Živá prehliadka slovenskej scény postžánrovej hudby uskutočnená v priebehu jediného večera – to bol ambiciózny zámer internetovej platformy KRAA! združujúcej okolo 90 umelcov a zoskupení pôsobiacich v tejto oblasti. Organizačne náročné podujatie sa pokúsilo predstaviť aktuálne dianie u nás v žánrovom rozsahu „od experimentálnej elektroniky a spontánnej improvizácie cez atmosférický ambient až po netradičné pesničkárstvo”. Plus mnoho ďalšieho, čo sa nezmestí do žiadnej z uvedených kategórií. Podarilo sa; návštevnosť A4 potvrdila, že projekt tohto typu dokáže osloviť pomerne široké spektrum mladých záujemcov.
Prirodzene, názov podujatia aj jeho podtitul poňali organizátori v intenciách miernej irónie. Viac než jednoznačné odpovede na nekonečné polemiky ohľadom toho, čo možno pokladať za „skutočne súčasné“, prinieslo rad otáznikov. Prvý bol pochopiteľne organizačno-praktického rázu. Ak je na programe v jeden večer približne 20 samostatných vystúpení (s nevyhnutnými prestávkami) a podujatie sa začne po 20:15, je veľmi pravdepodobné, že poslední účinkujúci budú značne ukrátení o publikum. Statočne priznávam, že v mojom prípade zvíťazila únava nad zvedavosťou okolo pol jednej, takže skutočne súčasný stav našej scény nemôžem objektívne a komplexne posúdiť. Druhý, trochu väčší otáznik visí nad tým, či pre mimoriadnu žánrovú rôznorodosť účinkujúcich možno vôbec hovoriť o scéne. Pestrosť je sama osebe veľmi povzbudivou skutočnosťou, čo potvrdili aj názory prítomných; je si z čoho vyberať a bez zahanbenia porovnávať (NEXT sa konal relatívne nedávno...) s okolitým svetom. O scéne však možno hovoriť z opačnej perspektívy. Mám na mysli „scénu“ či skôr akoby virtuálnu komunitu ľudí, ktorých zaujímajú nekonvenčné, menšinové, žánrovo ťažko definovateľné umelecké prejavy, hoci osobné preferencie sa medzi jednotlivcami môžu značne odlišovať. Preto asi nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že väčšina návštevníkov si prišla „na svoje“ iba vo vybraných prípadoch, no možno s o to väčším uspokojením. Napokon, išlo tu aj o to, aby sa práve takíto rôznorodí ľudia – účinkujúci aj diváci – navzájom stretli a povymieňali si postrehy a skúsenosti. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti si teda dovolím aj ja nehodnotiť plošne, ale len výberovo, s ohľadom na vlastné preferencie a subjektívne dojmy...
Veľmi špecifickou atmosférou ma zaujala Dovolenka v Arpách Andreja Danócziho v úvode prvého bloku. Trenčiansky umelec sa experimentálnej tvorbe venuje už pomerne dlho, no až teraz zaznamenal svoj scénický debut. Dvojfarebné, oranžovo-čierne putovanie po ľudoprázdnom (pravdepodobne) ubytovacom komplexe pôsobilo trocha klaustrofobicky a evokovalo mi Pripjať či nejaké podobné „mesto duchov“. K tomu znela z hľadiska formy dobre rozvrhnutá elektronika obohatená trochou plundrofónie („vypreparovaná“ pesnička Marie Rottrovej), čo vyvolalo rad ťažko postihnuteľných reminiscencií a asociácií. Mio-Mio alias Marek Piaček a Stanislav Beňačka boli podľa očakávania príjemne recesistickí („A čo vlastne povedal Zarathustra?“ znela Piačkova opakovaná rečnícka otázka), schopnosť v pravý čas vytvárať absurdné hudobné situácie spájaním takmer nezlučiteľných svetov sa znova neminula účinkom. Zvukovými a hudobnými kvalitami ma zaujali projekty Sigi Tobias (Lukáš Sigmund a Tobiáš Potočný), ktorých drsné elektronické beaty sprevádzala psychedelická abstraktno-geometrická vizuálna zložka, a Jack-Jack (Barbora Šedivá a Ladislav Mirvald) hrajúci na mixpultoch bez vstupov, tzn. pracujúcich s vnútornou spätnou väzbou poskytujúcou surový, no štrukturálne prekvapivo bohatý zvukový materiál. Adrenalínovým zážitkom bol už tradične set v podaní Shibuya Motors (Miro Tóth, Slávo Krekovič a Josef Celjak), zoskupenia, v ktorom panuje vzácna symbióza medzi elektronikou, akustickými nástrojmi (saxofón, bicie) a hlasovými prejavmi, čo bola v konkrétny večer jedna z mála výnimiek. Priamočiary drive spontánnej improvizácie takmer nedovolil nadýchnuť sa. Z prejavu troch hudobníkov sa mohlo zdať, že každý, nachádzajúc sa v stave „osobného tranzu“, hrá sám za seba, spoločný výsledok bol však pôsobivo koherentný.
Zvláštnu kategóriu predstavovali „netradiční pesničkári“. Samčo, brat dážďoviek tentoraz nič nerozbil, ba ani „neokydal“ sovietsku vlajku šľahačkou, no jeho fanúšikovia určite neboli sklamaní. Pravdepodobne ho podnietila aktuálna téma Radiohead Awards a tiež diskusia, ktorá sa rozpútala ohľadom toho, že v hodnotení chýba kategória experimentálnej hudby. Samčo teda na seba zobral úlohu moderátora pri odovzdávaní cien za hudobné výkony v tých najbizarnejších kategóriách za rok 2013 a následne sám, spôsobom jemu vlastným, demonštroval hudobné ukážky. Vystačil si s akustickou gitarou, laptopom a mikrofónom; obecenstvo na ňom doslova „viselo“ a nechcelo ho pustiť z pódia...
V temnejších odtieňoch bol ladený „sólový recitál“ Andrása Cséfalvaya. Multimediálny umelec sa predstavil v netradičnej polohe ako pesničkár s gitarou a keyboardom a publikum previedol fiktívnou hudobnou exkurziou po pohrebe Margaret Thatcherovej (ktorý označil za jednu zo spoločenských hier). Intelektuálny čierny humor v kontraste s krikľavou insitnosťou interpretácie možno nezarezonoval u každého; ja osobne som sa však bavil kráľovsky...
Spomenul by som ešte audiovizuálny set Jonáša Grusku. Kreatívne skomponovanú zvukovú matériu dopĺňali zasnené obrazy pohybu po imaginárnej zasneženej urbánnej krajine s „digitálnymi maketami“ panelákových konštrukcií. Výsledok pôsobil neobyčajne poeticky a evokatívne. Bol v istom zmysle romantický, no zároveň nanajvýš „súčasný“. Z môjho pohľadu to bol jeden z „top“ zážitkov večera. Škoda, preškoda zlyhávajúcej videoprojekcie, ktorá Gruskov vizuál na istý čas celkom vymazala, vďaka čomu si imaginácia publika musela vystačiť len so sluchovými vnemami...
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.