Sezóny operných domov všade vo svete občas spestrujú galakoncerty významných speváckych osobností. Sezónu 2009/2010, ktorá je pre SND jubilejnou, otvoril koncert Ľubice Vargicovej a jej hostí. Zvoliť za ústrednú postavu koncertu známu slovenskú lyrickú koloratúru bolo správne i šťastné zároveň. Vargicová totiž stelesňuje typ slovenskej opernej speváčky, ktorá napriek úspechom na zahraničných operných javiskách zostáva príkladne verná aj svojmu domovskému súboru. Za rovnako šťastnú možno označiť tentoraz aj voľbu zahraničného dirigenta. Po prvý raz v sérii operných koncertov v SND som nemal dojem, že zvuk orchestra je predimenzovaný na úkor počuteľnosti či schopnosti vychutnávať nuansy interpretácie vokálnych partov. Ralf Weikert však ukázal svoju hudobnícku univerzálnosť aj pri zmocnení sa partitúr z rôznych repertoárových a štýlových oblastí. V Mozartovi znel orchester virtuózne a čisto, vo francúzskom repertoári dosiahol zvukovú rafinovanosť a v talianskom belcante vhodne spojil vrúcnosť melodických línií s ich dramatickým rozmerom. Najväčšie rozpaky pri takýchto koncertoch vyvolávala v minulosti ich dramaturgia s dominanciou ukážok z aktuálneho repertoáru.
Tentokrát však bola vhodne podriadená snahe reprezentačne predstaviť Ľubicu Vargicovú. Tá si z mozartovského repertoáru zvolila áriu Constanze z Únosu zo Serailu, z talianskeho repertoáru scénu šialenstva z Donizettiho Lucie di Lammermoor, dve ansámblové ukážky z Verdiho Rigoletta a dve ukážky z Delibesovej Lakmé, v ktorej zvonková ária je číslom poskytujúcim lyrickým koloratúram priam neobmedzené možnosti preukázať, ako hravo sa pohybujú v trojčiarkovanej oktáve. Výber repertoáru Vargicovej hostí adekvátne zohľadňoval ich umelecké preferencie. Isté rozpaky vyvolalo len ukončenie koncertu druhou časťou 4. obrazu Verdiho Rigoletta, ktorá by lepšie vyznela pri scénickom poňatí. Navyše je efektnou bodkou za koncertom skôr pre barytonistu než pre sopranistku. Vargicová si hostí vyberala z tých najlepších, ktorých sólistický súbor Opery SND môže momentálne poskytnúť.
K dvom domácim protagonistom sa pridali slovenský barytonista pôsobiaci najmä v Čechách Vladimír Chmelo a na nemeckých javiskách mimoriadne úspešný slovenský tenorista Pavol Bršlík. Tejto „hviezdnej“ sólistickej zostave zodpovedal aj umelecký dojem z koncertu, ktorý priniesol viacero výnimočných zážitkov. Ak sa dotknem aj niektorých nedostatkov, nie je to preto, že by som chcel znižovať umenie našich špičkových operných umelcov, ale preto, že prílišná eufória je prostriedkom hojne používaným v šoubiznise, kým v oblasti vážneho umenia zvykne pôsobiť zradne. Tenorista Bršlík ako Belmonte potvrdil kvality vzácneho mozartovského špecialistu. Jeho technicky istý, muzikálny a s dychom príkladne narábajúci prejav pripomenul časy slávnych mozartovských tenoristov Wunderlicha a Schreiera. Aj ako Edgardo z Donizettiho Lucie spevák príkladne frázoval a spieval výrazovo vrúcne, no farbou hlasu bol ideálu belcantovej opery vzdialený, pričom v krátkej ukážke z Verdiho Rigoletta poodhalil aj istú nedopracovanosť vysokej polohy.
...viac v aktuálnom čísle HŽ...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.