Jeden po druhom nás opúšťajú osobnosti „zlatej éry“ sólistického súboru Opery Slovenského národného divadla šesťdesiatych rokov. Po predčasnom odchode vzácneho tenoristu Imricha Jakubeka v dňoch posledných záchvevov Pražskej jari (máj 1969), sme sa v rokoch ponovembrového obdobia postupne lúčili s ďalšími historickými zjavmi slovenskej opery: Annou Martvoňovou, Jurajom Martvoňom, Oľgou Hanákovou, Gustávom Pappom, Jiřím Zahradníčkom, Máriou Kišonovou-Hubovou, Margitou Česányiovou, Andrejom Kucharským, Bohušom Hanákom, Annou Polákovou, Gejzom Zelenayom. Pred krátkym časom, v prvých aprílových dňoch, nás napokon vo veku nedožitých osemdesiatich dvoch rokov navždy opustil legendárny basista Ondrej Malachovský.
Rodák zo stredoslovenského Badína (5. 4. 1929) prekročil už tridsiatku, keď absolvoval bratislavské Konzervatórium u prof. Tesslera a vzápätí sa stal sólistom Opery SND. Talent znásobený ľudskou zrelosťou mu umožnil takmer z minúty na minútu zaradiť sa medzi protagonistov súboru a zostať na tomto poste prakticky štyri desaťročia (1959 – 1998).
Sólistický súbor, v ktorom v čase Malachovského nástupu pôsobili už tri generácie profesionálne školených spevákov, sa v priebehu rokov šesťdesiatych vyprofiloval na teleso, ktoré najmä v interpretácii klasickej talianskej a francúzskej opernej literatúry hralo prím v celoštátnych reláciách.
Malachovský sa stal jeho vedúcim basistom. Napriek monopolu Pragokoncertu, ktorý pri exporte vokálneho umenia jednostranne uprednostňoval spevákov zo „Zlatej kapličky“, Malachovský mal možnosť vystupovať aj na zahraničných javiskách a pódiách a v rokoch 1966 – 1969 bol aj sólistom prominentného západonemeckého operného divadla v Kolíne nad Rýnom. Politická situácia, rodina, ale aj medzi našimi umelcami vonkoncom nie ojedinelá letora, ktorá pred letiskami a hotelovými apartmánmi uprednostňuje teplo domáceho krbu, viedli k návratu na bratislavskú scénu. Tu bol Ondrej Malachovský ešte roky kráľom medzi hlbokými hlasmi a neraz, spolu s Petrom Dvorským a v Prahe naturalizovanou Slovenkou Gabrielou Beňačkovou, zachraňoval imidž prvej československej scény v európskom opernom kontexte. Umelec ďalej rozširuje svoj repertoár, nahráva pre rozhlas, vydavateľstvo Opus, pre televíziu. Dostáva rad vyznamenaní, vrátane titulu národný umelec (1988), ktorý je v jeho prípade nespochybniteľný. I vďaka dvom skvelým kreáciám v operách Eugena Suchoňa – Štelinovi v Krútňave a Svätoplukovi v rovnomennom diele.
Svätoplukom sa stal Ondrej Malachovský hneď na konci svojej prvej divadelnej sezóny. Nebolo to ešte v onej legendárnej premiére pri príležitosti štyridsiatín SND, ale v jednej z repríz predošlej inscenácie. To mal za sebou už svojho debutantského Gremina v ošumelej Dombrovského inscenácii Eugena Onegina, kde na ploche jedinej árie, napísanej v dvojoktávovom rozsahu, doslova ohúril zvukovosťou, farbou i rozsahom materiálu. Malachovského prvou premiérovou postavou bol Cigán v naštudovaní Soročinského jarmoku, druhou Don Basilio v Rossiniho slávnom Barbierovi. Neviem, či nám viac behali zimomriavky po chrbte, keď na konci árie o klebete „vypálil“ nepísané „gis“, či v ansámbli Buona sera, miei signori (v slovenskom preklade „Dobrú noc vám všetkým prajem“), kde sa ku kolegom napájal ako hlas – zvon „z inej dimenzie“.
