Medzinárodný festival Forfest, ktorý sa koná každoročne posledný júnový týždeň v moravskom Kroměříži, patrí k tým najlepším prehliadkam súčasnej hudby a umenia v Česku. Špecializuje sa na tvorbu s duchovným étosom a vďaka kvalite uvádzaných skladieb preniká jeho povesť aj za hranice Európy. Dramaturgičkou a riaditeľkou podujatia je huslistka, skladateľka a emeritná profesorka Zdenka Vaculovičová, ktorá na jednom z úvodných koncertov vystúpila s tvorbou prevažne českých, moravských, slovenských a nemeckých skladateľov.
Tento rok priniesol 24. ročník Forfestu (20. 6. – 4. 7.) opäť prekvapujúce a kvalitou príťažlivé podujatia s prevahou komornej tvorby. Na 18 koncertoch odznelo 163 kompozícií z krajín Európy, Ázie a Spojených štátov. Pomerne veľký priestor dostalo aj Slovensko (Ilja Zeljenka, Miro Bázlik, Juraj Hatrík, Jozef Sixta, Ľuboš Bernáth), a to v podaní moravských, slovenských a maďarských interpretov (súbor z Budapešti).
Vrcholom festivalu Jánove pašie S. Gubajduliny
Duchovný étos sa nesie festivalom už od prvého ročníka a väčšina projektov ho napĺňa novými riešeniami, v štýlovo rozmanitom myslení. Spomeniem moravského skladateľa Pavla Zemeka, profesora na brnianskej JAMU Petra Grahama (pôsobiaceho pod menom Jaroslav Šťastný), Ivanu Loudovú, Petra Ebena a Ľuboša Fischera z Česka či Davida Mathewsa z Veľkej Británie alebo rusko-tatársku skladateľku Sofiu Gubajdulinu. Práve z jej tvorby nechýbali experimentálne diela zo 70. rokov minulého storočia, skomponované na elektronickom nástroji ruského technika Mycina, pozostávajúcom z dvoch sklenených dosiek so sínusoidou, alebo zvukové štruktúry sonoristického charakteru s preparovaným ženským smiechom. Dojmy zanechal aj autorský koncert moravského skladateľa Pavla Slezáka so štvorčasťovou elektronickou 7. symfóniou (v podtitule„Quadrofónia“), ktorá zaujala 1. časťou Tristan „prezentujúcou“ klasické nástroje (organ, klavír, bicie, sláčiky) v elektronickom šate. Upútala aj vtipne riešená 2. časť – kvázi groteskná poézia, s pravidelným rytmom 4/4.
Druhý autorský koncert z tvorby S. Gubajduliny predstavil inštrumentálno-vokálne Jánove pašie, I. a II. diel, ktoré sa silou presvedčivosti, novou inštrumentáciou a expresiou s jasne vymodelovanými najdramatickejšími okamihmi textu stali vrcholom festivalu. Autorka vie v pravý čas ukončiť dlhý aristotelovský oblúk a priviesť ho do úplného zúženia symfonického zvuku. Ako inšpiráciu pre dvojhodinovú kompozíciu si zvolila sakrálny text – časť príprav na Kristovo ukrižovanie.
Zemek popri Zourabishvilim a Messierim
Druhým veľkým objavom festivalu bol cyklus 24 prelúdií a fúg pre sólo klavír (Old Testament) Petra Zemeka, ktorý je významným vkladom duchovnej tvorby do súčasnej moravskej inštrumentálnej hudby. Charakteristický je preň syntetizujúci a pritom originálny klavírny jazyk a ako celok pôsobí hlbokou meditatívnosťou i „objektivitou“, antiromantickosťou, zvukovou prostotou a súčasne disciplinovanou komplexnosťou. Vnímame ho ako neprerušovaný, jednoliaty tok meditácie a tematickej a typologickej rozmanitosti.
