Na sklonku uplynulého roka sa v Slovenskom rozhlase uskutočnil rovnomenný moderovaný koncert, na ktorom sa predstavili Orchester Štátnej opery Banská Bystrica, Spevácky zbor Lúčnica, sólisti Angela Vargicová, Andrea Jágerová, Igor Pasek, Mikuláš Doboš, Detský folklórny súbor Vienok i Trio trombitášov z Hlohovca. Súčasťou bola aj prezentácia publikácie Svetozár Stračina – spomienky na hudobného skladateľa, ktorú zostavil Marián Plavec a do života uviedli „krstní otcovia“ Vojtech Baláž a Pavol Strapák. Po koncerte som mal v kruhu jeho blízkych, priateľov a známych na chvíľu pocit, že sa na nás Sveťo tým svojím tajomným pohľadom usmieva spoza okuliarov.
Často ožíva v mojich spomienkach. Mal som ho rád ako vzácneho človeka, umelca i priateľa. Pretože bol tak úzko spätý s ľudovými hudobnými tradíciami, ktoré ako rodák z Turčianskeho svätého Martina vstrebával v prostredí rodičovského domu, kde sa ctil odkaz predkov. Pretože sloboda v živote i tvorbe bola pre neho najvyšším princípom, neznášal príkazy a zákazy. A mal rád uštipačný až ironický humor. No vedel byť kritickým i voči sebe, najmä pri tvorbe. „Pocit môjho šťastia musí byť taký čistý ako je inšpirácia. Keď sa takýto pocit nedostaví, prehrávam,“ hovorieval.
Mladosť s hudbou
Stračinov otec bol písmomaliar, matka krajčírka. Zomrela pri jeho pôrode. V rodine otca ho potom vychovávala stará matka spolu s dvomi sestrami. Keď sa otec neskôr opäť oženil (v manželstve pribudlo päť detí), býval v Banskej Bystrici. Na nevlastnú matku, ktorú volal maminka, spomínal vždy s úctou. Už ako dieťa obracal svoju pozornosť na zvuky hudobných nástrojov. A tak nečudo, že mu otec ako štvorročnému kúpil gombíkovú harmoniku značky Hohner, ktorá sa stala jeho prvým hudobným nástrojom. Priviedla ho do hudobnej školy v Banskej Bystrici, kde sa od desiatich rokov učil i hru na klavíri. Dostal sa na Konzervatórium v Bratislave a na koncertnom oddelení študoval hru na akordeóne u Jána Ondruša a kompozíciu u Miloslava Kořínka. Spolužiak Ivan Valenta spomína: „Obaja sme mali podobné záujmy. Ako harmonikári sme účinkovali aj v ľudových súboroch mimo školy a robili sme rôzne inštrumentálne úpravy, písali drobnejšie kompozície. Ale Sveťo mal čoskoro z toho aj určité peripetie. Svoje skladby chcel publikovať, ba i absolvovať vlastným koncertom. No to v tom čase nebolo možné. Zvíťazil Sveťov nápad. Svoje harmonikové skladby poskytol profesorovi Ondrušovi, a ten sa po malých zásahoch pod ne podpísal. A tak sa pod Ondrušovým menom dostali na verejnosť Stračinove diela: Gaderskou dolinou, Kmotrovská a Koncertný triptych. Napokon si takto Sveťo svoj Koncertný triptych zahral, ako absolventský koncert so sprievodom klavíra spolužiaka Juraja Beneša.“ Po absolutóriu konzervatória sa neprihlásil na VŠMU, ale na štúdium hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V rokoch 1960–1965 si tak cez vedu cibril svoje filozofické postoje k umeniu. Jeho talent bol podľa Terézie Ursínyovej neprehliadnuteľný: „Bol našim spolužiakom, aj keď o niečo starším, akoby ponorený do sveta, kam sme nedovideli. Spomedzi nás bol najtalentovanejší. Občas sme to aj náležite využívali. Najmä na hodinách improvizácie, keď bolo treba sadnúť za klavír, vymyslieť či pospájať dané témy a podložiť ich akordmi. Sveťo sadal ku klavíru ako prvý. O chvíľu už ani on, ani profesori nevnímali, čo sa v posluchárni deje. Boli sme zachránení...“
