Stredoeurópsky festival koncertného umenia v Žiline naberá takmer po štvrťstoročí svojej existencie nové tempo! Túto výraznú zmenu reflektuje aj jeho aktuálny názov – Allegretto Žilina.
Festival novým názvom nezmenil charakter, ale nadviazal na tradíciu predchádzajúcich ročníkov. Novou bola snaha dramaturgickej otvorenosti s uvedením atraktívnych diel aj s ohľadom na prebiehajúci Rok českej hudby. O tom, že podujatiu patrí stále miesto v žilinskom hudobnom živote, presvedčil aj vypredaný otvárací koncert (7. 4.) Orchestra Janáčkovej opery Národného divadla Brno pod vedením vynikajúceho dirigenta Petra Valentoviča, ktorý sa napriek svojmu veku (ročník 1980) udomácnil na pódiách Opéra Bastille, Cape Town Opera či Theater an der Wien. V prvej polovici večera sa predstavil český barytonista Filip Bandžak s opernými áriami Mozarta, Gounoda, Masseneta a Verdiho a svojou charizmou strhol publikum k neutíchajúcemu potlesku. V orchestrálnych predohrách (Barbier zo Sevilly) či intermezzách (Manon Lescaut, Komedianti) vynikol Valentovičov zmysel pre dramatickosť, farebnosť i frázovanie. V druhej polovici večera znel Čajkovského Koncert pre husle a orchester D dur op. 35 v interpretácii ruského huslistu Andreya Baranova, ktorý energickou a spoľahlivou interpretáciou potvrdil kvality ruskej husľovej školy. Jeho virtuozita sa prejavila predovšetkým v kadencii a finále, obdivuhodný bol jeho cit pre ruskú melodiku v Canzonette. Snáď jediným nedostatkom bol mierny nesúlad orchestra s agogickým a entuziastickým cítením Baranova. Napriek tomu zažila Žilina hneď v prvý večer dvojicu úžasných interpretačných výkonov.
Druhý festivalový večer (8. 4.) mal komorný charakter. Čilský gitarista Emerson Salazar ho venoval obetiam zemetrasenia vo svojej krajine, len niekoľko dní pred koncertom (2. 4.), ako aj dánskemu akordeonistovi Bjarkemu Mogensenovi. Návštevnosť nebola natoľko výrazná ako v prvý večer, no naznačovala, že do Domu umenia Fatra prišli „zasvätení“ poslucháči. Salazar, víťaz mnohých gitarových súťaží (medzi nimi Andrés Segovia Guitar Competition), potvrdil predpokladané kvality. Svoj polorecitál uviedol Etudami č. 5, 7, 8, 11 Heitora Villu-Lobosa, takpovediac povinným repertoárom klasických gitaristov. Etudy predniesol takmer bez prestávky ako jednoliaty cyklus. Jeho hra sa vyznačovala brilantnou technikou, krásnym tónom, vynikajúcou diferenciáciou melódie v registroch, zmyslom pre členenie fráz i rasguadami (najvýraznejšie v etudách č. 7 a 11). V podobnom duchu zaznel cyklus skladieb Vincenta Asencia Collectici íntim, kladúci značné nároky na technickú pregnantnosť. Tri španielske kusy Joaquína Rodriga boli plynulým pokračovaním virtuózneho prejavu čilského umelca, ktorý dramaturgiu koncertu postavil na skladbách juhoamerických a iberských skladateľov. Na záver zazneli obľúbené transkripcie pre gitaru Astora Piazzollu Zima v Buenos Aires a Jar v Buenos Aires. Gitarová úprava v ničom nezaostáva za piazzollovským orchestrom, znejú rozličné farby a Salazarova interpretácia zvýraznila tangový charakter jednotlivých častí. Diváci patrične ocenili virtuozitu sólistu, ktorého „donútili“ pridať Cavatinu.
Druhá polovica utorkového večera patrila akordeónu, Dánovi Bjarkemu Mogensenovi a pozoruhodnej dramaturgii: od kontemplatívnej interpretácie Bachovho chorálu Ich ruf zu Dir, Herr Jesu Christ cez expresívny De profundis Sofie Gubajduliny – práve tam predstavil svoj nástroj vo všetkých možných farbách i spôsoboch interpretácie od klastrov po prácu s mechmi. Scarlattiho Sonátami d mol (K 141), E dur (K 162) a f mol (K 519) preukázal flexibilnosť v interpretovaní rôznych štýlových období. Spomedzi nasledujúcich skladieb (zväčša 20. a 21. storočia) musím vyzdvihnúť Mogensenovu transkripciu Piazzollovej Adiós Nonino. Nie nadarmo sa o mladom Dánovi rozpráva ako o vychádzajúcej akordeónovej hviezde a podobne ako jeho čilský predchodca má na svojom konte množstvo významných úspechov a koncertov v mnohých krajinách.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.