Na Forfeste odznel aj Dvojportrét Nicolasa Zourabishviliho a Massimiliana Messieriho. S náročnou 19-minútovou skladbou Sekhmet o egyptskej bohynidvochtváría Sfumato od Francúza s gruzínskym pôvodom Zourabishviliho pre violončelo a klavír vystúpili Talian Nicolas Baroni a Elena Letňanová. V jedinečnom, až improvizačne pôsobiacom výkone violončelistu Baroniho nasledovalo podobne strhujúce, invenčné a farebné dielo Zadig s 24 Capricciami pre hypercello a elektroniku od Massimiliana Messieriho z republiky San Marino. Od Messieriho zazneli ešte dve skladby fragilnej emocionality a fortissimových kontrastných plôch – Echi di voce umana pre sólo klavír (v interpretácii E. Letňanovej – z dôvodu objektivity seba nehodnotí). Vynikajúci bol aj inštrumentálne príťažlivý Vox u nás neznámeho slovinského skladateľa Uroša Rojku, ktorý nastolil otázku kompatibility dvoch zdanlivo nezlučiteľných nástrojov: basklarinetu a akordeónu. Duo Arteid Praga (Axman – Lukeš) tu zažiarilo vo zvukovo neobyčajnej súhre.
Tretí autorský koncert sa začal Adagiom – výrazne smútočnou skladbou s koncovým katarzným účinkom – a pokračoval dvomi sláčikovými kvartetami so špeciálnou kontinuálnou sláčikovou zvukovosťou a „zabudnutou tonalitou“ – oboje od Angličana Davida Matthewsa. Druhé a posledné kvarteto (2000) nieslo tému nasiaknutú atmosférou austrálskeho lesa a pretransformovanými hlasmi vtákov, v skomprimovanej forme plynulého kompaktného celku 13 minút, ktorý zaujal zvukovo-sémantickou rovnováhou každého sláčikového nástroja.
Zážitky priniesli Bázlik, Eben, Fischer i Graham
Štvrtým autorským koncertom bol cyklus 24 prelúdiípre sólo klavír – zrelé dielo slovenského skladateľa, klaviristu a matematika Mira Bázlika. Priniesol poetické, náladovo bohaté, rozsahom dve až štvorminútové skladby s idylickými programovými názvami a rozmanitou štylizáciou klavírnej faktúry. Od príjemných pocitov, zamyslenia či pokoja prechádzajú na konci cyklu k pochmúrnejším náladám a k disonantnejšej harmónii. Prvé prelúdium Promenáda sa začína vynaliezavým riešením konvergujúcich línií klastrov oboch rúk zbiehajúcich sa do stredu klaviatúry. Každé ďalšie odráža autorovu hlbokú znalosť problematiky prelúdia. Vždy mu ide o harmóniu – či ju kombinuje s dodekafóniou alebo nie, nezaprie romantickú citovosť. Cyklus interpretoval citlivo a s nadhľadom Daniel Buranovský.
V celovečernej kompozícii pre organ a recitátora s Komenského kritickým, pravdivým a pranierujúcom textom Labyrint světa a ráj srdce, pri líčení panoptika ľudských typov hodnej maliarskeho talentu Hieronyma Boscha, vytvoril autor Petr Eben hudbu k textu, radiac ich v juxtapozícii. Proces organovej harmónie sa postupne odpútaval do čoraz viac zámerne neusporiadaného priebehu, rozprávajúc o zmyselnom živote a cnostiach. Dielo zaznelo v olomouckej katedrále s Karlom Hinerom.
Autorský koncert s kompletným predvedením 7 klavírnych sonát bez ôsmej (stratenej?) od českého skladateľa Luboša Fischera bol záslužným dramaturgickým činom. Skladby písané od prvej po poslednú s tvorivým nadšením, radostnou energiou a prostým lyrizmom, často v rýchlych častiach v toccatovej faktúre, zneli v pútavej interpretácii Martiny Mergentálovej a Luboša Fischera.
O zážitok sa na konci Forfestu postaral koncert v predsieni Moravskej obrazárne kroměřížskeho zámku s neznámou írskou a škótskou komornou hudbou. Dramaturgicky bol príťažlivý, i keď rôznej štýlovej a kompozičnej úrovne. K nenáročnej, prostej, ale nádhernej hudbe, s algoritmom tercií, patril Piano Song (2009) Petra Grahama. Na záver zaznela pomerne dlhá, sonoristická, sotva počuteľná skladba Pianissimo pre violu a live elektroniku od nemeckého autora Jacoba Ullmanna, akési moderné dlhé nokturno, ktorým sa celý festivalový týždeň ukončil.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.