Od alternatívneho divadla k filmu
V priebehu 5. ročníka sa zo školy vytratil. Mal už kontakt s praxou ako skladateľ, nepotreboval oficiálny doklad o štúdiu. Začínal scénickou tvorbou k divadelným inscenáciám, pantomíme, pásmam poézie... Zaujali ho najmä avantgardné divadelné scény, ktoré niesli znaky alternatívnej tvorby – Divadlo obrazov, Divadlo pantomímy, Divadlo poézie. Zmieňuje sa o tom aj Milan Sládek: „Pamätám si na našu prvú spoluprácu v Klube bratislavskej Dimitrovky v roku 1958. Bol to Večer pantomímy. Hudbu na moje požiadanie k tomuto prvému pokusu skomponoval, ale celé predstavenie i na klavíri sprevádzal Sveťo. [...] Hudbu vždy komponoval na základe poznámok, ktoré si na skúške zaznamenal a stopkami odmeral. Nekompromisný bol vtedy, keď sme podľa neho neuznali zákonitosti hudobnej skladby. Diskusie boli tvrdé, ale vždy plodné.“ Nečudo, že čoskoro obrátil svoju pozornosť k filmu. Filmové médium mu dalo možnosť bohatšie rozvinúť fantáziu v súvislosti s obrazom, dejom a konfrontovať svoje umenie s požiadavkami tvorcov-režisérov, akými boli Andrej Lettrich, Jozef Medveď, Vlado Kubenka, Štefan Uher, Martin Hollý, no najmä Martin Ťapák a Martin Slivka s ich filmami a dokumentmi s folklórnou tematikou. Vytvoril hudbu k viac než 150 filmom, z toho bolo 78 celovečerných. Vo filmovej tvorbe rád uplatňoval motivickú prácu prýštiacu z folklórneho zdroja, využívajúc pri tom zvuky hudobných nástrojov: fujár, trombít, píšťal, cimbalu, drumble, zvoncov, ale aj rôznych nástrojov vzdialených etník, ktoré mal vo svojej zbierke. Hudbu k filmom nahrával v Prahe s Filmovým symfonickým orchestrom. Miroslav Šmíd dirigoval hudbu k osemdesiatim Stračinovým filmom.
Lúčnica a SĽUK
Po roku 1962 ho prilákala Lúčnica. Choreograf Štefan Nosáľ, vtedy umelecký šéf tanečnej zložky, ho bral aj na výskumno-zberateľské cesty do terénu. Sústredili sa najmä na „írečitých“ interpretov – spevákov, muzikantov i tanečníkov. Tieto zážitky predstavovali pre Sveťa novú oblasť záujmu, ktorá vyústila do dlhoročnej spolupráce s Nosáľom. Pre Lúčnicu vytvoril hudbu k 28 choreografickým štylizáciám. Spomedzi nich hodno spomenúť Parobský tanec (1962), Na obnôcke (1964), Čirčianka (1966), Pri ľane (1968), Vitaj jar (1975), To je Lúčnica (1988). Zvuk orchestra pritom výrazne obohatil o farby ľudových nástrojov a skladby s množstvom svojbytných melodických i rytmických prvkov k lúčničiarskym tancom (1962–1988). Stračinova hudba nenarúšala pôvodné formy, umocňovala pôvodný tvar a interpretačno-štýlovú výpoveď. Rovnaký názor má i Štefan Nosáľ: „Stračina vychytil štýl, charakter, poéziu aj hĺbku, emočnú stránku a znásobil zvláštnosti. Lúčnica – to je moderná tvorba, na základe ľudovej piesne, ľudového tanca. Sveťo to všetko objavil a nebál sa použiť... A keď to použil, tak to znelo vysoko profesionálne!“ Rivalita medzi umeleckými telesami spôsobila, že Sveťa zlákal profesionálny SĽUK. Juraj Kubánka (umelecký šéf a choreograf) patril medzi špičkových choreografov tohto telesa.
