Tento rok si Štátna filharmónia Košice pripomína 16. apríl roku 1969, kedy zazneli prvé tóny novozaloženého orchestra. Štyridsať rokov existencie telesa je spojených so zložitým vývojom, náročnou tvorivou prácou, ale i zaslúženými úspechmi.
Z histórie
Z doposiaľ neprekonanej hudobno-historickej práce Márie Potemrovej sa dozvedáme, že „v Košiciach znela v minulosti hudba európskej gotiky, hudba slávnych majstrov renesančnej polyfónie, veľkolepé oratóriá, omše a kantáty baroka, symfónie viedenských klasikov, česká hudba 18. a 19. storočia. Mesto Košice udržiavalo taký početný symfonický orchester a spevokol, že sa diela J. Haydna, W. A. Mozarta, J. K. Vaňhala, F. X. Brixiho a ďalších mohli koncertne uvádzať ešte za ich života.“ Podmienky pre pestovanie a obľubu symfonickej hudby boli teda dané historicky. Mnohé krátkodobé pokusy o vznik profesionálneho symfonického orchestra, z ktorých najzávažnejším bol vznik Košickej filharmónie v roku 1934 s dirigentom Bedřichom Holečkom, bohužiaľ nevytvorili podmienky pre vznik pravidelného hudobného života.
V meste bola jediná koncertná sieň – spoločenská časť hotela Leopolda Schalkháza, odovzdaná 9. októbra 1886 slávnostným koncertom vojenského orchestra 80. pešieho pluku v Košiciach s dirigentom Adalbertom Prettlom. Bol to priekopnícky čin, ktorý v podstatnej miere uľahčil rozvoj košického koncertného života. Dvorana hotela Schalkház, neskôr premenovaného na Slovan, poskytla na celých 77 rokov vhodný priestor pre koncerty umeleckej hudby. Pre vystúpenia väčších orchestrov však priestorovo nestačila, preto boli zriedkavé a pre publikum nepohodlné. Koncertné kancelárie tak pozývali väčšinou komorné súbory a sólistov. Výnimkou boli koncerty Českej filharmónie s Václavom Talichom (1926 a 1929) a Symfonického orchestra z Budapešti (1939 a 1940).
Východoslovenský kultúrny spolok Svojina spojil orchestre divadla a rozhlasu a pod názvom Východoslovenský symfonický orchester mali v sezónach 1946–1948 štyri koncerty symfonickej hudby ročne pod taktovkou Jaroslava Lázničku a Františka Xavera Diviša. V tomto trende pokračoval s orchestrom košického divadla Tibor Frešo, jednotlivé koncerty dirigovali Josef Bartl, Radovan Fest Spišiak a Ladislav Holoubek. Neskôr sa ustálili koncerty Košického rozhlasového orchestra s Janom Šeflom.
Ďalším impulzom bol vznik festivalu Košická hudobná jar (1956), na ktorý okrem svetovo uznávaných osobností (Adám Fischer, Monique de La Bruchollerie, Anré Navarra, Sviatoslav Richter, Igor Oistrach, Jean-Pierre Rampal) prišli do Košíc i výnimočné telesá – Česká filharmónia s Karlom Ančerlom, Moravská filharmónia, Symfonický orchester Moskovského rozhlasu s M. Jansonsom, Rumunská štátna filharmónia G. Enescu, Ostravský symfonický orchester, Slovenská filharmónia s Ľudovítom Rajterom a Ladislavom Slovákom (1952, 1960, 1961, 1962, 1963). Veľký záujem o tieto koncerty čoraz viac utvrdzoval kultúrnu verejnosť v tom, že pre zvýšenie úrovne hudobnej kultúry, pravidelný a systematický koncertný život potrebujú Košice svoj vlastný profesionálny symfonický orchester.
Významným medzníkom v hudobnom živote Košíc bolo sprístupnenie novej modernej koncertnej sály a Domu umenia 18. januára 1963. Stalo sa to koncertom hosťujúcej Slovenskej filharmónie s L. Slovákom v rámci otváracieho koncertu 8. ročníka Košickej hudobnej jari. Na rozmernom pódiu s rozľahlým auditóriom mohli koncertovať už na jubilejnom festivalovom koncerte roku 1965 Veľký symfonický orchester Všezväzového rozhlasu a televízie s Gennadijom Roždestvenským (hrali Haydna, Stravinského, Šostakoviča), Symfonický orchester MÁV so skladbami Weinera, Bartóka, Dohnányiho, Smetanu, Kodálya, Liszta.