Potom prišiel jeho kultový Svätopluk. Napriek maske a hereckej štylizácii zrelého vladára, ba starca, mladistvo spupný, autoritatívny, vokálne strhujúci aj v najvypätejších tesitúrach extrémne exponovaného partu. Rokmi získaval tento Svätopluk na dôstojnosti, váhe veku, únave osobnosti, prehlboval sa v psychologickej rozpornosti charakteru, od zurvalstva sa posúval k trpkej rezignácii. Len vo vokálnom ničoho neubúdalo. Možno tam bolo iba viac podtónov, zvnútornenej reflexie. Impozantnosť tejto kreácie dokazuje, že umelec skôr stredného vzrastu vďaka hlasu a dramatickému výrazu evokoval predstavu hrdinského monolitu. A keď sa vzoprel neposlušným synom, vypätá replika Som ešte kráľ! zamrazila nielen hľadisko, ale vari aj tých na javisku.
Štelinu vytváral po prvý raz v Zacharovej „dvojfarebnej“ (bielo-tmavohnedej) baladickej inscenácii v roku 1965. Malachovského Štelina je starec nad hrobom. Základná poloha fatálneho smútku a rezignácie neznamená však zúženie vnútorného sveta postavy. Adekvátne k dramatickým situáciám ju variuje v poltónovej stupnici (programovo sa brániac nadužívaniu unikátneho vokálneho materiálu), napĺňa hlbokým prežitkom a výrazovou intenzitou. Hľadajúc synovho vraha sa priam mátožne a ahasverovsky pohybuje javiskom, priam dojemne v sebe nesie vieru, že Katrenino dieťa je jeho vnukom. S o to väčšou katarziou vyznieva záverečný krach ilúzií a poznanie, že starozákonné „oko za oko“ nič nerieši. Škoda, že sa Malachovský v aktívnom veku nedožil uvedenia pôvodnej verzie Krútňavy (2008 v banskobystrickej opere), jeho koncepcia Štelinu by nepochybne získala nové inšpiračné pramene!
V oboch suchoňovských postavách siahalo Malachovského zžitie sa s dramatickým charakterom až po maximálne prípustnú hranicu, dosahujúc jedinečnú a aj divákom hlboko pociťovanú identifikáciu interpreta s postavou. Pre moju generáciu a aj tých o čosi mladších sú Suchoňov Štelina a kráľ Svätopluk totožní s Ondrejom Malachovským.
Nemienim pri rozlúčke s Ondrejom encyklopedicky spomínať všetky jeho javiskové postavy. A tak iba tie, ktoré mi najväčšmi utkveli v pamäti: šaljapinovský Don Basilio a Gounodov Mefisto, Boris Godunov, ušľachtilý Sarastro a mäkký Rocco, drsný Končak, furtácky Kecal a otcovský Vodník, impozantné verdiovské kreácie, najmä Zachariáš, Filip II., Fiesco, Guardiano. Mal na „veľkého“ Wagnera, pri jeho absencii na našom javisku zostalo len pri Dalandovi, kráľovi Heinrichovi a landgrófovi Hermannovi. Zaskvel sa aj v opere 20. storočia, ešte viac ako Modrofúz v postave fundamentalistického popa Grigorisa v Gréckych pašiách Bohuslava Martinů.
A na ostatok jedna spomienka pre „pamätníkov“: keď Malachovský v neveľkej ansámblovej postave sprisahanca Toma v inscenácii Maškarného bálu v roku 1964 spolu s Hrubantom ako Samuelom spustili to svoje zlovestné Hroznú pomstu ti my prisaháme, mal človek akusticky pocit, že spieva prinajmenšom okteto alebo že hlasy týchto dvoch basistov sú elektronicky dozvučované. Také to boli materiály!
Hlas s volúmenom, aký sa u nás objaví raz za polstoročie, hlas s farebnou škálou od nostalgickej zádumčivosti až po expresívnu hektiku, hlas s rozsahom od hlbokej basovej polohy až po výšky, ktoré mu mohol závidieť nejeden barytonista. A k tomu srdce...
Taký bol basista Ondrej Malachovský!
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.