Mal vysoké nároky i na hudbu k jeho scénicko-tanečným kompozíciám a to Sveťa inšpirovalo. Kubánka ho už poznal ako skladateľa svojskej nátury, tvrdohlavého, nekompromisného, ale priateľského. S mnohými peripetiami Stračina vytvoril v rokoch 1967–1999 pre SĽUK v symfonickom rúchu 23 skladieb folklórnej hudby k scénickým obrazom a choreografiám. Mnohé z nich si zasluhujú osobitú pozornosť ako samostatné hudobné diela . Patria k nim Biela plť na Váhu (1973), Tatranskí orli (1980), Zbujecky (1984), Pozdrav (1986), Haravara (1996 — nedokončené). Juraj Kubánka na náročnú spoluprácu spomína: „Sveťo býval veľmi náladový, a dosť často. Táto jeho náladovosť akoby bola v príkrom rozpore s jeho zásadným postojom k otázkam umeleckej tvorby. No zdá sa, že práve ona priniesla bleskové tvorivé nápady, ktoré robia jeho dielo nanajvýš zaujímavým a sugestívnym. Spolupráca s ním bola zaujímavá aj tým, že on sám prichádzal s originálnymi nápadmi. Keď som staval tanec Biela plť na Váhu (tú časť, kde sa plť rozbije), ponechal na mňa, postaviť ju bez hudby, len na vyklepávanie rytmu. On na to dodatočne skomponoval hudbu.“
Spolupráca s Rozhlasom
Na folklórnych festivaloch, súťažiach či prehliadkach ho často znepokojoval nedostatok inšpirácie. Viac ako nevydarené súborové štylizácie ho zaujímali autentické prejavy. Aj k cyklu Klenotnica ľudovej hudby, ktorý bol vysielaný v rozhlase pod mojou gesciou, mal občas pripomienky, no vedel priniesť i námety. Užší kontakt som s ním nadviazal po zrode medzinárodnej rozhlasovej súťaže Prix de Musique Folklorique de Radio Bratislava (1970). Spočiatku sa k nej staval skepticky. No keď zistil, že súťaž nastolila konfrontáciu nahrávok folklórnej hudby v kontexte európskych rozhlasových staníc, zbystril pozornosť. Podujal sa na spoluprácu ako skladateľ a využíval aj elektroakustické Experimentálne štúdio. Rok po roku prichádzal s novými námetmi. Hodno spomenúť Starie oravskie nuoťi pre sólové husle (Miroslav Dudík), Beluškov cimbal pre sólový cimbal (Tibor Kováč), Reč pastierska, sólo na bačovskej trúbe-trombite (Jozef Peško), Kraviarky z Oravy pre trio speváčok (P. Ganobčíková, A. Hulejová, A. Vargicová), Parobské z Horehronia pre sólový spev (Ján Ambróz) a mnohých ďalších. Najprv zvyčajne nahral orchestrálny podklad, potom na viacstopový magnetofón v experimentálnom štúdiu množstvo motivických prvkov sólistov – huslistov, cimbalistov, trombitášov i spevákov. Trvalo to niekoľko dní. Až potom prišla práca s majstrami zvuku, transformácie, echá, zvukové efekty a mixáž... Napríklad Jozefa Pešku požiadal, aby mu na trombite zahral všetky tóny do výšky i do hĺbky, ktoré možno „vylúdiť“. Potom pastierske signály, podľa zdroja z Liptova.
Peško nahrával v experimentálnom štúdiu celý týždeň a ku koncu mal už opuchnuté pery. Na výslednej podobe Reči pastierskej sa podieľali zvukoví majstri experimentálneho štúdia Peter Janík, Ján Backstuber a režisér Leoš Komárek. Peter Janík sa o tom zmieňuje: „Sveťo sedel oproti mne, obklopený partitúrou s rôznymi poznámkami a množstvom ceruziek. Veľké množstvo variantov z nahrávok sme na orchestrálny podklad pasovali na príslušné miesta, podľa jeho pokynov. Takýchto fragmentov bola niekedy i stovka. Potom prišla možnosť upravovať jednotlivé prvky (pomocou realizácie ozveny, zmenou farby pomocou filtrov, rôznych modulátorov zvuku a pod.) Pri tzv. sťahovaní bolo treba dodržať dynamické pomery a časové závislosti celého radu ovládaných tlmičov. Sveťo bol vždy prítomný.“ V rozpätí rokov 1970–1985 vytvoril pre rozhlas 17 skladieb, pričom na Prix de Musique Folklorique de Radio Bratislava získal 10 cien, čím sa stal najvyššie oceneným skladateľom. V týchto dielach nastolil osobitý trend v spracovaní folklórnej hudby, ktorý často označujeme ako „stračinovský“. Ocenené nahrávky sa v rámci súťaže dostali do vysielania 30–50 európskych rozhlasových staníc. Súťaž bola prerušená v roku 1993, no od roku 2003 v nej Slovenský rozhlas v spolupráci s rozhlasovými stanicami združenými v EBU-UER (European Broadcasting Union) pokračuje pod názvom Grand Prix Svetozára Stračinu.