Koncertoval tu tiež Košický rozhlasový orchester s hudbou 20. storočia a Česká filharmónia s Václavom Neumannom, ktorá uviedla Smetanov cyklus Má vlast a Dvořákovu Novosvetskú. Organizátorom podujatí KHJ bol vtedy Park kultúry a oddychu, kde pracovalo mnoho zanietených milovníkov hudby (o. i. aj Dr. L. Olekšák, neskôr zakladateľská osobnosť ŠfK). Tí sa orientovali na Pražskú jar. Uvedenými aktivitami sa naplnili základné predpoklady ďalšieho rozvoja hudobného života na východnom Slovensku a cesta k vzniku Štátnej filharmónie Košice bola otvorená. Vyžiadali si ju nielen Košičania, ale i potreby východoslovenského kraja s mnohými bielymi miestami, v rámci ktorého dovtedy nikdy nezaznel symfonický koncert.
Vznik Štátnej filharmónie Košice a prvá dekáda existencie
Vznik Štátnej filharmónie Košice datujeme dňom 5. 8. 1968, keď na základe uznesenia Slovenskej národnej rady vydali jej zriaďovaciu listinu k 31. 8. 1968. Podľa vydaného štatútu vzniklo teleso, druhé na Slovensku, ktoré „nie je len interpretom, ale inštitúciou, ktorá má aktívne podnecovať slovenskú hudobnú tvorbu a interpretáciu, je garantom umeleckej úrovne hudobného života, účinkuje na koncertoch nielen doma, ale aj v zahraničí.“ Dnes už ťažko hodnoverne zistíme, ktorá z osobností mala väčší vplyv na to, že došlo k vytvoreniu Štátnej filharmónie Košice a nie napríklad krajského symfonického orchestra alebo spojeného orchestra a k podobným, našťastie nerealizovaným nápadom. Pracovníčka Povereníctva SNR pre kultúru Anna Kovářová mala na vzniku ŠfK veľký podiel. Prvý riaditeľ a muzikológ Dr. L. Čížek s mimoriadnymi organizačnými schopnosťami spolu s ambicióznym a náročným šéfdirigentom Bystríkom Režuchom a prvým koncertným majstrom Karolom Petróczim sa podujali postaviť nové teleso na základe konkurzov s vysokými nárokmi na hráčske schopnosti.
Ale aj najlepšie zorganizovaný orchester získava len postupne, v procese tvorivého uchopovania diela, „vlastnú dušu“, charakteristický tón a štýl. Typickým pre nový orchester bolo nadšenie a snaha prekonávať náročné požiadavky, čo ocenila aj kultúrna verejnosť. Otvárali sa nové možnosti pre tvorbu slovenskej hudby, uplatnenie slovenských interpretov, poznávanie ďalších diel svetového repertoáru, spoznávanie hosťujúcich umelcov. Bol to prvý krok k zmene v myslení a cítení širokého okruhu publika, priestor pre výchovu mladých ľudí, uspokojenie potrieb náročného poslucháča. Aj dnes, po 40 rokoch, prekvapuje kvalita výkonu orchestra na prvom inauguračnom koncerte: na rozhlasovom zázname (1969) možno obdivovať kvalitu sláčikov, náročnosť dirigenta v tempách a dramatizme. V Beethovenovej Leonore III. vyznieva krásny tón flauty, v Haydnovej Symfónii č. 92 G dur, najmä v Menuete, ešte chýba pravá ľahkosť a priezračnosť.
