Viva musica! festival Mateja Drličku oslávil tento rok 10. narodeniny. V programe úspešného multižánrového podujatia pre široké publikum sa tento rok objavilo aj meno fenomenálneho španielskeho kontratenoristu Xaviera Sabatu a súboru Il pomo d'oro.
„Keď som mal deväť rokov, mal som si vybrať, na čom by som chcel hrať. Ukázal som na saxofón. Páčilo sa mi, ako medzi ostatnými nástrojmi žiaril. Hral som na ňom štrnásť rokov. Napokon som si zvolil kariéru speváka, no skúsenosť s dychovým nástrojom mi veľmi pomohla: napríklad pri dýchaní či chápaní fráz,“ povedal mi v rozhovore pred koncertom Xavier Sabata. Pozvaním španielskeho kontratentoristu so súborom Il pomo d'oro pod vedením huslistu Riccarda Minasiho sa festivalu Viva Musica! podaril skutočne husársky kúsok. Bratislavské publikum si tak 25. 6. v Starej tržnici mohlo vypočuť koncertnú podobu kritikou oslavovaného projektu Bad Guys, ktorý na CD v roku 2012 vydal label Aparte. Nahrávka pozostáva z árií, ktoré Händel napísal pre záporných hrdinov svojich opier Tamerlano, Teseo, Ariodante, Amadigi de Gaula, Giulio Cesare a Ottone. Na koncerte zazneli skladby nevyžadujúce prítomnosť dychových nástrojov, doplnené o dve árie z Faramonda, ktoré sa na CD nenachádzajú. Priestor Starej tržnice je síce pekný, priestranný a výhodne umiestnený, no akusticky nepríliš vďačný. Pre staré nástroje to platí zvlášť. No hneď po prvých tónoch árie Vo' dar pace a un'alma altiera publikum, z ktorého, predpokladám, väčšia časť počula vysoký mužský hlas naživo prvýkrát, zatajilo dych a tak to ostalo až do konca.
Prispela k tomu aj nesporná pódiová charizma speváka – vyštudovaného herca. Sabata, ktorý sa k spevu dostal pomerne neskoro – až po dvadsiatke, má timbrovo bohatý, nižšie posadený hlas. Vďaka tomu mu bezproblémovo znejú tóny na hranici spodného rozsahu, nemusí však forsírovať ani vo výškach, prechody medzi registrami má vzácne vyrovnané. Kým vyzneniu technicky náročných koloratúrnych árií v rýchlych tempách by prospelo akusticky o niečo živšie prostredie, pomalé boli skutočne úchvatné, potvrdzujúce Sabatove slová: „Händel nestavia medzi seba a publikum bariéry. Nepotrebujete byť intelektuálom ani expertom na barokovú operu, aby ste ho pochopili. To však neznamená, že ide o jednoduchú hudbu. Händel len komunikuje priamo a to ho robí pre súčasného poslucháča prístupným.“ Árie zlosynov zmietaných medzi láskou a nenávisťou doplnila trojica inštrumentálnych skladieb. Zaujímavosťou bolo Concerto grosso G dur HWV 314 (op. 3), ktoré zaznelo v Minasiho úprave. Hudba prvých troch častí čerpá z Chandos Anthems (č. 7) a Chandos Te Deum, atypický záver je adaptáciou Händlovej čembalovej Fúgy G dur. Neveľmi vydarená inštrumentácia s oktávovými zdvojeniami priviedla niektorých znalcov k hypotéze, že koncert je pasticciom, ktoré mohol zostaviť skladateľov vydavateľ John Walsh.
Huslista, ktorý má na konte vynikajúce nahrávky Vivaldiho koncertov i Händlových sonát, vynechal hoboj a doplnil nový part violy, vytvoriac tak vo finále plnohodnotný štvorzvuk. Predmetom diskusií by sa mohla stať aj „orchestrálna“ verzia pôvodne triovej sonáty (HWV 399) z op. 5. Mimo akýchkoľvek polemík však ostáva majstrovstvo Minasiho ansámblu, ktorý ponúkol skutočne delikátneho Händla s množstvom prekvapivých detailov a nuáns vo zvuku, akcentoch i frázovaní. „Myslím si, že sme prestali hľadať. Predstavu o hudbe si robíme na základe novovytvorených konvencií – pritom niekedy úplne nezmyselných − a samozrejme podľa nahrávok. Akoby nám od polovice 90. rokov chýbalo zázemie získané vlastným bádaním, ktoré mali pionieri ako Leonhardt, Harnoncourt či Kuijken. Oni zmenili spôsob, akým počúvame hudbu,“ povedal mi v krátkom rozhovore po vystúpení taliansky huslista, ktorý si prvýkrát Vivaldiho Štyri ročné obdobia zahral – v Bratislave. So súborom Musica aeterna Petra Zajíčka. (Pri tejto spomienke sa mu i po náročnom koncerte rozžiarili oči.) Nevyspytateľné sú cesty hudby.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.