokov a v spolupráci s orchestrom SF a dirigentom Raiskinom vniesol do diela aj závan Brahmsovej dramatiky.
Záver 56. ročníka BHS bol doslova zasvätený Leningradskej symfónii Dmitrija Šostakoviča. SF hrala pod vedením svojho terajšieho šéfdirigenta vynikajúco; zaiste aj s vedomím, že v sále sedia rodičia Daniela Raiskina, ktorého otec Josif bol ako malý chlapec svedkom premiéry Symfónie č. 7 v Kujbyševe 5. 3. 1942. Je Siedma symfónia skutočným symbolom odboja proti vojne, fašizmu? Alebo aj proti tyranii akéhokoľvek druhu? Šostakovičovi životopisci uviedli, že vnútorná tragika Leningradskej, ako aj prežité predvojnové útrapy skladateľa postihovaného stalinskou represiou za jeho tvorbu naznačujú, že stvoril niečo ako „dva v jednom“. Hrať symfóniu na koncerte znamená vrcholné vypätie pre orchestrálnych hráčov aj dirigenta. Petrohradský rodák Daniel Raiskin je viazaný silne zažitou tradíciou uvádzania skladby v ruských (sovietskych) podmienkach; slovenskí filharmonici tiež nie sú nováčikovia na ploche 80-minútovej symfónie. Spojili sa tu tradície interpretačného výkladu diela. Špeciálne na Slovensku bola silná tradícia uvádzania Šostakovičovych symfónií vďaka Ladislavovi Slovákovi. Napriek tomu orchester musí Leningradskú čítať vždy nanovo, s nepatrnými akcentmi objavených detailov, v prirodzenom emocionálnom rozrušení z formátovania známych tém a motívov, ktoré nesú heroický príbeh. Priznám sa, že túto symfóniu vždy prežívam temer ako film s tragicko‑katarzným priebehom. Tešila som sa na každé Raiskinovo rozuzlenie výrazových konfliktov, na bezpečné uzavretie známych úsekov, tematických rošád, na grandiózne bojové vrcholy a osobitú Šostakovičovu komornú lyriku, ktorú vie autor rozpracovať zopár šikovnými harmonickými spojmi a orchester zaspievať. A k tomu ten notoricky známy motív bubienka, ktorý sa vojenským pochodovým krokom votrie do mysle…
Záverečný potlesk bol hodný výkonu aj celého festivalu. 35-ročný Dvořák, 35-ročný Vondráček, 35-ročný Šostakovič. Rovnaké číslo a aké diametrálne odlišné umelecké životy a osudy…
V článku sa ďalej dočítate o nasledovných koncertoch Bratislavských hudobných slávností:
25.9. Ladislav Fančovič (barytónsaxofón),Albert Hrubovčák (trombón), Tomáš Nemec (klavír), Albrecht Trio v zložení Matúš Veľas (hoboj), Jozef Eliáš (klarinet) a Peter Kajan (fagot)
26.9. Martin Huba (literárna zložka), Jana Kurucová (mezzosoprán), Juraj Hollý (tenor), Robert Pechanec (klavír)
28.9. Slovak Nuevo Quinteto v zložení Tomáš Valíček (akordeón), Eva Varhaníková (klavír), Stanislav Palúch (husle), Róbert Ragan (kontrabas) a Peter Solárik (perkusie); Karol Brüll a Viktória Bollenderová (tanec)
30.9. Viedenskí filharmonici, Gautiera Capuçon (violončelo), Alain Altinoglu (dirigent)
1.10. Slovenský komorný orchester na čele s Ewaldom Danelom, Andrea Vizvári (soprán)
3.10. Radek Baborák (lesný roh), Baborak Ensemble v zložení Milan Al‑Ashab, Martina Bačová, Radim Sedmidubský a Hana Baboráková
3.10. Konzerthausorchester pod taktovkou Juraja Valčuhu, Julian Rachlin (husle)
4.10. Jakub Józef Orliński (kontratenor), Ensemble Matheus s umeleckým vedúcim Jeanom-Christophom Spinosim
7.10. klavírne duo Nora Skuta – Miki Skuta, Kiril Stoyanov a Rupert Struber (bicie nástroje)
8.10. Janáčkova filharmónia Ostrava, Domingo Hindoyan (dirigent), Kateřina Kněžíková (soprán)
9.10. Orquesta Sinfónica Freixenet de la Escuela Superior de Música Reina Sofía, Andrés Orozco‑Estrada (dirigent), Arabella Steinbacher (husle)
Pokračovanie článku nájdete v čísle 11/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
XX
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.