V Cikkerových Spomienkach sa prejavuje Režuchov veľký talent sprostredkovať tvorbu súčasníkov, v Lisztových Les Préludes zaujme bohatstvo orchestrálnych farieb. Úspech dokumentuje aj ohlas v dennej tlači, napr. v Práci zo 17. 6. 1969: „Výkony, ktoré teleso podalo na svojich prvých košických koncertoch, zniesli najprísnejšie meradlá...“ Za pozornosť stojí odvaha, s akou orchester už v lete 1969 uskutočnil turné po talianskych mestách – z recenzií sa dozvedáme, že na programe boli Beethoven, Chopin, Liszt, Smetana a Dvořák. V ďalších rokoch teleso úspešne pokračovalo v budovaní kmeňového repertoáru – inštrumentálnych koncertov, klasických a romantických symfónií. Orchester uviedol tiež niekoľko svetových premiér a sústredil sa na tvorbu slovenských skladateľov. Aj na koncerte v Dome umenia v Prahe 25. 4. 1972 zazneli Améby J. Grešáka, čo kladne hodnotila pražská kritika:„Pozoruhodným dílem byly Améby východoslovenského skladatele Jozefa Grešáka. [...] Náročná Straussova symfonická báseň Don Juan ukázala v nejobtížnějších místech spolehlivě dnešní technické meze orchestru.
Je nutno uznat, že po této stránce byla laťka vyzdvižena velmi vysoko a že mezi našimi tělesy může mít orchester z Košic významnou úlohu. Obě skladby pak ukázaly velkou kázeň a snahu všech členů. Po této stránce byla celková atmosféra až výjimečná...“ (Hudební rozhledy, Praha, jún 1972). Koncerty ŠfK v Prahe pred náročným publikom boli splnením snáh novej riaditeľky Anny Kovářovej (od 1. 9. 1971), ktorá pokračovala v línii danej L. Čížkom a rozvinula ju aj o ďalšie pohľady, hlavne o koncertovanie vo východoslovenských mestách a o nebojácne zaradenie sakrálnej tvorby do repertoáru. Pri 10. výročí existencie inštitúcie v roku 1979 konštatovala v jubilejnom bulletine, že „bolo treba vynaložiť veľa úsilia a prekonať množstvo prekážok pre realizáciu jej existencie.“ Problémy boli hlavne so sídlom filharmónie, kde bola inštitúcia v podnájme.
Orchester bol nedostatočne obsadený (z pôvodných 47 stálych členov dosiahol 78), odborná kritika nie vždy kladne hodnotila výkony a dramaturgiu, i keď sa všemožne usilovala o zachovanie nadštandardných požiadaviek na výkon orchestra, aby neskĺzol na provinčnú úroveň. Systém koncertných cyklov vytváral možnosti aj na pozývanie renomovaných zahraničných umelcov, sólistov a dirigentov alebo samostatne koncertujúce komorné súbory. Zlepšila sa kvalita festivalov Košická hudobná jar a Medzinárodný organový festival. V roku 1977 sa zmenil vzhľad koncertnej sály, keď do nej nainštalovali nový organ zn. Rieger-Kloss s dvomi hracími stolmi. Sólistami filharmónie boli organista Ivan Sokol, zakladateľ a dramaturg organového festivalu, a Košické kvarteto (Ján Opšitoš, Milan Jirout, Jozef Kýška, Juraj Jánošík).
Prvá dekáda existencie bola teda nadmieru úspešná. Ťažisko dramaturgie bolo na B. Režuchovi, ktorému v mnohom pomohli dirigenti L. Slovák, Ľ. Rajter, L. Holoubek, M. Klemens, Š. Róbl, G. Patócs. Má najvýraznejší podiel na premiérovaní slovenskej tvorby a jej uvádzaní na ďalších i zahraničných scénach. Mnohí skladatelia venovali svoje diela práve ŠfK (A. Moyzes, J. Hatrík, T. Salva, L. Burlas, V. Bokes, I. Parík a i.), prvýkrát tu zneli nové diela autorov pôsobiacich na východnom Slovensku (Podprocký, Hatrík, Gerhardt, Urbanec, Kardoš). V tomto období uskutočnili viacero úspešných koncertov v zahraničí (Taliansko, Poľsko, Bulharsko, Ukrajina, Španielsko, Maďarsko, Nemecko, Juhoslávia). Orchester získal sebavedomie a impulzy rozvíjať svoje kvality i naďalej. Základy filharmónie ako orchestra, aj ako inštitúcie boli dané a pevné.
...viac v aktuálnom čísle HŽ...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.