Agentúra KAPOS priviedla do Bratislavy ďalšieho exportného operného umelca. Piotr Beczała nie je ani vychádzajúca hviezda, ani nemá ešte najlepšie roky za sebou. Naopak, je umelcom na výslní. Po prvej svetovej vojne bol idolom Viedenčanov Jan Kiepura, neskôr sa domácim idolom stal Bogdan Paprocki, na chvíľu prenikol do zahraničia i Wiesław Ochman. Dnes poľskú opernú kultúru vo svete reprezentuje práve Beczała.
Speváci na koncertných turné často prezentujú to, čo naposledy nahrali. O Beczałovom koncerte (25. 4.) to platí len čiastočne, keďže obľúbené árie z operetného repertoáru jeho idolu Richarda Taubera (ktorého sme v ére Karla Nedbala privítali aj v SND) tvorili len druhú polovicu programu. Na klasickú operetu nemožno hľadieť cez prsty – veď ju interpretovali najväčšie spevácke hviezdy a Lehárove tenorové árie sú rovnako efektné ako árie Pucciniho. Popri „páčivosti“ je ich spoločnou črtou možnosť preukázať farebnosť hlasu a jeho rozsah, menej už technické finesy. Pre oslovenie obecenstva, ktoré neočakáva dramaturgické kuriozity, je to však ideálna parketa. Na prekvapenie, práve v klasickej operete ukázal Beczała oveľa viac než pri operných áriách. Lehárove „trháky“ z Giuditty a Zeme úsmevov, ale aj Tauberov Du bist die Welt für mich či Tasillo z Kálmánovej Grófky Marice zazneli v precítenom podaní, nestratiac nič na svojej efektnosti. Spevák v nich prezentoval interpretačnú mnohostrannosť i dynamickú pestrosť. Priam sa pohrával s notovým zápisom, striedajúc lesklé a silné výšky s jemne nasadzovanými vysokými tónmi v mezzavoce.
V prvej polovici programu sa tenorista predstavil ako interpret talianskej, francúzskej a českej opery. Beczała má príjemne zafarbený materiál a prejav nie celkom typický pre klasického lyrického tenoristu. Jeho hlas znie pomerne vyrovnane vo všetkých polohách: od stredu smerom nadol síce trocha suchšie, no znelo, v stredoch (najmä v tých vyšších) tmavo a široko, kým vo výškach nadobúda krásny lesk. Hoci stále spieva lyrický operný repertoár, pomaly akoby už inklinoval k spinto odboru. Vo výškach (pravda, vo zvolenom repertoári končiacich pri b2) znel efektne, aj keď tóny boli niekedy trocha užšie, zo dva razy aj intonačne doťahované a nie príliš dlho držané. V opernej časti koncertu vyzneli jednoznačne najlepšie obe čísla českého repertoáru, predovšetkým Vidino divná, přesladká z Rusalky, a pri kvalitnej interpretácii árie Jeníka zo Smetanovej Predanej nevesty som si uvedomil, do akej nepríjemnej polohy ju vpísal skladateľ. Prvú slohu úvodnej árie Riccarda z Maškarného bálu poňal tenorista priveľmi dramaticky, nie celkom mu vyšiel prechod medzi recitatívom a áriou Vojvodu z Rigoletta (Parmi veder le lagrime). Ária Gounodovho Romea pôsobila zúčastnenejšie, hoci oproti interpretačnému ideálu nastavenému Nicolaiom Geddom trocha pritvrdo. Český národný symfonický orchester s poľským dirigentom Łukaszom Borowiczom ani tentokrát (ako býva pri podobných podujatiach zvykom) nedosahoval úroveň sólistu v kvalite zvuku (triviálne vyznievajúci Slovanský tanec č. 1), v zvolených tempách (predohra k Predanej neveste), presnosti či koncepčnosti (zanikajúci zvuk harfy v Intermezze z Mascagniho Sedliackej cti), hoci speváka sprevádzal ohľaduplne. Kto bol na koncerte, nemá čo ľutovať. Popri hodnotnom umeleckom zážitku si opäť spresnil obraz o tom, ako sa spieva vo svete.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.