Albrechtina vstúpila do svojho piateho ročníka naozaj impozantne. Prvý z tohtoročných koncertov (29. 1.) bol jedným z tých, ktoré jednoducho nemožno vynechať. Spojenie mien Miki Skuta a Johann Sebastian Bach sa už pred mnohými rokmi stalo overenou „značkou“, ktorá zaručuje pre poslucháča vopred nepredvídateľný, no o to dobrodružnejší zážitok. Jediné, čo bolo možno predvídať, je fakt, že pôjde o veľmi svojbytnú a pritom detailne premyslenú interpretáciu, ktorá vo vzácnej rovnováhe oslovuje zmysly aj intelekt.
Skutov recitál bol brilantnou ukážkou hráčskej koncentrácie: výber z Umenia fúgy – štvorhlasné kontrapunkty č. 1, 3, 4, 5, 9, 10, 12 (inversus), trojhlasné č. 13/1 a 13/2 a záverečný, nedokončený č. 14 – predniesol Skuta spamäti, čo je obdivuhodný výkon, najmä s ohľadom na to, že tu nešlo iba o suché „odohranie“ notového materiálu. Od nastolenia hlavnej témy v úvodnom kontrapunkte bolo zrejmé, že tvar každej frázy, každého posunu v dynamike či agogike mal interpret dobre premyslené, vždy s dôkladným zvážením zvukových možností, ktoré poskytuje moderný klavír. Tie napokon aj skvele využil pri diferencovaní hlasov, takže hudba aj pri spletitej kontrapunktickej sadzbe ostávala prehľadnou. Zvýraznenie jednotlivých nástupov či motívu B-A-C-H bolo vždy v súlade s prirodzenou, intuitívne cítenou muzikantskou logikou a výslednému zneniu dodávalo plasticitu. Skutov adresný a vyslovene mužný úder hnal Bachovo polyfonické pradivo úctyhodným spôsobom vpred, takže náhle prerušenie hudby v poslednom diele, nasledované okamihom veľavravného ticha, zapôsobilo neobyčajne dramaticky, možno až trochu teatrálne, no iný záver by som si v danej chvíli nevedel predstaviť...
Po prestávke znel ten istý, a pritom neuveriteľne odlišný Bach. Tri klávesové Toccaty (D dur, d mol a e mol; BWV 912–914) boli vytvorené počas skladateľovho weimarského obdobia a Umeniu fúgy predchádzajú o približne štyri dekády. Štvordielne kompozície postavené na pôdoryse sonaty da chiesa ponúkajú štrukturálne omnoho členitejší terén obsahujúci tak tanečné, ako aj recitatívne časti, pričom záver tvorí vždy fúga. Oproti neskorému (navyše didakticky zameranému) opusu tu ide o diela mladého Bacha plné neraz vášnivej expresie. To náležite podčiarkla aj Skutova hra; zvuk klavíra bol ešte otvorenejší, dynamické kontrasty aj agogické posuny bohatšie. Bola to veľmi individuálna interpretácia bez príchute rutiny, bez akademickej nudy... Čo ma však prekvapilo najviac, je Skutova schopnosť štýlovo odlíšiť tieto skladby od tých, ktoré zazneli v prvej polovici večera. Takmer bolo ťažké uveriť, že jeden interpret hrá na tom istom nástroji hudbu toho istého skladateľa. Je to dôkaz dôkladnej a zodpovednej prípravy, ale aj istoty nadobudnutej predchádzajúcimi úspešnými predvedeniami programu, okrem iného aj v Londýne v októbri minulého roka.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.