7. 2. 2023
Bratislava, Reduta
Robert Bílý
Boulez – Debussy – Dutilleux – Liszt – Chopin
V rámci koncertného cyklu Klavíraklaviristi sa 7. 2. v Redute predstavil víťaz 10. ročníka Medzinárodnej klavírnej súťaže J. N. Hummela, Robert Bílý. Mladý klavirista, študent salzburského Mozartea v triede Pavla Gillilova ohúril brilantnou technikou, ale vzhľadom na svoj vek najmä výrazovou zrelosťou svojho interpretačného prejavu. Tomu zodpovedal aj výber diel, ktorými sa prezentoval. Hoci ich autorov akoby nič vzájomne nespájalo, v samotných dielach nachádzame podobnosť v kreovaní bohatého farebného spektra a dominancii sonoristiky. Nástroje, ktoré na dosiahnutie týchto efektov jednotliví autori zvolili, sú však zásadne odlišné, a práve tým bol celý program interpretačne mimoriadne náročný.
V úvode zaznel cyklus dvanástich miniatúr pre klavír Douze Notations Pierra Bouleza. Veľmi jasne štruktúrované miniatúry komponované dvanásťtónovou technikou si možno viac ako iné skladby žiadali v príprave štrukturálnu analýzu, aby sa ich interpret zhostil adekvátne. Do akej miery si tento koncept klavirista uvedomoval a do akej miery použil intuíciu, je otázne, no jednoznačne môžem svedčiť o vysokej kvalite predvedenia tohto diela. Reflets dans l’eau z cyklu Images I Clauda Debussyho sú hrou farieb plnou abstraktných hudobných tvarov, ktoré pred klaviristu postavili trochu odlišné výzvy ako predchádzajúce Boulezove miniatúry: navodiť istý dojem, náladu či takmer uchopiteľný obraz hravých vĺn vody trblietajúcej sa za slnečného svitu. Interpret tu mohol mierne poľaviť zo svojej extrémnej precíznosti a koncentrácie na detail, vďaka ktorej všetky pasáže zneli veľmi konkrétne a zreteľne, no celkovému dobrému dojmu to neubralo.
Z pokojnej atmosféry impresionistického fantazírovania poslucháčov vytrhla Sonate pour piano jedného z najuznávanejších francúzskych skladateľov 2. polovice 20. storočia, Henriho Dutilleuxa. Trojčasťová sonáta (1948) býva označovaná za jednu z najlepších povojnových klavírnych sonát. Jej základom je tradičná formálna i tonálna štruktúra, do ktorej sú zasadené jazzové prvky, nezvyčajné harmónie či rytmické a metrické nepravidelnosti. Vzhľadom na rytmickú komplikovanosť štruktúry bolo pozoruhodné, s akou dávkou metronomickej presnosti sa jej interpret zhostil.
Druhá polovica večera patrila dielam Franza Liszta a Fryderyka Chopina. Lisztova Sonáta h mol S. 178 kladie vysoké nároky na technickú zručnosť a vyspelé muzikálne cítenie interpreta. Kostrou diela je niekoľko motívov usporiadaných do zložitej jednočasťovej formy. Robert Bílý predviedol dielo s absolútnou suverenitou a sebaistotou, s technicky náročnými pasážami sa pohrával celkom bezstarostne a preukázal vyspelosť svojej muzikality tým, že v sonáte udržal ťah počas celého jej polhodinového trvania.
Chopinovo Scherzo b mol op. 31 je jedno z najdramatickejších skladateľových diel. Rozvinutá schopnosť interpretačne stvárniť množstvo prudkých výrazových kontrastov rozličných a rýchlo sa meniacich nálad je jednou zo silných stránok Roberta Bílého. Interpretáciu však charakterizovala určitá strohosť spôsobená jednak voľbou pomerne rýchleho tempa a jednak už spomínanou presnosťou charakterizujúcou jeho hru celkovo. V momentoch intímnej lyriky však odhalil svoj bohatý vnútorný emocionálny svet a dramatickosť vyjadroval často pomocou výrazných gest celého tela. Publikum reagovalo na výkon nepredstieraným burácajúcim potleskom. Myslím si, že poslucháči vedeli oceniť interpretovu hudobnú komplexnosť – aj keď je Robert Bílý typickým technikom a mohol by sa spoliehať na svoju excelentnú pripravenosť v tomto smere, neostáva len pri tom. Dokáže vyťažiť maximum z obsahu diel, zohľadniť ich štrukturálne špecifiká a pretaviť ich do hudobného výrazu. Bílý nič nenechal na náhodu, na všetko mal vytvorený názor, ktorý adekvátne vyjadril. Poriadok a takpovediac snaha o objektivitu v hre zaručili vysokú kvalitu jeho interpretačného výkonu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.