Festivaly a organizačná práca
Pozoruhodná bola Stračinova spolupráca s poprednými folklórnymi festivalmi vo Východnej, Detve, na Myjave a ď. Pre viaceré z nich vytvoril zvučky. Mal významný podiel na koncepcii edície gramoplatní Panoráma slovenskej ľudovej hudobnej kultúry (OPUS), ktorej hlavným koordinátorom bol Viliam Gruska. Realizáciu gramoalbumov z regiónov Orava (1978), Pohronie (1981), Liptov (1983), Podpoľanie (1986), Kysuce a Terchovská dolina (1992) pripravovali v spolupráci s Redakciou Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici pod vedením Juraja Dubovca. S ním uskutočnil tiež rozhlasový cyklus Skladateľ a ľudová hudba (1992–1993), ktorý Dubovec spracoval i do knižnej podoby s názvom Skladateľ a hudobné dedičstvo — rozhovory s hudobným skladateľom.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje Stračinova organizátorská práca. Keď v roku 1990 vznikla Slovenská hudobná únia, stál pri zrode Spolku hudobného folklóru, ktorý sa stal jej súčasťou. Bol jeho prvým predsedom a súčasne i členom Rady SHÚ. Zastupujúc oblasť folklórnej hudby pôsobil tiež ako člen Výboru SOZA (1990–1996). Jeho aktivity v Spolku hudobného folklóru pri SHÚ sa výrazne prejavili najmä koncertmi v spoluorganizácii Slovenského rozhlasu (OĽUN, M. Dudík, M. Šmíd, O. Demo). Najmä vianočné koncerty každoročne obohacovali i programy rozhlasu. Úspešne sa v nich prezentovali jeho vokálno-inštrumentálne skladby Betlehemský večný salaš (zo zbierky Andreja Kmeťa), Bardejovské koledy (anonymus), Pastierske Vianoce, Zvonkové koledy a ďalšie.
Za svoju prácu získal Svetozár Stračina množstvo ocenení, z ktorých spomeniem aspoň Cenu Eugena Suchoňa (1996), Cenu Pavla Tonkoviča (1996), Zápis do Zlatej knihy SOZA (1999), ako aj nedávne Štátne vyznamenanie prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča in memoriam, za mimoriadne zásluhy o rozvoj umenia a kultúry, osobitne v oblasti hudobnej tvorby, z 3. januára tohto roku. Minulý rok, pri príležitosti nedožitých 70. narodenín umelca odzneli skladby z jeho tvorby aj na Folklórnom festivale Východná, v multimediálnom programe SĽUK-u, v programe Mladosť a krása Lúčnice a mnohé ďalšie na regionálnych folklórnych festivaloch i podujatiach. Boli vyjadrením pocty hudobnému skladateľovi, ktorého tvorba rezonuje v povedomí širokej kultúrnej verejnosti. Srdcom sa upísal slovenskej hudbe a najmä vo folklórnom žánri ju vyzdvihol na úroveň, akú pred ním dosahovala len zriedka.
Poznámky:
Použité citáty o S. Stračinovi sú z publikácie M. Plavca Svetozár Stračina – spomienky na hudobného skladateľa. Kniha obsahuje spomienky na detstvo, štúdiá, priateľstvo i prácu viac než stovky výtvarníkov, spisovateľov, hudobníkov, tanečníkov, etnológov, etnomuzikológov a priateľov z okruhu S. Stračinu a jeho rodiny. Použité citáty S. Stračinu sú z knihy rozhovorov s J. Dubovcom.
Literatúra:
PLAVEC, M.: Svetozár Stračina – spomienky na hudobného skladateľa. Bratislava: Eurolitera, 2010.
DUBOVEC, J.: Skladateľ a hudobné dedičstvo. Bratislava: Nadácia S. Stračinu, 1997.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.